Hypermarketová „vojna“ vstúpila na Slovensku do nového dejstva. Motívom je najmä skutočnosť, že potravinári sa cítia rukojemníkmi obchodných reťazcov. Na také postavenie nie sú zvyknutí. Za socializmu a ešte dlho po ňom určovali výrobcovia spotrebiteľom vkus a chuť a kedy sa im zachcelo (a niekedy aj nevedomky) urobili z bežného jogurtu vzácny statok. Obchodníci sa s výrobcami kamarátili a spoločným nepriateľom bol iba košíkom ozbrojený zákazník, ktorý nešpekuloval a kupoval, čo práve mali. Cestovinu nevyberal podľa toho, z akej je pšenice, uspokojil sa s tvarom „slíža“ aj keby bol z jačmeňa.

Potravinári sa teraz snažia presadiť, aby v ponuke hypermarketov boli povinne slovenské výrobky. Radi by určovali nielen sortiment, ale aj množstvá, ktoré sa majú predať…argumentujú negatívnymi skúsenosťami a tvrdia, že za umiestnenie tovaru vo veľkom obchode musia dokonca dávať úplatky. Na trestné oznámenie si netrúfajú a spoliehajú sa na to, že poslancov presvedčia bez dôkazov.

Problémom slovenských potravinárov nie je nedostatok schopnosti vyrábať. Ťažkosti začínajú až pri predávaní. Len postupne si zvykajú na to, že produkcia nadobudne zmysel len keď sa realizuje, teda ak za ňu niekto zaplatí. Určujúcim motívom výroby preto nemôže byť dostupnosť surovín alebo vlastníctvo technológie, ale záujem spotrebiteľa. Marketing je v slovenských podmienkach stále len učebnicový pojem.

V bratislavskom Tescu predávajú českú čokoládu na varenie lacnejšie ako kvalitou i hmotnosťou rovnakú slovenskú tabuľku. Kým slovenský výrobok mohol prísť na pult aj peši, českému museli kúpiť cestovný lístok. Zákazník, ktorý si rozdiel v cene všimne sa čuduje a aj keď ide len o zopár desaťhaliernikov, nezaváha. Všetkému sa nedá rozumieť, takže jediným logickým vysvetlením je poznanie, že slovenský producent má hlavný stan kdesi vo Švajčiarsku, a keďže nie je slovenský, dobrovoľne sa oberá zisk. Je to rovnaká hlúposť ako napríklad predstava, že zákazník uprednostní akýkoľvek výrobok zo stredného Slovenska len preto, že vlastníkom konkurenčného trnavského závodu je česká firma ovládaná holandskými akcionármi.

Snaha regulovať ponuku obchodných reťazcov sa snaží presviedčať, že zástava v jej rukách je spotrebiteľská. Zvýšenú ochranu a zvýhodnenia však žiadajú výrobcovia. Samozvaní bojovníci za spotrebiteľské práva ani nezbadali, že zákazník v obchode už nie je taký bezbranný, aby bol odkázaný na zhovievavosť a predstieranú spolupartičnosť. Slobodu voľby si nedá vziať. Bez pocitu sprenevery národnej myšlienky kúpi dobrý slovenský jogurt, hoci vie, že mliekáreň je vlastne rakúska. Určenie národnosti výrobku je teraz komplikované. Združenie potravinárov si národnostný prívlastok dalo do názvu. Len málokto vie rozlíšiť, či ho používa alebo zneužíva.