Neznáme stránky menovej politiky inflačného cielenia

 

Za posledných tridsať rokov ekonomickému poklesu a recesii vždy predchádzal prudký rast inflácie. Ekonomickému rastu vždy predchádzal pokles úrokových mier

 

Najvýznamnejším pokrokom na makroekonomickej úrovni posledných desaťročí bolo vykorenenie vysokých temp inflácie, alebo prudkých inflačných skokov. Pokrok nebol ani celosvetový, ani bezbolestný. Predchádzali mu dva globálne ekonomické prepady.

V súčasnosti šéfovia centrálnych bánk nestrácajú pozornosť a snažia sa, aby nepripustili rast inflácie. Trhy veria v tom, že sa im to určitým spôsobom podarí. V dôsledku toho sa pomaly, ale isto stráca spojitosť medzi ekonomickým rastom s tlakom na zvyšovanie cien, ktorá prevládala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.

 

RAST A ÚROKY

 

Hoci dnes prevládajú očakávania stabilnej a nízkej inflácie, podstatné príčiny a dôsledky tohto procesu sú dosť málo preskúmané. Dosiahnutie cenovej stability mení fungovanie ekonomických cyklov.

Hoci sa to môže zdať čudné, práve úspechy centrálnych bánk v boji s infláciou sa môžu koniec koncov pretaviť do krachu stratégie menovej politiky založenej na cielení inflácie. Menovú politiku založenú na dodržaní dopredu určenej úrovne inflácie v súčasnosti praktizuje viacero centrálnych bánk. Sama seba do tejto skupiny zaraďuje Národná banka Slovenska.

Za posledných tridsať rokov ekonomickému poklesu a recesii vždy predchádzal prudký rast inflácie. Ekonomickému rastu vždy predchádzal pokles úrokových mier.

Tento model odrážal ciele hospodárskej politiky a čiastočne vyplýval zo štruktúry celej ekonomiky, v ktorej cyklické zmeny boli spojené so zmenami inflačného tlaku.

Pretože štruktúra trhu práce bola v minulosti dosť tvrdá, ekonomický rast bol nevyhnutne spojený s rastom miezd. Ak zisky firiem klesali, zvyšovali ceny. V tom čase keď centrálnym bankám nedôverovali, inflačné očakávania boli tvrdo spojené s tempami ekonomického rastu.

Centrálne banky sami pomáhali deštruovať tento model. Dve desaťročia presadzovali to, aby naviazali inflačné očakávania k nimi určeným cieľom menovej politiky. Banky sa súčasne naučili korigovať svoju politiku tak, aby predchádzali rastu inflačných tlakov.

Samozrejme centrálne banky sa nevyhli omylom. Zmeny, ktoré sa odohrávajú v celom svete, napomáhajú ich pokusom udržať infláciu na nízkej úrovni. Deflačné efekty v ekonomike sa ešte len prejavia. Ekonomický pojem deflácia označuje znižovanie cenovej hladiny. V súčasnosti je vyvolaná procesom zníženia štátnej regulácie ekonomiky a financií v Európe a Japonsku, novými technológiami v najrozmanitejších odvetviach.

 

TRH PRÁCE

 

Štrukturálne zmeny na trhu práce, ktoré sú podmienené vzťahom výšky miezd so ziskom spoločnosti predpokladajúci uzatváranie pracovných zmlúv s pružnejšími podmienkami, tiež zmenšujú pravdepodobnosť vzniku nevyváženosti v ekonomickom rozvoji.

To všetko však neznamená, že ekonomický cyklus ako taký prestal existovať. Jednoducho menia sa jeho kontúry. Namiesto starých faktorov určujúcich inflačný cyklus, prichádzajú nové podmienené veľkosťami ziskov a investičnej aktivity v súkromnom sektore.

Zmena úrokových mier viac nie je hlavným ukazovateľom perspektív rastu. Naopak pre prognózovanie tendencií dopytu je nevyhnutná detailnejšia analýza faktorov, ktoré ovplyvňujú veľkosť nákladov, produktivitu práce a výnosovosť.

Tak ako stúpajú zisky, tak sa stáva vývoj ekonomického cyklu čoraz menej kontrolovateľný. Oživenie investičnej aktivity provokuje ekonomický rast, ktorého dôsledkom je vyvolanie rastu optimizmu a zvýšenie cien aktív. V súlade s tým sa urýchľujú aj tempá rastu dopytu. Avšak po čase prehnané očakávania narážajú na vytriezvenie realitou. Ak miznú perspektívy znižuje sa výnosnosť prvotných perspektív. Koniec koncov stáva sa očividné, že úroveň ziskovosti klesá a rast sa zastavuje.

Vtedy spoločnosti prichádzajú so znížením nákladov a týmto spôsobom sa snažia o návrat ziskovosti. V súčasných analytických správach sa nie veľmi spomínajú faktory, ktoré ovplyvňujú zmeny cien. Skutočne, keď ekonomika prechádza fázou najefektívnejšieho rozvoja, kombinácia takých faktorov, ako podstatný rast  investičnej aktivity a zvýšenie kurzu mien, môže viesť k spomaleniu tlaku na infláciu.

 

MZDY A CENY

 

Tu niekde je podstata celého problému. Centrálne banky, ktoré určujú ciele podľa inflácie, sa pridržujú názoru, že keď v ekonomickom cykle vzniká nerovnováha, tá sa ihneď premieta do úrovne miezd a cien. Svojim pokusmi udržať cenu kapitálu na nízkej úrovni v období investičnej aktivity, riskujú vyprovokovať udržiavanie cyklického vývoja ekonomiky.

Znamená to, že v situácii keď inflačný tlak, podmienený cyklickým vývojom ekonomiky, rastie pomaly, stratégia udržania inflácie na úrovni určeného cieľa môže byť prekážkou zabezpečenia dlhodobej cenovej stability.

Pre centrálne banky nie je ľahké ustupovať od zvyčajných štandardov. Skúsenosti z minulého storočia ukazujú, že v dôsledku meniacej sa situácie, je potrebné zriecť sa štandardizovaných prístupov, či už hovoríme o zlatom štandarde, alebo o štandardoch menovej politiky.

Znepokojenie, ktoré môže byť spojené so zavedením cielenia inflácie, nemusí byť neopodstatnené. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, Bank of Japan znížil úrokové miery. Bolo to bez ohľadu na to, že stúpol dopyt, ceny aktív a objemy úverov. V dôsledku toho Japonsko narazilo na rast inflácie a začalo byť jasné, že menová politika realizovaná v krajine vyprovokovala nekontrolovaný rast, ktorý v konečnom dôsledku viedol k prepadu ekonomiky.

Politika udržiavania stabilnej úrovne úrokových mier, môže viesť v Európe, ak je porovnateľná so situáciou v Japonsku, k rastu inflácie.