Politici často nehovoria, čo si naozaj myslia, a naopak hovoria, čo si nemyslia. Keď však predstavitelia eurozóny chvália posledný strmý rast spoločnej meny, ide to skutočne zo srdca. Oproti hodnotám z prvých mesiacov minulého roku si euro voči doláru polepšilo o nejakých 25 percent a v pondelok sa vyšplhalo na čerstvé viac než trojročné maximum nad 1,09 doláru. Ako nemecký kancelár Gerhard Schröder, tak aj francúzsky premiér Jean-Pierre Raffarin tento vývoj nadšene privítali bez toho, aby brali ohľad na hlasy strachujúce sa o domáci export.

„Francúzsko a Nemecko vždy tvrdili, že euro má byť a bude pevnou menou,“ uviedol pred dvoma týždňami Schröder. Minulý pondelok sa podobne vyjadril belgický minister financií Didier Reynders, aj keď práve belgická ekonomika je na exporte silne závislá.

Je pravda, že vyšší kurz eura zdražuje vývoz do Spojených štátov. Na druhej strane však zlacňuje import a pomáha eurozóne vyrovnať sa s prudkým rastom cien ropy. Keby to navyše presvedčilo Európsku centrálnu banku (ECB) k zníženiu úrokových sadzieb a súčasne obmedzilo americký obchodný deficit, potom by sa negatíva spojené so silnejšou menou bohato vyplatili. Samozrejme za predpokladu, že súčasný pokles doláru neprerastie do destabilizujúceho kolapsu.

„Kvôli drahšiemu euru môže Európa stratiť časť exportného trhu, na druhej strane sa tým ale môže znížiť inflácia, čo uľahčí situáciu ECB,“ povedal v stredu hlavný ekonóm OECD Jean-Philippe Cotis. ECB jeho slová potvrdila, že pripustila, že silnejšie euro pomáha brzdiť cenové tlaky. Spomalením inflácie, ktorej tempo sa už niekoľko mesiacov drží nad dvojpercentným cieľom banky, pritom tvorcovia menovej politiky podmieňujú ďalšou redukciou úrokových sadzieb.

Centrálni bankári navyše naznačili znepokojenie nad americkým deficitom bežného účtu, keď upozornili na „riziká spojené s nesprávnym zhodnotením v minulosti nahromadených zdrojov makroekonomickej nestability mimo eurozóny“.

Schodok na bežnom účte platobnej bilancie sa v minulom roku v Spojených štátoch navzdory ekonomickému útlmu urputne držal nad hranicou štyroch percent hrubého domáceho produktu a postupným oslabením doláru by sa mohol začať pomaly znižovať. V opačnom prípade by hrozilo, že sa táto nerovnováha upraví náhlym šokom sprevádzaným strmým prepadom doláru, ktorý by celkovú situáciu ešte zhoršil – a z hľadiska amerického dopytu po tovare z menovej únie napáchal ďaleko väčšie škody. Rast eura môže byť navyše pre dvanástku vynikajúcou príležitosťou, ako oživiť krehký domáci dopyt, pripomínajú analytici.

Ako minulú stredu povedal Ernst Welteke, šéf nemeckej centrálnej banky, dolár v tejto chvíli nie je neúmerne slabý a nepotrebuje umelo podporiť. Niečo na tom je. Prinajmenšom sa spoločná mena zbavila nelichotivého hodnotenia z dôb, keď sa jej zďaleka natoľko nedarilo a spadla až na historické minimum 0,8225 doláru (26. októbra 2000).

Euro sa stále pohodlne drží v rámci desaťročného intervalu, ktorý kulminoval v októbri 1992 na 1,46 doláru. Ekonómovia usudzujú, že z pohľadu ekonomických ukazovateľov má jednotná mena dostatok priestoru na ďalší rast. „Dolár je v pomere k euru stále nadhodnotený. Vyvážená hodnota – za predpokladu, že hospodársky produkt Spojených štátov ani eurozóny príliš nezaostáva za svojim potenciálom, je najskôr niekde okolo 1,2 až 1,25 za euro,“ povedal Richard Portes, profesor ekonómie z Centra pre výskum ekonomickej politiky.

Každé posilnenie meny kladie nesporne vysoké nároky predovšetkým na menších vývozcov. Prieskum investičnej banky Goldman Sachs však dokazuje, že väčšina európskych firiem sa s tým môže vyrovnať. „Celkovo prevláda názor, že firmy si so silnejším eurom poradia, aj keby stúplo až na 1,12… Môže sa to prejaviť v pomalšom raste ziskov alebo nižším tržným ohodnotením (podnikov), ale rozhodne sa z toho nerobí žiadna dráma,“ napísal pred týždňom analytik Goldman Sachs Javier Perez de Azpillaga.

„Na druhej strane, pevnejšie euro môže zvýšiť reálne príjmy v eurozóne, a keby ich sprevádzala menová expanzia podporujúca rast, tak aj oživiť domáci dopyt a firemné výdavky,“ dodal.