Ozýva sa čoraz viac hlasov v neprospech novoprijatej zásady „trikrát a dosť“. Niektorí občania vítajú radikálny trest, ďalší sú proti. Najviac sa diskutuje o tom, či nás ochráni. Niektorí argumentujú aj zvýšenou brutalitou trestných činov. „Vykonať skutok brutálnejším spôsobom a so snahou ukončiť život obete predstavuje logický dôsledok tejto zásady. Na jednej strane sa totiž páchateľ pravdepodobne vynasnaží zbaviť svojej obete – korunného svedka. Bude si vedomý toho, aký trest mu hrozí, ak bude usvedčený. A na druhej strane, keďže bude vedieť o výške trestu, nič mu nebude brániť, aby obeť zavraždil. Hoci by ho to v prípade, ak by neexistovalo pravidlo ‚trikrát a dosť‘, nikdy nenapadlo,“ hovorí advokát Pavel Hagyari z Aliancie advokátov. Môže sa riadiť podľa pravidla – keď ma chytia a odsúdia, nech aspoň majú za čo. Či sa kriminalita na Slovensku zníži alebo zvýši, ukáže čas.

Generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) Oto Lobodáš tvrdí, že „efekt by sa mal prejaviť najskôr v budúcom roku“.

Právnici sa nevedia zhodnúť na tom, či má trest plniť ochrannú alebo prevýchovnú funkciu. Nezanedbateľné sú finančné náklady. Pobyt väzňov z väčšej časti hradí daňový poplatník. Jeden deň väzňa predstavuje vyše 800 korún, čo sa za rok vyšplhá až do výšky 297 152 korún (podľa údajov ZVJS v roku 2002). Bez zohľadnenia inflácie by to za 25 rokov znamenalo takmer 7,5 milióna a pri predpokladanej dĺžke 40 rokov (pri doživotí) takmer 12 miliónov korún. Do tejto sumy sa zarátajú pochopiteľne všetky náklady spojené so životom väzňa, napríklad aj mzda väzenských dozorcov. Hoci sa 50 až 55 percent z hrubej odmeny za prácu strháva väzňovi na jeho pobyt vo väznici, náklady dosahujú závratnú sumu. V súčasnosti si doživotný trest odpykáva 16 odsúdených. Na Slovensku máme 18 zariadení ZVJS s kapacitou 9 522 miest. O. Lobodáš tvrdí, že sú to dostatočné priestory. Pri doživotných trestoch ide najmä o Ilavu a Leopoldov. Zo štatistík vyplýva, že ročne pribudne šesť odsúdených na doživotie. V decembri tohto roka by sa mala dokončiť rekonštrukcia objektu, ktorá zvýši objem o 500 miest. Problémy s priestorom by do dvoch rokov mali vyriešiť aj postupné stavebné úpravy už existujúcich ústavov.

Názory na zásadu „trikrát a dosť“

Oto Lobodáš, generálny riaditeľ ZVJS:

„Zásada ‚trikrát a dosť‘ predstavuje jednu z foriem prísnejšieho postihu recidivistov, čiže osôb, ktoré opakovane páchajú závažnú trestnú činnosť. U niektorých páchateľov je účinná ochrana spoločnosti nevyhnutná aj doživotnými trestami. Na to, aby bola zabezpečená ochrana spoločnosti a rešpektovaná prirodzená ľudská osobnosť realizovaním humánneho zaobchádzania, má väzenstvo vytvorené najlepšie podmienky z orgánov štátnej správy. Považujem to za správne a ľudské.“

Štefan Detvai, predseda Slovenskej advokátskej komory:

„Nemôžem s touto zásadou súhlasiť. Zaviedla neprehľadnú úpravu ukladania trestov, ktorú bolo možné riešiť zmenou ustanovenia o ukladaní trestov pre obzvlášť nebezpečných recidivistov. Sprísnenie trestov ešte nikdy nevyriešilo páchanie kriminality. Je to nehumánne, pretože aj počas výkonu výnimočného trestu môže dôjsť k náprave páchateľa. Ten však už nemôže byť podmienečne prepustený. Aj keby som sa stotožnil s názorom, že v navrhovanej novele nejde o retroaktivitu, keďže pri treťom trestnom čine páchateľ vie, aký trestu mu hrozí, nie je to správne. Môže sa vzhľadom na početné zmeny, ktorými prechádza Trestný zákon, dostať do situácie, keď nebude ani s pomocou právneho zástupcu vedieť, na ktoré trestné činy sa § 43 (‚trikrát a dosť‘) vzťahuje.“

Pavol Kandráč, verejný ochranca práv

„Schválením zásady ‚trikrát a dosť‘ sú dotknuté viaceré inštitúty nášho trestného práva. Nemyslím si, že len prísnymi trestami je možné potláčať vznik a podmienky kriminality. Z minulosti je známe, že „múdry zákonodarca trestnej činnosti predchádza, a nie ju následne trestá“. Je preto potrebné klásť dôraz na prevenciu. V neposlednom rade nemôžeme zabudnúť ani na ekonomický rozmer navrhovanej úpravy, napríklad na vytváranie nových väzenských zariadení, nákladov na výživu, personál a podobne.“

Podľa § 25 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody každý odsúdený zaradený do práce je povinný pracovať. Cieľom zamestnávania odsúdených je najmä zabezpečovanie podmienok na získanie alebo zvyšovanie pracovnej kvalifikácie a vytvorenie predpokladov na úspešné zaradenie odsúdených do občianskeho života po prepustení z výkonu trestu. Pracovať nie sú povinné iba invalidné osoby, osoby spĺňajúce podmienky na priznanie starobného dôchodku, dočasne práceneschopné osoby a tí, ktorým závažné prekážky nedovoľujú pracovné zaradenie (napríklad náhle ochorenie či eskorta).