Americká ekonomika sa stala motorom globálneho hospodárskeho rastu a ministri financií USA, či už to bol Robert Rubin alebo Larry Summers, jednoznačne definovali stupňujúcu sa ekonomickú výkonnosť a úspešnosť svojej krajiny ako model pre celý svet, no zároveň vyzývali Európu a Japonsko, aby vo väčšej miere znášali záťaž pri dosahovaní svetového hospodárskeho rastu.

V Palerme však bude počas tohto víkendu situácia diametrálne odlišná. Ministri financií sa totiž zídu v čase podstatne zmenenej hospodárskej dynamiky.

Dnes sa totiž hovorí o tom, že „hra“ medzi Európou a Amerikou nie je o konkurencii, ale o spolupráci. No hlavne každý, kto dnes hovorí o americkom poklese a európskom raste bez toho, aby videl mieru imunity eurozóny, sa zrejme mýli. Objem obchodnej výmeny medzi USA a Európou totiž nie je nijako výnimočný. Napríklad britský export do USA predstavuje iba 4,5% z hrubého domáceho produktu. V prípade extrémne výkonného Nemecka ide iba 2,7% z HDP a Francúzsko je len na hladine 1,8%.

V reláciách Amerika-EÚ však nejde len o obchodnú výmenu. Teraz ide hlavne o odhad budúceho diania. Ak európske firmy stratia schopnosť konkurencie, stratia svoje doterajšie výnosy z amerických trhov, čo je dosť reálne, potom sa môže vplyv amerického poklesu značne zintenzívniť.

Európa navyše nezažila priamy „domáci“ technologický boom, ale značne z neho ťažila v USA, čo je teraz – v krátkodobom časovom horizonte – viac ako sporné. Kam budú v tejto chvíli smerovať európske investície, ak americký trh stráca svoju atraktívnosť?!

V tomto kontexte klesá aj európsky trh technologických akcií a najnovším príkladom je 18%-ný prepad pri trhovom ohodnotení telekomunikačnej spoločnosti Orange, čo hovorí o tom, že neklesajú iba americké, ale aj európske firmy, ktoré masívne investovali do fúzií a akvizícií.

Vývoj v Spojených štátoch, ktorý si získal značný a oprávnený obdiv, najmä v posledných 5-8 rokoch, sa teraz zásadnejšie modifikuje.

Narastajú pochybnosti ohľadne ďalšieho trvania „Nového ekonomického vzoru“, ktorý zmenil celkovú rovnováhu a proporcie globálneho rastu vo svete.

Americký minister financií Paul O´Neill a hlavný ekonomický poradca Bieleho domu Lawrence Lindsey budú po prvý raz na rokovaní „sedmičky“.

Ani jeden z nich sa pred ekonomickým summitom v Palerme netajil tým, že administratíva prezidenta Busha chce presadzovať „menej výchovný a zrejme aj menej angažovaný prístup“ vo vzťahoch k svojim partnerom v zámorí.

Paul O´Neill sa vyjadril, že nezdieľa názor svojich predchodcov „na recepty v záujme dosiahnutia zdravšej globálnej ekonomiky“.

V rozhovore pre New York Times ďalej naznačil, že nebude nasledovať tandem Rubin-Summers napríklad pri presadzovaní tlaku v záujme deregulácie a reštrukturalizácie japonskej ekonomiky.

O´Neill chce skôr využívať svoje bohaté kontakty/ ešte nedávno pôsobil ako prezident významnej spoločnosti Alcoa / pri rokovaniach s japonskou podnikateľskou komunitou a osobne ju presvedčiť o potrebe prípadných zmien. G7 už skrátka nemá byť nástrojom na vynucovanie reforiem.

To isté tvrdí aj Lawrence Lindsey, ktorý vo Wall Street Journal uviedol, že je načase zastaviť americké „lekcie“ ohľadne menovej, rozpočtovej a štrukturálnej politiky.

Niektorí európski ministri vyjadrili názor, podľa ktorého výroky tímu O´Neill-Lindsey indikujú, že USA ustúpia od svojho globálneho ekonomického vodcovstva.

Nie je to však pravda – mení sa iba štýl a tón.

V čase relatívneho poklesu americkej ekonomiky bude v každom prípade pokračovať tlak jej predstaviteľov na zvyšovanie globálneho dopytu.

Na pokles reagovala americká vláda rýchlymi politickými rozhodnutiami, ktoré sa premietli do promptného zníženia úrokových sadzieb a presadzovania prudkého zníženia daňovej záťaže, čo má mať vážne stimulačné účinky.

Pri nižšom raste americkej ekonomiky /2-2,5%/ v porovnaní s európskou /3%/ v roku 2001, nová americká administratíva rozhodne nechce vidieť prudší pokles dolára a naopak nevylučuje určitý tlak na Európsku centrálnu banku, aby neotáľala s postupným znížením úrokových sadzieb v eurozóne.

Zrejme aj toto bude jedna z dôležitých súčastí rokovacej agendy ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk G7 v Palerme.

Mierny, a nie dramatický pokles dolára je však aj v záujme európskych ekonomík, pretože tento faktor zjemní inflačné tlaky.

V každom prípade eurozóna nie je voči poklesu americkej ekonomiky celkom imúnna a to tým viac, že v čase špičkového hospodárskeho rastu v USA získali európske spoločnosti iba od roku 1997 v rámci akvizícií a fúzií americké firmy /alebo účasti v nich/ v celkovej hodnote 240 miliárd dolárov.

Investície z Európy dnes predstavujú až 70% z objemu všetkých zahraničných investičných zdrojov v Spojených štátoch.

Ak sa výnosy z nich znížia, potom utrpí aj európska ekonomika.

V Palerme teda pôjde najmä o také hľadanie východísk, aby bol pokles tempa rastu ekonomiky USA skutočne iba dočasný a eliminovanie jeho prípadných následkov v Európe čo najefektívnejšie.

Konštatovanie, že eurozóna predbieha Ameriku je totiž veľmi optimistické /iluzórne?/ a možno aj nereálne. V niektorých ukazovateľoch možno áno, no celkovo/v produktivite práce, technologických inováciách, historicky nízkej miere nezamestnanosti/ by mohlo ísť o značne predčasný odhad, ktorý obnáša – v tejto chvíli – viaceré presne nedefinované riziká.

Tieto riziká sa možno skorigujú práve po ekonomickom summite ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk G7 v Palerme.