Miroslav Beblavý je dnes štátnym tajomníkom na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Pred troma rokmi koordinoval prácu skupiny, ktorá pripravila Audit súladu činností a financovania ústredných orgánov štátnej správy a organizácií v ich pôsobnosti.

„Pozície nie sú až také protikladné, ako to navonok vyzerá. Skupina, ktorá na audite pracovala, bola akoby súčasťou štátnej správy. Bola to práca „dobrovoľných úradníkov“, ktorí presadzovali reformu. Paradoxne, keď som prišiel na ministerstvo, tak spomedzi ľudí vo vedení úradu, som mal možno najväčšiu úradnícku skúsenosť. Fyzicky som sa podieľal na medzirezortných pripomienkových konania, pripravoval som materiály na rokovanie vlády, hovorí M. Beblavý.

Súčasnosť je iná v tom, že predtým zodpovedal za jednu konkrétnu reformu. Teraz spoluzodpovedá za rezort, zo všetkým, čo k tomu patrí. Predtým si agendu vyberal, teraz si agenda vyberá jeho.

Pohľad auditu na efektívnosť využívania času a peňazí v štátnej správe bol kritický. Pri audite sa ukázalo, že funguje pravidlo 80:20, to znamená, že dvadsať percent ľudí urobí 80 percent všetkej práce. Veľa sa nezmenilo, hoci už cítiť snahu o zlepšenie. Ministerstvá sú často slabé v tom, čo je ich poslaním – teda v zodpovednosti za tvorbu verejnej politiky vo svojej oblasti, koncepčnú a legislatívnu prácu. Mali by reformy ťahať, robiť zmeny v prospech občana. V tom sú poddimenzované a naopak, v činnostiach, ktoré sú podružné, sú neraz kapacity zbytočne veľké. Vyzerá to ako bezvýchodisková situácia.

„Na ministerstve sme preorganizovali štruktúru tak, aby sedela s hlavnými reformnými ťahmi. Pokúšame sa vytvoriť stav, keď vodcovstvo v reformách prejde na štátnych úradníkov,“ hovorí M. Beblavý. Situácia nie je uniformná, v každom odvetví je trocha inak. „My sme mali šťastie v tom, že na ministerstve boli ľudia, ktorí boli ochotní a schopní osvojiť si filozofiu reforiem a zároveň majú niekoľkoročnú skúsenosť. Podarilo sa nám dostať na palubu nie malú časť ľudí zo stredného a vyššieho manažmentu úradu. To znamená, že sme nemuseli výrazne ľudí obmieňať. Dlhšie budú trvať zmeny na nižšej, referentskej úrovni. Tam to zatiaľ prebieha viac-menej náhodne,“ hodnotí štátny tajomník.

Niekoľko rokov sa hovorí o znižovaní počtu úradníkov. Verejnosť vníma túto otázku kriticky.

Nik teraz nemá korektné prepočty. Išlo by o spracovanie veľkého množstva údajov, veci sú komplikované aj tým, že veľa vecí sa delimitovalo, prechádzali zo štátnej správy na samosprávu a naopak. Nerobili to ani v mnohých iných krajinách. Na Novom Zélande, v Nemecku alebo škandinávskych krajinách dokážu nakresliť časový rad, ktorý dokumentuje ako sa znižujú počty ľudí vo verejnom sektore – za posledných dvadsať rokov sú zníženie v niektorých krajinách dramatické. Pri hlbšom pohľade sa však ukáže, že niekde pokles vznikol tak, že rozpočtových a príspevkoch organizácií urobili štátne podniky, niekde ich dokonca aj privatizovali, ale stále sú nejakým spôsobom napojené na štátny rozpočet. „Mali by sme rozlišovať o čo nám ide, či o právnu formu alebo o to, či niečo skutočne žije z daňových peňazí, či nás to zaťažuje….Nechcem tým ale povedať, že sa to nedá.

Myslím si, že štátna správa sa v poslednom čase stabilizovala. Mierny nárast ľudí, ktorí súvisí s integráciou do Európskej únie nemožno považovať za negatívny,“ zdôrazňuje M. Beblavý.

Vláda má ambíciu znižovať počty ľudí v štátnej správe. Po prvýkrát sa uplatní motivačný mechanizmus. Ministerstvo financií od budúceho roku fixuje objem peňazí pre ministerstvá, dalo záruku, že ho bude fixovať po celé volebné obdobie. Ministerstvá vedia, že zoštíhľovanie sa neodrazí na strate peňazí, čo by im malo umožniť platiť výkonných ľudí lepšie ako doteraz.

Znižovanie sa deje aj v súvislosti s inými reformami. “ My sme napríklad spojili úrady práce s odbormi sociálnych vecí. Zníži sa počet ľudí v administratíve, bez toho aby bolo menej tých, ktorí budú v bezprostrednom kontakte s občanmi,“ hovorí.

Problém štátnej správy je aj v tom, že skoro nikto nehovorí o tom, že demokracia a decentralizácia prakticky všade na svete priniesla zvýšenie počtu úradníkov. Zamlčovanie tejto skutočnosti spôsobuje nesprávne očakávania.

„Najjednoduchšie je riadiť jednotný policajný štát. Stačí na to jednoduchá vertikálna štruktúra. Ústredný výbor riadi vládu, vláda prikazuje krajským výborom….nevznikajú komplikácie s oddeľovaním moci, netreba kontrolu, nie sú potrebné regulačné úrady, o všetkom sa rozhoduje hore. Najjednoduchšie je mať všetko centralizované v pyramíde.

Demokracia a decentralizácia znamenajú nevyhnutne viac úradníkov. V demokracii je rozhodujúcou otázka, či to stojí za to. Dôležité je, či efekt pre občana je lepší so všetkými demokratickými inštitúciami alebo bez nich. Nie je problém zrušiť samosprávy, zrušiť úrady a všetko vrátiť do jednoduchej štruktúry. Možno by sa ročne ušetrilo aj pol miliardy na mzdách úradníkov,“ uvažuje M. Beblavý.

Obce a mestá dnes vyzerajú inak ako pred takými dvanástimi rokmi. Napriek problémom, by sotva niekto chcel návrat predchádzajúceho systému. To samozrejme nie je dôvod na ospravedlnenie nafukovania aparátu na ktorejkoľvek úrovni.

„Tlak na vládu, aby zoštíhľovala štátnu správu existuje a je dosť silný. Trochu chýba tlak občana najmä vo vzťahu k samosprávam. Počet ľudí v štátnej správe stagnuje, pohyby nie sú významné. Hrozí, že prerastú počty úradníkov na úrovni krajov, okresov či miest a obcí. Skúsenosť zo Španielska je taká, že pri decentralizácii sa administratíva neúmerne nafúkla, až tak, že to bol problém,“ dokumentuje M. Beblavý.

Efektívnosť sa v súvislosti so štátnou správou spomína ako slabina. “ Jedna vec je efektívnosť prvého rádu, to znamená odmerať si koľko úradníkov na koľko výstupov je potrebných. A potom je efektívnosť v širších súvislostiach. Ľudia sa zmieria s vyšším počtom úradníkov ak im to zabezpečí lepšiu situáciu, bývanie a iné služby. Myslím si, že dôležité zvažovať, kedy je druhý účel prvoradý. Keby sme sa riadili len primárnou efektívnosťou, tak by nevznikli napríklad regulačné úrady. Rozhodovanie o cenách, povedzme plynu, by ministerstvo dokázalo zabezpečiť lacnejšie, než samostatný úrad. Vytvorenie obecných úradov je iste drahšie ako život bez nich, je však nepochybné, že obecná samospráva je efektívnejšia ako centrálne riadenie všetkého,“ myslí si M. Beblavý.

Ak teda hovoríme o efektívnosti, mali sme premýšľať ako čo najlepšie organizovať záležitosti v decentralizovanej štruktúre, ktorá sama o sebe je drahšia ako modely direktívneho, centralizovaného riadenia.

Pre dobré fungovanie štátnej, ale aj celej verejnej správy je nevyhnutné tvrdé rozpočtové obmedzenie. To znamená, že všetci musia vedieť vyžiť z tých peňazí, ktoré majú. Problém verejného sektora nie je v tom, že by dostal priveľa peňazí, ale skôr v spoliehaní sa na záchranu. Ak nevyžije, vždy sa nájdu dodatočné zdroje, vždy dlhy niekto zaplatí. Nie je ťažké domyslieť si kto.

Verejnej správe veľmi pomôže to, keď sa nebudú vytvárať zlé motivácie. Situácia, že úrady ministerstiev sú zviazané tabuľkami, ktoré neumožňujú zaplatiť výkonných ľudí a všetky úspory sa prejavia v znížení rozpočtu, vedie k tomu, že znižovať počty sa neoplatí. Kancelárie sú potom plné zle platených úradníkov. To by sa malo zmeniť. Aj zafixovaním rozpočtov, aj zmenou tarifných tabuliek, ktoré budú menej ploché a umožnia viac diferencovať odmeňovanie. „Niektorých zamestnancov vo verejnom sektore vytlačíme z tabuliek, to znamená, že negatívne motivácie sa oslabia. Veľa bude záležať od vôle využiť možnosti. Na niektorých ministerstvách je pozorovateľná snaha znížiť počty úradníkov, na iných akoby vyčkávali. Zjednodušene sa dá povedať, že veci dostávajú do rúk ministri, župani, starostovia.“ uvádza M. Beblavý.

Necelých desať percent ľudí v štátnej správe má menej ako desať rokov praxe. To znamená, že štátna služba starne. Otázka či štátna správa bude atraktívna pre mladých, kvalifikovaných, výkonných ľudí, je viac ako na mieste. „Videli sme to pri obsadzovaní miest euroúradníkov. Jeden zo základných omylov je v tom, že ak štát nevie platiť ľudí ako špičkové právnické a audítorké firmy, tak je to všetko jedno, aj tak si nepomôžeme. Takéto vnímanie ústi do zotrvávania v doterajšom systéme. V skutočnosti nikde na svete nedokáže úradníkov zaplatiť tak ako súkromný sektor. Dokáže však ľuďom, ktorí chcú robiť pre verejné blaho, vytvoriť podmienky pre akceptovateľný životný štandard,“ pripomína štátny tajomník.

Mladý človek bez praxe na ministerstve môže dostať maximálne 13-14 tisíc korún mesačne, oveľa vyšší nie je ani plat človeka s piatimi rokmi praxe. „Za to chceme výbornú kvalifikáciu, znalosť jazyka, výkonnosť, zodpovednosť. Zistili sme, že ak sa platy dostanú medzi 20 a 30 tisíc korún, tak sa záujem pracovať v štátnej správe zvyšuje,“ hodnotí M. Beblavý.

(Písané pre týždenník Formát)