Za nevinnú poznámku, že optimizmus je ópiom ľudstva vyhodili z vysokej školy hrdinu jedného z Kunderovych románov. V päťdesiatych rokoch bola veselá myseľ povinná. Skepsa, podobne ako napríklad kybernetika predstavovala najspodnejšie prúdy buržoázneho myslenia. Dôvodov na radosť sa našlo habadej. Až do konca osemdesiatych rokov sa občan pravidelne vytešoval z pohľadu na oceľové tátoše, ktoré vyrobili súdruhovia z NDR na žatvu šírych lánov sovietskej pšenice.

Pesimizmus sa legalizoval len nedávno. Z kuchýň a pohostinských zariadení sa presťahoval na stránky novín, na mítingy….Všetko je zlé. Všetci sú zamračení a gestom i slovom dávajú najavo ťarchu sveta, ktorá spočíva na ich pleciach. Sekretárky vrčia, poštári sa neusmievajú, šéfovia čohokoľvek sú takí zaneprázdnení, že lacným pracovným silám ani neodzdravia. Česť výnimkám, ktoré sa usmejú aj keď rast hrubého domáceho produktu nie je oslnivý, ba aj vtedy keď iba svieti slnko. Václav Havel pomenoval stav spoločnosti slovným spojením blbá nálada. Slovenský prezident na duchaplnosti nemá čas, sľúbil deťom pantera v brazílskom pralese, tak aspoň tento druh nálady šíri. Kto chce byť in, nesmie podliehať optimizmu. Iba ak doma v kuchyni.

Nespokojnosť je prirodzená vlastnosť. Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť lepšie. Prieskumy názorov nevykazujú vysokú mieru spokojnosti ani vo vyspelých krajinách. Vždy a všade sa dá čosi ofrfľať. Nerovnaké sú len spôsoby nakladania s nespokojnosťou.

Na Slovensku sa ešte stále najmenej darí sebanespokojnosti. Taký pocit frustruje a len niekedy sa vyliečiť nákupom milej zbytočnosti. Sebanespokojnosť ohrozuje sebaúctu, môže však aj provokovať prinajmenšom k mysleniu, čo nikdy neublíži. Mysliaci človek má šancu niečo vymyslieť, aj keď riskuje, že nie všetci budú spokojní. Nespokojnosť s kolesom dala vzniknúť krídlam. Ikarovia boli smiešni, lebo sa pokúšali o niečo, čo sa nedá. Potomkovia posmieváčikov sa dnes premiestňujú z jedného na druhý koniec sveta v Boeingoch, menej úspešným slúžia Jaky. Je iba pohodlné hovoriť o tom, ako sa nič nedá. Dôvodov je vždy dosť. Raz je to zákon, inokedy hlúpy šéf, potom peniaze. S pravdepodobnosťou blízkou istote sa medzi dôvody neaktivity nedostane vlastná neschopnosť, lenivosť a obmedzenosť. Keď sú ruky poviazané a rozum je len riečiskom ciev, naplnia sa ústa vetami o zlyhaní všetkých naokolo.

Optimizmus nie je opakom skepsy. Štatistici spočítali, že slovenská populácia

nejasá od radosti, miera pesimizmu však klesla na najnižšiu úroveň od roku 1997.

Zovšeobecnenie výsledkov výskumu zakalkulovalo zhruba 62 percentnú nespokojnosť v protiklade k 49 percentnému očakávaniu nezhoršenia alebo zlepšenia situácie. 62 a 49 je viac ako sto, čo znamená, že mnohí nespokojní nevyznávajú myšlienku, že dobre už bolo. Prieskum bol anonymný, niektorí respondenti sa nehanbili priznať, že sa majú vlastne dobre. Paradoxne, aj tí čo hovoria o nespokojnosti vyjdú z výplaty a ešte aj sporia. Relativita posudzovania vlastnej situácie je veľká. Felícia vedľa trolejbusu pôsobí luxusne, aj keď majiteľ býva v paneláku.

Na vine je trh a kapitalizmus. Predseda parlamentu mu síce dal facku a spolu so svojim mladučným nohsledom si na tatranskom kopci zanôtil Internacionálu, ale nebolo ho počuť, lebo sveta proletári nešli „horsa“, ale najskôr do nejakého hypermarketu.

Vytváranie voľného trhového prostredia považuje pre budúcnosť krajiny za správne 34 percent občanov Slovenska. Trh ako usporiadanie ekonomiky odmieta 52 percent populácie. Podľa výsledkov amerického vládneho výskumného projektu, ktorý od roku 1990 sleduje zmenu nálad obyvateľstva v šiestich reformných krajinách (Bulharsko, Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko) je miera trhovej orientácie najnižšia práve na Slovensku.

Výsledky prieskumu usvedčujú Slovensko z nepoznania a nepochopenia. Trh nechcú ani ľudia, ktorí ho nikdy nepoznali a dokážu si ho zosobniť len menami zbohatlíkov. Trh je pre slovenského občana málo atraktívna a málo pohodlná alternatíva socializmu. Existuje veľa „presvedčivých“ argumentov. Kapitalisti nepredávajú mlieko za dve koruny, neváhajú „bohatnúť“ ani na základných potravinách. Kapitalisti neplatia za prítomnosť na pracovisku. Slovenský politický slovník sa obohatil o pojem obyčajný človek. Takí „človekovia“ sú cieľovou skupinou, väčšina politikov zaspáva i vstáva s myšlienkou na obyčajných. Prekvapuje, že ľudia sa nechávajú deliť na obyčajných a iných bez toho, aby poznali znaky odlíšenia. Politici sa neprezradia, dôležité je iba to, aby obyčajných bolo čo najviac a aby to boli voliči.

Trh je sloboda. Na Slovensku je to nateraz málo žiadaná komodita. Silný je zvyk na odkázanosť starostlivosti štátu, až taký silný, že ľudia uveria tárajom sľubujúcim šťastnú budúcnosť. Štát a trh nedokážu žiť v pokojnom partnerstve, vzťah je plný kompromisov. Všetky formy fundamentalizmu sú zhubné. Problémom Slovenska je však to, že za slepú sa považuje už aj viera vo fungovanie základných princípov trhu. Nostalgia sa oblieka do ľavicového hávu a predstiera pokoru. Ľavicoví politici bažia po rozvojových impulzoch, spásna je pre nich myšlienka aktívnej štátnej hospodárskej politiky, ktorá sa nápadne podobá na päťročné centrálne plány. Názor, že trh odstraňuje prezamestnanosť sa interpretuje ako tvrdenie, že trh priniesol nezamestnanosť a nedokáže si s ňou rady. Trh si naozaj nepotrpí na pečiatky v občianskych preukazoch, ktoré osvedčovali, že nik nie je bez zamestnania.

Štát sa stále prejavuje nepochopiteľnou toleranciou masívneho zneužívania sociálneho systému. Posudzovanie sociálnej situácie na Slovensku je poznamenané extrémami. Pôsobí najmä nostalgia za časmi, keď štát nedovolil zvýšenie cien a celkom pokojne dotoval stratové podniky. Živé a zbytočné je očakávanie, že trh a štátny intervencionizmus môžu koexistovať bez toho, aby obmedzovali individuálne slobody. Možnosť a ochota stať sa sociálnym prípadom je veľká. Ochota je otázkou vyznávaných hodnôt, ktoré akosi nekorešpondujú s obrazom pracovitého, hrdého a nepokoriteľného človeka. Trh sa vyciciavať nedá.