Päť mesiacov trvajúci spor o zavedenie modernej technológie do prístavov a platových a penzijných podmienok zamestnancov dokárskych spoločností pri tichomorskom pobreží USA vyšiel americkú ekonomiku zhruba na 19 mld. USD. Sumu odhadla poradenská firma Martin Associates ako dôsledok výluky činnosti 29 prístavov. Dokárske spoločnosti prerušili prácu 29. septembra. Vtedy spoločnosť Pacific Maritime Association (PMA) zakázala 10,5 tisíca zamestnancov prístup na pracoviská. Ako dôvod uviedla „vydieranie spôsobom práce“. Zamestnanci údajne pracovali „úmyselne príliš pomaly“, čím predlžovali nakládku a vykládku. Rozhodnutie manažmentu vyvolalo masívnu odozvu, zamestnanci pod vedením odborov International Longshore and Warehouse Union (ILWU) vstúpili do štrajku.

Dôsledky nielen v USA

Hodnota tovarových tokov cez americké pacifické prístavy je zhruba 300 mld. USD za rok, čo predstavuje približne 13 percent celkového zahraničného obchodu USA. Úplné zastavenie prevádzky v týchto prístavoch znamená denné náklady v hodnote 1 mld. USD. Podľa prepočtov niektorých ekonómov sa však táto suma môže vyšplhať až na 2,4 mld. USD, keďže mnohé firmy začnú využívať leteckú dopravu, ktorá je 10-krát drahšia ako lodná. Do veľmi nepríjemnej situácie sa dostali firmy, ktoré využívajú systém minimálnych zásob známy ako just-in-time (práve na čas). Týkalo sa to najmä ázijských firiem, prevažne automobiliek. Honda začala s leteckou prepravou súčiastok. Pridala sa tiež Toyota, prepustila 40 ľudí z distribučného centra v Kalifornii a plánuje obmedziť výrobu nákladných a športovo-úžitkových vozidiel. Nissan zase oznámil zastavenie výroby, ak by sa štrajk predĺžil o ďalší týždeň. O problémoch hovorili tiež výrobcovia počítačov, mnohé súčiastky sa dovážajú z Ázie. Zastavenie obratu dopravných kontajnerov citeľne postihol aj potravinársky priemysel. Cez tichomorské prístavy prechádza zhruba tri štvrtiny kontajnerovej dopravy potravín a poľnohospodárskych produktov.

Zvlášť bolestivo štrajky postihli východoázijské ekonomiky. Od roku 2000 boli exportéri z tejto oblasti pod tlakom prudkých poklesov dodávok do USA a hospodárstvo prepadlo recesii. V tomto roku však nastal obrat. Malajzia, Thajsko, Južná Kórea a Čína vykazovali rast exportov, ktorý niekedy predstavoval až 10-percentný nárast oproti predchádzajúcemu kvartálu a všeobecne nastalo mierne oživenie. Štrajk tento pozitívny trend zastavil. Podľa názoru Andy Xieovej, ekonómky investičnej banky Morgan Stanley, ak by spor trval jeden mesiac, východoázijské ekonomiky by sa znova ocitli v recesii.

Prezidentov zásah

Situácia sa vyhrocovala. Pred začiatkom rokovaní manažmentu PMA s predstaviteľmi odborov v dňoch 5. – 6.októbra stálo v dokoch takmer 200 lodí čakajúcich na vykládku. Od stretnutia sa očakávalo riešenie. Zástupcovia zamestnancov z ILWU však odmietli návrh manažmentu na zvýšenie platov a nemocenských dávok v celkovej hodnote približne jednej miliardy dolárov. Podľa hovorcu PMA Steve Sugermana spoločnosť prezentovala ucelený návrh, ktorý by z dokárov spravil najlepšie platených „modrogolierových“ zamestnancov. V snahe získať čas a otvoriť prístavy až do vyriešenia sporu, zamestnávatelia tiež navrhli 90-dňové obnovenie pôvodných kontraktov, ktoré sú platné do júla budúceho roku. Dokári sa však predovšetkým obávajú zavedenia modernej technológie, ktorá by mohla znamenať úbytok pracovných miest. V tejto otázke sa obe strany ukázali ako neoblomné a rokovania sa skončili neúspechom.

Americký prezident George W. Bush váhal zasiahnuť do konfliktu. Rozhodol sa tak až po naliehavých žiadostiach viacerých podnikateľských združení, a pravdepodobne aj pod hrozbou nedostatočného zásobovania amerických jednotiek v Ázii. Podľa Taft-Hartleyovho zákona z roku 1947 vymenoval zvláštnu komisiu, ktorá pripravila hodnotiacu správu o spore. Podľa správy strany už neboli schopné dohody. Riaditeľ Federálnej sprostredkovacej a konsolidačnej služby Peter Hurtgen, ktorý sa zúčastnil na rokovaniach, poznamenal, že prekážky boli „principiálne, a preto veľmi ťažko riešiteľné“. Samotné rokovania označil ako „dva kroky dopredu a jeden späť“. G. Bush využil spomínaný Taft-Hartleyov zákon, ktorý v prípade, ak je ohrozená národná bezpečnosť a zdravie, umožňuje prinútiť štrajkujúcich, aby sa vrátili do práce na 80 dní. Príkaz však musí schváliť a vydať súd. Príkaz nadobudol platnosť 9. októbra. Naposledy v spore s dokármi využil tento postup prezident Richard Nixon v roku 1971.

Zo zdrojov CNN.com