Zväcša len šlachtici si dnes ešte môžu vykazovat rodokmen plný slávnych mien, ktoré kedysi tvorili históriu. Aj to len preto, že sa o ich predkoch zachovali listinné svedectvá, dokumenty, zápisy v kronikách a dalšie písomnosti, nehovoriac o hradoch, zámkoch, erboch a obrazoch. Ale medzi nami žijú i ludia, ktorých dedovia a otcovia síce neboli žiadnymi vojvodami ani rytiermi, napriek tomu sa výrazne zapísali do modernej doby svojím menom, ktoré dodnes slúži ako znacka výrobnej alebo obchodnej firmy. Stací sa pozriet do Francúzska, kde žijú ludia s menami ako Michelin, Citroën, Bugatti ci Larousse alebo do Velkej Británie, kde sa možno stretnút s rodinou Gettyovcov ci do Spojených štátov amerických s ich Fordovcami. Netreba však po slávne mená chodit velmi daleko, pretože ani meno Tomáš Bata nie je svetu neznáme.

Od ignoranta k obhajcovi

Ked sa povie Citroën, clovek si vybaví svetoznáme autá vyrábané vo Francúzsku od roku 1919 v koncerne s rovnomenným názvom. Ten založil a dlhé roky úspešne viedol André Citroën. Jeho zásluhou sa v podniku ujala filozofia vývoja a produkcie osobných áut vyznacujúcich sa progresívnou a originálnou konštrukciou, predným náhonom a samonosnou karosériou, ktorú po prvý raz na svete zaviedli v roku 1934. V dalšom roku firmu citelne poznacil krach a odchod zakladatela, co malo za následok, že ju predali spolocnosti Michelin a neskôr ju prevzala spolocnost Peugeot.

Zdalo sa, že Citroën ako suverénny fenomén je navždy stratenou záležitostou a že sa už nikdy nepostaví na vlastné nohy. Možno k takému názoru prispela aj skutocnost, že zakladatelov syn Bernard sa ako bankár v parížskom financnom dome Paribas o vedenie priemyselnej výroby nezaujíma a že ani jeho dvaja synovia nemajú na to predpoklady. Ba práve naopak. Títo dedicia slávneho dedovho mena – teda Philippe a Jacques-Henri – sa „preslávili“ skôr tým, ako ironicky poznamenal istý francúzsky publicista, že „prvý nevie nic o strojoch a ten druhý jazdí na aute znacky Renault“.

Až po dlhých rokoch nezáujmu sa 24. júna 1998 pri bráne podniku v d’Aulnay objavil zakladatelov vnuk – spomínaný J.- H. Citroën. Jacques Calvet, generálny riaditel PSA (skupina produkujúca automobily Peugeot a Citroën), bol týmto gestom, samozrejme, prekvapený. Jeho nástupca Jean Martin Folz si uvedomil výhody plynúce zo spolupráce s rodinou Citroënovcov pre budúci rozvoj firmy. Po opätovne nadviazanom kontakte výrobcov áut Citroën s rodinou Citroënovcov už Jacques-Henri na otázku novinárov odpovedal, že sa cíti ako velvyslanec dedovej znacky a patricne obhajuje znacku aj navonok. Jazdí totiž v Xantii.

Z narkomana filantrop

Meno Getty sa svojho casu vyslovovalo s rovnakým rešpektom ako mená rodov Rockefellerovcov, Vanderbiltovcov, Rotschildovcov a Carnegieovcov. Jeho prvý významný nositel Paul Getty, britský naftár amerického pôvodu, býval po 2. svetovej vojne najväcším podnikatelom v tažbe ropy. Dedic P. Getty junior (1933), ktorý sa považuje za Brita a žije v Londýne, vlastní s bratom Gordonom po otcovi dedicstvo v hodnote 4,5 miliardy eur. Svoj obrovský financný potenciál nielenže dalej rozmnožuje, ale používa ho aj na mimoriadne štedré filantropické cinnosti. Možno k tomu prispeli i jeho osobné skúsenosti spojené s rodinnou tragédiou, alkoholom a drogami. Všetko zacalo vtedy, ked sa P. Getty junior rozviedol a znovu oženil so ženou, s ktorou spolocne podlahli heroínu a nadmernému užívaniu života „zlatej mládeže“ v luxusných salónoch Paríža, Monte Carla a Maroka. Druhá žena nakoniec zomrela na predávkovanie a navyše ešte uniesli jeho syna. Sám P. Getty junior skoncil v nemocnici, pretože okrem závislosti od omamných látok trpel vážnymi zdravotnými problémami vrátane zápalu žíl, cukrovky, ochorenia pecene a nedostatocnej funkcie plúc. A tak dalších 20 rokov strávil na elitných londýnskych klinikách ci v súkromných sanatóriách v prísnej izolácii, ktorú si však ordinoval sám vzhladom na svoju psychickú labilitu. Svedkovia hovoria, že fakticky žil ako pustovník. Ked sa dostal z najhoršieho, zacal podporovat rôzne filantropické akcie a cinnosti a sám – ako povedal novinárom – „postupne nadobúdal sebadôveru a krásny pocit, že je užitocný aj pre ostatných a že život vôbec dostáva iný zmysel“.

P. Getty junior vložil celkove 300 miliónov eur do charitatívnej cinnosti, ktorá má mimoriadne široký akcný rádius – od zabezpecovania potravín a liekov pre obyvatelov najchudobnejších regiónov rozvojových krajín cez rôzne akcie na pomoc nezamestnaným a bezdomovcom až po podporu múzeí, galérií, talentovaných mladých umelcov a údržbu historických pamiatok.

Kto po následníkovi?

Aj z ceského prostredia vzišlo niekolko mien, ktoré sa stali vo svete známymi. Najznámejšie je asi meno Bata, ktoré dalo vzor slávnej firemnej znacke a ktoré má aj svojho dnešného dedica. V tomto prípade je to Tomáš Bata junior (1914), ktorý žije pri kanadskom Toronte a riadi významnú obuvnícku a strojársku spolocnost BATA Ltd. Zakladatelom tohto kedysi najväcšieho svetového obuvníckeho komplexu so sídlom v Zlíne a s filiálkami na všetkých obývaných svetadieloch bol jeho otec Tomáš Bata (1876 – 1932).

Ked sa tento najúspešnejší kapitán ceskoslovenskej priemyselnej výroby a obchodu stal v roku 1932 obetou leteckej katastrofy, jeho rolu nemohol ešte syn Tomáš pre neplnoletost prevziat. Preto sa riadenia podniku ujal jeho strýc Jan (1898 – 1965), ktorý bol nevlastným bratom zakladatela. Po skoncení 2. svetovej vojny vypukol medzi strýcom Janom a synovcom Tomášom spor o vlastníctvo a, pochopitelne, aj o vedenie firmy Bata. Továrne v povojnovej CSR boli síce znárodnené, ale zostávali fungujúce podniky od Kanady na severe po Južnú Afriku na juhu a od Cile na západe po Singapur a Nový Zéland na východe. Jan Bata preto v máji 1947 nariadil financnému úctovníkovi Františkovi Muškovi, aby prišiel k nemu do Brazílie a priviezol všetky akcie Batových podnikov v zahranicí, ktoré boli uložené v správe švajciarskej firmy Leader A. G. F. Muška chcel príkaz splnit, ale náhla smrt v jednom z newyorských hotelov to znemožnila.

Newyorská polícia našla akcie pod postelou, a pretože sa nachádzali na americkej pôde, dostali sa pod právomoc amerických úradov. Tie napokon rozhodli, že predajná zmluva vypracovaná zakladatelom T. Batom, na základe ktorej sa stal Jan šéfom, bola len „naoko“, aby sa ušetrilo na daniach a všetky akcie v správcovstve firmy Leader A.G. boli odovzdané Tomášovi, ktorý bol oficiálne vyhlásený za jediného oprávneného dedica zakladatela T. Batu. Súdne spory medzi strýcom Janom a synom zakladatela firmy trvali až do roku 1962, ked došlo k zmieru. Obaja sa dohodli, že J. Bata uznáva, že všetky akcie firmy Bata, a. s., získal dedicstvom syn Tomáš, ktorý svojmu strýcovi mal zaplatit 4,4 milóna dolárov „odškodného“. Ale J. Bata odmietol plnit podmienky zmieru s odôvodnením, že bol vraj uzavretý pod nátlakom. Mladší z oboch mužov sa, samozrejme, nedal a zažaloval staršieho pred americkými súdmi za neplnenie podmienok zmieru. Súd Tomáš vyhral. Jeho syn Thomas Bata (1947), vnuk zakladatela a další dedic slávneho mena, však nekráca v manažérskych stopách svojich predkov. Aj ked bol jedno obdobie vymenovaný za generálneho riaditela celého batovského komplexu, neuspel a otec ho zosadil.

Automobilové gény

Dedicov slávneho mena sveta automobilového priemyslu Ford je niekolko a najvýznamnejším je nesporne William Clay Ford Junior. Tento 46-rocný predseda Správnej rady známej americkej automobilky Ford Motor Company s rocným obratom vyše 170 miliárd dolárov je príslušníkom už štvrtej generácie výrobcov, ktorú v roku 1903 založil a až do roku 1945 viedol Henry Ford (1863 – 1947). William, ktorého všetci volajú jednoducho Bill, je vzdelaným a talentovaným manažérom, absolventom prestížnej Princetonskej univerzity, ktorý do firmy nastúpil v roku 1971. Kým zaujal post predsedu správnej rady prešiel vo firme pätnástimi miestami na všetkých úrovniach riadenia, aby poznal firmu zdola až nahor.

Napriek svojim „automobilovým génom“ vôbec nepatrí k typom svojho deda a strýca (oboch Henryovcov). Je považovaný skôr za priemyselníka „nového veku“, ako sa módne oznacujú manažéri, ktorí sa pokladajú za horlivých ekológov. Bill dal už jasne najavo, že chce „zelenú politiku“ urobit integrálnou súcastou kvality firemnej znacky Ford. Aj preto hovorí: „Jedného dna zmiznú zo scény benzínové motory a plne ich nahradia elektrické automobily pohánané palivovými clánkami alebo iným druhom cistého paliva.“ Z toho všetkého vyplýva možno aj jeho snaha zostat síce popredným výrobcom a predajcom kvalitných automobilov, ale nie za cenu predimenzovaných fúzií, ako to napríklad dokazuje zlúcenie amerického Chryslera a nemeckej spolocnosti Daimler-Benz.

„Ford má dost produktov a globálny rozmer, takže sa nepotrebuje ponáhlat do žiadnej cudzej náruce,“ hovorí Bill. Pokial ide o vlastné metódy riadenia, zameriava sa najmä na posilnovanie strednej manažérskej úrovne, ktorú pri coraz väcšej decentralizácii vedenia i výroby považuje za najdôležitejší clánok firemného manažmentu. Aj preto ho stále vidno nie na poradách najvyšších riaditelov, ale v jednotlivých divíziách a sekciách. Jeho osobnou zásadou je: „Nikdy nesediet za zatvorenými dverami.“ O tom, že to Bill nebude mat lahké, najlepšie svedcí fakt, že stojí v cele gigantu, ktorý vyrába 40 percent celej produkcie lahkých automobilov v USA s kapitálovou hodnotou 154 miliárd dolárov a zamestnáva 370-tisíc ludí. Teda podniku, aký by si jeho dedo nedokázal predstavit ani v najbujnejšej fantázii.