Zdá sa, že americká ekonomika a jeden z jej hlavných oporných bodov – Fed, zažijú v ére nového prezidenta Busha „kritický bod obratu“, i keď toto konštatovanie sa zatiaľ objavuje iba v polohe veľmi jemných akademických úvah.

Americký Senát je totiž značne polarizovaný a nominácia nových guvernérov Federálneho rezervného systému v rámci Výboru guvernérov (Board of Governors), podobne ako obsadzovanie postov na Najvyššom súde, sa uskutočňuje na základe menovania prezidentom USA, no podľa Ústavy Spojených štátov amerických je tento akt viazaný na „odporúčanie a súhlas“ Senátu, kde sa bude každé závažné rozhodnutie prijímať veľmi komplikovaným spôsobom.

Americké médiá síce venujú enormnú pozornosť budúcej novej konštelácii Najvyššieho súdu, no Fed sa akoby dostával do úzadia, hoci by mal mať jednoznačnú prioritu – v júni 2004 totiž odíde z funkcie predsedu Fedu vo veku 78 Alan Greenspan, skvelý bankár s obrovskou autoritou v USA a vo svete, uviedol americký denník Wall Street Journal.

Americké politické i bankové kruhy vychádzajú z toho, že ak v ničom inom, tak v menovej politike musí existovať vysoká miera konsenzu v oboch politických táboroch – teda medzi republikánmi i demokratmi.

Najnovšie poznatky však nasvedčujú, že Bush junior a Alan Greenspan hľadajú iba veľmi delikátnu rovnováhu pri posudzovaní prezidentovho návrhu na extrémne zníženie daní a jeho vplyvu na americkú a svetovú ekonomiku.

Do akej miery sa stane táto „delikátna rovnováha“ stabilnou?

Prezident Bush bude zakrátko nominovať dvoch guvernérov na neobsadené pozície vo Fede – vo Výbore guvernérov, ktorý je vlastne strategickým ústredím amerického centrálneho bankovníctva. Board of Governors má 7 členov a v rámci rotačného princípu sa každé dva roky jeden z guvernérov vymení.

Bush tiež bude musieť nahradiť Laurencea Meyera, ktorého funkčné obdobie sa skončí v januári 2002.

Ak teda neberieme do úvahy výmenu na najvyššom poste americkej centrálnej banky, prezident Bush sa bude priamo podieľať na výbere troch guvernérov Fedu v priebehu štvorročného funkčného obdobia.

Z tohto pohľadu nebude mať Bush junior väčší vplyv ako jeho predchodca Clinton, ktorý nominoval do Fedu šesť guvernérov v priebehu ôsmich rokov.

Bush senior sa podieľal na výmene troch guvernérov v rámci svojho štvorročného mandátu.

Terajší prezident bude „slabší“ aj v rámci dlhodobejšej historickej retrospektívy.

Ronald Reagan vymenoval za osem rokov ôsmich guvernérov, Jimmy Carter šiestich za štyri roky a Gerald Ford piatich za dva roky. Avšak táto „aritmetika“ nemá tú najsprávnejšiu výpovednú hodnotu.

Bushove nominácie sa totiž uskutočnia do roku 2002, teda do polovice funkčného obdobia, kedy bude musieť prezident a jeho administratíva predstaviť USA v ekonomicky čo možno najlepšom svetle.

Bude teda pod značným politickým tlakom a bude chcieť, aby Federálny rezervný systém efektívnejšie podporoval kľúčové ekonomické zámery vlády. Aj v minulosti sme boli svedkami nominácií s vážnym politickým podtónom.

Napríklad v roku 1986 sa stal guvernérom Fedu Manuel Johnson, ktorý zmenil rovnováhu v hlasovacej mašinérii Board of Governors. V otázke riešenia problematiky inflácie guvernéri hlasovali v pomere 4:3 v neprospech rozhodnutí a koncepčných riešení vtedajšieho šéfa Federálneho rezervného systému Paula Volckera, ktorý následne rezignoval na post predsedu.

Nebolo tajomstvom, že guvernér Johnson bol spriaznený s členom Reaganovho tímu Jamesom Bakerom, ktorý je tiež osobným priateľom Bushovcov… Riziko politických tlakov vo vzťahu k Fedu teda nemožno nikdy vylúčiť.

V každom prípade Bushove nominácie na nových guvernérov zásadne predznamenajú aj to, kto sa stane nástupcom Alana Greenspana.