Na slovenskom peňažnom trhu je mŕtvo. Banky nepožičiavajú. Napriek tomu žijú. Peňažné domy na prevádzku, modernizáciu a výplaty zamestnancov potrebujú zisky. Ak nezarábajú na úrokoch z úverom, musia inak. Nateraz im pomáha, že peniaze potrebuje štát. Dlhopisy „s pečiatkou“ ministerstva financií poskytujú istotu. Peňažný dom je firma ako každá iná a predsa iná. Banky pracujú zväčša s cudzími peniazmi, musia byť opatrné.

Existujú dva základné pohľady. Podnikatelia o bankároch hovoria, že sú lakomí držgroši. Nehovoria to nahlas, lebo si ich nechcú pohnevať. Bankári často označujú podnikateľov za nezodpovedných kaskadérov, lebo pýtajú peniaze na riskantné obchody a investície. Šéfovia finančných inštitúcií tiež nehromžia nahlas, lebo podnikateľov potrebujú. Banka bez klienta, nie je banka.

Národná banka Slovenska tvrdí, že peňazí je na Slovensku dosť. Chýbajú kvalitné projekty. Absenciu premyslených a dobre kalkulovaných podnikateľských zámerov začínajú banky cítiť ako problém, pretože ani štát sa už nespráva ako bonviván a úroky z jeho dlhopisov sa postupne znižujú.

Stav, keď banky zastavia úverovanie sa označuje ako credit-crunch, a s trochou nadsadzky je teraz typickým znakom slovenského finančného trhu. Paradoxne, práve v tejto situácii veľké podniky zháňajú peniaze v zahraničí. Podmienky na domácom finančnom sú však podľa centrálnej banky priaznivé na kooperáciu s domácimi bankami. Domáce pôžičky totiž neobsahujú kurzové riziko, ktoré je pomerne veľké, lebo napríklad ani železnice, ani elektrárne nie sú exportérmi. Navyše, úvery získavajú veľké slovenské podniky takmer výlučne so zárukou štátu, čo znamená, že prípadné problémy by zaplatili občania.

Peniaze bez projektov sa nehýbu, projekty bez peňazí ostávajú stáť. Situácia je o hľadaní miery. Keby sa peniaze kotúľali len tam, kde majú stopercentnú istotu, asi by doteraz nevznikla ani žiarovka.