Dane sú nepríjemná súčasť života. Dá sa s nimi prežiť, hoci bez nich by to bolo pravdepodobne ľahšie a asi aj veselšie. Platením daní si občan predpláca služby, ktoré mu poskytuje štát. Ponuka obsahuje aj veci, bez ktorých sa dá existovať. Skutočnosť, že ich štát poskytuje by sa dala prežrieť, keby sa pritom „netváril obetavo láskavo.

Ani po roku 1998 sa nesplnilo očakávanie, že príde ktosi a zamyslí sa nad racionalitou výdavkov štátu. Zdá sa, že vládnutie má tajomnú moc. Možnosť rozdeľovať opantáva. Opojenie mocou sa prejavuje v zmene optiky. Tí istí politici, ktorí sa pred voľbami poburovali nad stavom, keď sa štát namiesto obmedzenia sústredil na rozšírenie príjmania, teraz namiesto škrtania výdavkov hľadajú možnosti zvyšovania príjmov.

V súvislosti s prijímaním štátneho rozpočtu schválil parlament na sklonku uplynulého roka viac ako 100 zmien v daňových zákonoch. Neprehľadné normy sú teraz ešte viac domotané, a najmä ťahajú z vrecák občanov a podnikov stále viac peňazí. V roku 2001 bude občan pracovať na štát o štyri dni viac ako vlani. Takmer do polovice roka pracuje každý na štátny rozpočet a len zvyšok príjmov si môže nechať. Smutné a znechucujúce je toto poznania najmä pri spomienke na presvedčivé tvrdenia o zlepšení podnikateľského prostredia. Štát má teraz iné starosti, potrebuje si naplniť rozpočet, aby mohol zaplatiť aj to, čo občania ani nepotrebujú, ani nechcú. Politici nemajú radi podobenstvo o umieraní v objatí, a napriek tomu usilovne pracujú na tom, aby sa obraz zmenil na skutočnosť.

Zvyšovanie daňového zaťaženia (dane, odvody, poplatky…) má obmedzené možnosti a najmä trvanie. Zdá sa však, že táto cesta je príjemnejšia a schodnejšia ako reformovanie oblastí, ktoré sú najväčšími spotrebiteľmi „štátnych“ peňazí.