Bazilejský výbor vznikol v roku 1974 a tvoria ho štáty G-7 a Belgicko, Holandsko a Švédsko. Zatiaľ posledným, jedenástym členom je od roku 1983 Švajčiarsko. Výbor má viac kľúčových úloh, medzi ktoré patrí unifikácia princípov a spôsobov krytia úverových rizík, kapitálovej vybavenosti a primeranosti bánk.

Podľa najnovších informácií chce Bazilejský výbor zásadne modifikovať osobitne tie pravidlá, ktoré sa týkajú kapitálovej vybavenosti/ (primeranosti) bánk, ako aj ich úverovej angažovanosti.

Exaktne sa kapitálová primeranosť definuje ako pomer kapitálu banky k rizikovo váženým aktívam, k úverovým ekvivalentom mimobilančných položiek a k požadovanému krytiu trhového rizika.

Zdá sa, že nové princípy a regulačné pravidlá, ktoré sa publikovali začiatkom tohto týždňa sú nielen krokom správnym smerom, ale zároveň aj dôkazom, aké komplikované je samotné monitorovanie rizikovosti celého bankového sektoru.

Nasvedčuje tomu aj aktuálna diskusia v Spojených štátoch, kde sa pozvoľne začína pokles úverového cyklu a vlastne dochádza k zaujímavému momentu, kedy sa je vhodné spýtať, či banky majú dostatok zdrojov na krytie takzvaných „zlých“ úverov a nedobytných pohľadávok.

Tento problém však nemá len čisto americkú dimenziu, a nie je preto náhoda, že Bazilejský výbor sa venoval práve novým návrhom ohľadne štandardov kapitálovej vybavenosti veľkých, a spravidla medzinárodne operujúcich bánk.

Inými slovami – musia sa zásadne modifikovať pravidlá v tejto oblasti, ktoré boli formulované ešte v roku 1988. Vtedy sa regulačné orgány štátov G-10 zhodli v tom, že banky sú silne podkapitalizované, čo paralelne potvrdila aj rozsiahla banková kríza v USA, Európe i Japonsku.

Bazilejský výbor v tom čase vyžadoval „adekvátnu kapitálovú vybavenosť“, no predstava „adekvátnosti“ bola značne zjednodušujúca a požiadavka „väčšieho objemu kapitálu na krytie rizikovejších úverov“ sa už v tom čase javila ako povrchná.

Bazilejský výbor pre bankový dohľad (BCBS) vyžadoval, aby mali banky v „rezerve“ prinajmenšom 8% kapitálu z celkového objemu rizikových úverov poskytnutých nebankovému súkromnému sektoru.

Povrchnosť tejto požiadavky sa následne prejavovala v tom, že banky s nižšou ako 8%-nou spomínanou „rezervou“ boli podkapitalizované a banky vyššou ako 8%-nou rezervou mali údajne kapitálu nazvyš…

V čase veľmi frekventovaného využívania finančných derivátov a sekuritizácie /proces modernizácie tradičného konzorcionálneho poskytovania väčších úverov formou priameho úverovania, a to tým, že úver je založený na emisii cenných papierov, ktoré následne odkupujú bankové i nebankové inštitúcie/ už táto schéma nemôže platiť. Teoreticky by sa dalo tvrdiť, že sekuritizácia prenáša väčšie riziko z bánk na investorov, čo by mohlo radikálne sťažiť pozíciu regulačných orgánov pri definovaní skutočného „zdravia“ banky.

Je tiež pravda, že takéto „zdravé“ finančné inštitúcie vôbec nepotrebujú regulačné orgány na to, aby im stanovili objem primeraných rezerv na krytie rizikových úverov. Spravidla majú dostatok zdrojov, ktoré získali z dlhodobejšej profitability. Vytvorili si tiež značne sofistikovaný systém riadenia rizík, ktorý ich nabáda k tomu, aby mali v rezerve dostatok zdrojov.

V praxi sú však známe aj diametrálne odlišné príklady úverovej expanzie, kedy banky definovali menšie riziko pri poskytnutí úveru spornej a málo známej firme a ďaleko väčšie riziko deklarovali povedzme pri úverovaní spoločnosti s dlhodobo výnosnými akciami. Inými slovami – v minulosti bolo pri hodnotení rizikovosti úverov viac subjektívnosti a menej exaktnosti. To sa však má všetko zmeniť.

Bazilejský výbor pre bankový dohľad už v júni 1999 stanovil princípy kapitálovej primeranosti a teraz sa na ostatnom zasadaní BCBS venovala pozornosť detailom. Záverečné kolo konzultácií sa skončí v máji a nové pravidlá budú definitívne záväzné v roku 2004. Aj dĺžka tohto procesu nasvedčuje, že ide o komplikovaný problém.

Budúci systém sa zakladá na troch pilieroch.

Prvým je takzvaná minimálna kapitálová primeranosť, čo znamená, že banky si budú môcť vybrať spomedzi viacerých metód a kategórií pri posudzovaní miery rizika. Niektoré skutočne špičkové bankové inštitúcie si budú môcť zvoliť vlastný ratingový systém na posudzovanie rizikovosti úverov.

Dané sú však úplne nové pravidlá pri hodnotení rizikovosti sekuritizácie, takisto sa nanovo formulujú aj štandardy pri posudzovaní miery zníženia rizika v tých prípadoch, ak je úver garantovaný záložným právom.

Dodajme, že regulačné orgány sú aj naďalej veľmi obozretné pri zdanlivo dokonalých a vysokosofistikovaných metódach „modelovania rizika“, ktoré budú zrejme ešte dlho monitorovať, kým sa na ne plnohodnotne spoľahnú.

Nové sú aj požiadavky pri vytvorení kapitálových rezerv v prípadoch takzvaného „operačného /prevádzkového/ rizika“.

Tento pojem napríklad zahŕňa zlyhanie informačných systémov, neštandardnú dokumentáciu, či defraudáciu.

Druhým pilierom je regulačný dohľad. Nové „bazilejské“ pravidlá a ich efektívnosť budú závisieť od stupňa implementácie. Už teraz sa očakáva, že americké a britské regulačné orgány ich budú veľmi energicky presadzovať, no napríklad v Japonsku a Nemecku sa predpokladá o čosi laxnejší prístup. I tak – nové regulačné pravidlá stanovené BCBS vytvoria iba minimálny „manévrovací priestor“…

Tretí pilier sa zdá byť kritický a spočíva vo väčšej informačnej otvorenosti bánk, ktoré budú povinné „odhaliť“ detaily fungovania vnútorného ratingového systému. Zvýši sa závažnosť polohy investorov, ktorí doteraz – v mnohých prípadoch – nemali dostatok relevantných informácií na posúdenie skutočnej rizikovosti jednotlivých úverových prípadov.

Doteraz istá záťaž bola práve na regulačných orgánoch a renomovaných ratingových agentúrach.

Tie však do značnej miery zlyhali pri predpovediach finančných a bankových kríz v minulosti. Teraz je na programe dňa určitá „nová dezinfekcia“ vnútorného prostredia bánk. Práve pripravované regulačné pravidlá Bazilejského výboru pre bankový dohľad sa zdajú byť jej efektívnym nástrojom.