Premena diskusie z odbornej na politickú znefunkčnila aj oveľa menej dôležité veci.

Dôvody pre niekoľkonásobné odloženie zákona tradične predstierajú technické a technologické pozadie. Problémom je teraz vraj najmä tzv. prechodné riešenie regulácie cien, potrebné kvôli únosnosti zmien na celkovú sociálnu situáciu spoločnosti. Problematickou zostáva otázka preklenutia obdobia, kým bude môcť novovzniknutý úrad v plnom rozsahu od vlády prevziať právomoci regulovať ceny energie, vodného a stočného, telekomunikácií a železníc. Dookola sa diskutuje o tom, či úrad má byť platený zo štátnych peňazí alebo z príspevkov regulovaných podnikov. Odbornosť na odbornosť, z nich najmä otázka napojenia regulačného úradu na štátny rozpočet svedčí o tom, ako veľmi sa štátu nechce vzdať kontroly nad cenami.

Existencia regulačnej autority sama o sebe nie je zárukou stability cien. Rozdiel nie je len v tom, že o zvyšovaní alebo znižovaní cien sa nebude rozhodovať vo „volebných“ cykloch. Ak má byť regulačný úrad vážny, nemôže byť smiešny, čo takmer vylučuje demagógiu z argumentácie.

Zriadenie úradu by mohlo zamedziť pokušeniu konštruovať cenové modely, v ktorých nákladmi sú aj nesúvisiace výdavky štátu. Ministerstvá by síce stratili možnosť pomáhať pri presadzovaní skupinových záujmov, ale veci by stáli toľko, koľko naozaj stoja. Ak sa štát rozhodne, že ryšaví si to zaslúžia, tak im dá peniaze napríklad na teplo. Môže to urobiť nerafinovane a prehľadne, nemusí nijako zvýhodňovať výrobcu hrebeňov. Mohol by aj teraz, ibaže zvody sociálneho inžinierstva sú príliš veľké a navyše dovoľujú získať zásluhy zadarmo.

Slovenské elektrárne nakupujú domáce uhlie nie preto, že je najlepšie, ale preto, aby sa udržala zamestnanosť v baniach. V cene energie tak všetci spotrebitelia zaplatia aj to, čo na faktúre nemajú. Drahá je energia i zamestnanosť.

Regulácia sieťových odvetví sa dá robiť dobre aj zle. Oboje je lepšie ako nijako, lebo nijako znamená, že ceny ovplyvňuje štát., pričom sa úzkostlivo vyhýba pojmu regulácia a o svojvoľnosti nechce ani počuť. Neregulácia tak škodí aj výrobcom, aj spotrebiteľom, aj štátu. Prví dvaja v tomto rade to už vedia.