Kríza systému sociálneho zabezpecenia sa prejavuje vo viacerých podobách. Jednou z nich je fakt, že mnohým zamestnancom sa ešte vždy oplatí „maródovat“. V case, ked nepracujú, dostanú totiž na úcet približne rovnakú sumu, ako keby pracovali.

Táto skutocnost je, alebo azda bola, akýmsi udržovacím lanom, barlickou, ktorá vždy odsunula potrebné a nevyhnutné zmeny v nemocenskom poistení. Tých, ktorí zneužívajú systém nemocenského poistenia, vždy totiž bolo a aj je omnoho menej než tých, ktorí ho dotujú.

Fond nemocenského poistenia v Sociálnej poistovni ako jediný zo všetkých verejnoprávnych fondov, do ktorých sú obcania nútení pravidelne prispievat odvodovými povinnostami, je na tom, dá sa povedat, celkom dobre. A to už niekolko rokov.

Zamestnanci a zamestnávatelia don platia povinné odvody, avšak vyberajú menej, ako sa predpokladalo a plánovalo. Epidémie chrípky tešia farmaceutických výrobcov a rmútia platitelov dávok nemocenského poistenia. Na Slovensku však ešte až taká epidémia nebola, aby sa fond nemocenského poistenia musel sanovat. Práve naopak, on slúži na sanáciu – financie z fondu nemocenského poistenia sa už dlhé roky „požiciavajú“ do fondu dôchodkového poistenia, ktorý je v deficite.

Tento manéver odsúhlasila Správna rada Sociálnej poistovne už pred rokmi a praktizuje sa doteraz, lebo je pohodlný, a najmä, aspon scasti pomáha vykrývat deficit fondu dôchodkového zabezpecenia.

Nie tak dávno, v case napätých vztahov medzi Konfederáciou odborových zväzov SR a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Peter Gajdoš, podpredseda Správnej rady Sociálnej poistovne, nepriamo obvinil z takýchto praktík predsedu Správnej rady Sociálnej poistovne, ministra Ludovíta Kaníka.

Nespomínali by sme túto zanedbatelnú „repliku“, keby nemala zaujímavé pozadie.

Predstavitelia odborov sú totiž clenmi Správnej rady Sociálnej poistovne, takisto ako zástupcovia poistencov. Preco hlasovali za to, aby sa „nevyužité“ financie z fondu nemocenského poistenia presunuli do fondu dôchodkového zabezpecenia? Preco neiniciovali zmenu v platení odvodov alebo v nemocenských dávkach?

Ani jedna, ani druhá možnost nebola a vlastne ani dnes nie je výhodná pre „štát“, garanta sociálnych istôt obcana.

Vždy je lepšie, ak obcania viac platia ako „vyberajú“. A do fondu nemocenského poistenia odvádzajú zamestnanci spolu so zamestnávatelmi dost na to, aby zamestnanci mohli dostávat vyššie dávky. Prípadne, aby sa znížili odvody zamestnancov aj zamestnávatelov.

Miesto pre adresnost

V súcasnosti nemocenské poistenie poskytuje niektorým zamestnancom neprimerane nízke zabezpecenie pocas choroby, materskej dovolenky alebo pri iných dávkach, ktoré z neho môžu získat (príspevok na ošetrovanie clena rodiny). Na jednej strane sú dávky neprimerane nízke, na druhej strane výška odvodov nie je adekvátna v pomere k dávkam.

Povedané priamo, súcasný systém je diskriminacný. Za rovnaké poistné poskytuje rôzne dávky a niektorým kategóriám obcanov aj výhody. Nezohladnuje dostatocne vztah medzi výškou platieb a výškou dávok. Najmä preto si vyžaduje zmeny. Z analýzy makroekonomických parametrov, demografických súvislostí a financných možností je zrejmé, že nemocenské poistenie prestáva plnit svoju funkciu, a to nielen pokial ide o nižšie dávky. Jestvuje napríklad velká skupina osôb, ktoré si pre pokles príjmov v case choroby cerpajú dovolenku, resp. chodia do práce.

Negatíva, ktoré z toho vyplývajú, sú zrejmé. Spomenme chrípkovú epidémiu. Pre chrípku príde zamestnanec o pár tisíc zo mzdy, a tak nezodpovední platitelia nemocenského poistenia rozširujú vírusy a nákazu. V prvých troch dnoch pracovnej neschopnosti totiž zamestnanec dostane iba sedemdesiat percent. Nie zo mzdy, ale z vymeriavaceho základu, co v prípade nemocenského poistenia znamená maximálne z 350 Sk dennej mzdy. Tí, co zarobia viac, si radšej vezmú dovolenku, prípadne chodia do práce, ved sa nejako prekýchajú a presmrkajú ku koncu pracovného casu…

Nevýhodný systém

Ak sme povedali, že takýto systém je nevýhodný pre niektorých zamestnancov, tak zámerne. Naopak, napríklad príslušníkom ozbrojených zložiek a zamestnancom v štátnej službe to môže byt jedno. Tí dostávajú z odvodov všetkých zamestnancov a zamestnávatelov plný plat aj pocas práceneschopnosti. Nie je to nic nové pod slnkom, v pätdesiatych rokoch to bolo takisto. Sme však v roku 2003 a podla všetkých iných faktorov nastali u nás zmeny nielen v politickej, ale aj v spolocenskej a ekonomickej situácii.

Znacná cast zamestnancov si vdaka nemocenským dávkam takisto môže vykryt pracovné príjmy. Toto je práve onen casto spomínaný nemotivacný a nespravodlivý systém poskytovania dávok, na ktoré má zamestnanec v prípade choroby nárok. A tiež argument, preco sa s nemocenským poistením „nehýbe“. Mnohí to totiž vedia zneužit, a tomu treba zabránit. Tento argument scasti stratí opodstatnenie, ak sa pri dôchodkovej reforme zmení aj zákon o sociálnom poistení a cast nemocenského poistenia sa bude aspon ciastocne zakladat na korelácii príjmov a výdavkov, i ked budú podporené silným princípom solidarity.

Aj penažná pomoc v materstve je dávkou z fondu nemocenského poistenia. Poskytuje sa najmenej dvadsatdva týždnov a najviac cez tridsat. Takisto sa urcuje z priemernej cistej mzdy zamestnankyne, prípadne osamelého zamestnanca, a tiež z maximálnej sumy 350 Sk. Ciže maximálna denná dávka pre mamicky ci oteckov starajúcich sa o dojcatá je 315 Sk. Táto suma je oslobodená od dane z príjmu. Maximálna dávka v materstve je tak 6 930 Sk. Dávka sa odvíja od výšky minimálnej mzdy. Pre všetky samostatne zárobkovo cinné osoby, napríklad právnicky, notárky, živnostnícky ci danové poradkyne, je výška dávky v materstve približne rovnaká.

Posudky a kontroly

Zneužívanie práceneschopnosti sleduje Sociálna poistovna priam sizyfovsky. Dvesto posudkových lekárov kontroluje nielen úcelnost vynakladania financných prostriedkov z fondu nemocenského poistenia. Zameriavajú sa najmä na oblasti, kde sa vyskytuje najviac práceneschopeniek. Je zrejme jasné, že je to práve tam, kde je najvyššia nezamestnanost, prípadne kde viacero podnikov koncí v cervených císlach a hladá riešenia na zredukovanie nákladov.

V posledných troch rokoch bol podla štatistík vývin PN priaznivý. Práceneschopnost obyvatelstva sa totiž znižovala globálne. Percento podnikov, ktoré krachovali, sa „takisto“ znížilo. Napriek tomu, podla údajov Sociálnej poistovne, je ešte stále vysoká práceneschop-nost práve v tých okresoch, kde je aj vysoká nezamestnanost, prípadne vysoká závislost obyvatelov od potravín, ktoré si sami dopestujú. Niektorým obcanom sa viac oplatí poberat dávky v práceneschopnosti ako dávky v nezamestnanosti. Posledný raz sa dávky v práceneschopnosti menili v júni 1998, nie však v prospech vyšších zárobkových skupín. Výška dávok nie je adekvátna výške odvodov, aj preto sa v niektorých regiónoch oplatí íst na péenku. Regionálne rozdiely v práceneschopnosti sú také markantné, že iba slepý by nevidel dôvod.

Napríklad v Rimavskej Sobote je priemerné percento práceneschopnosti 14,3 a v Bratislave v I. obvode 1,8. Priemer za celú Slovenskú republiku je 5 percent práceneschopnosti. Zaujímavé sú takisto porovnania v dlžke práceneschopnosti v jednotlivých okresoch. Ak je pre SR priemer 29,7 dna, tak napríklad v Partizánskom je to 42,3, vo Velkom Krtíši 39,3, ale na Myjave 21,6 dna.

„Neprestajne sledujeme dôvody a príciny práceneschopnosti a navyše robíme vlastné analýzy,“ vysvetluje Veronika Majtánová, riaditelka odboru zdravotníckych cinností Sociálnej poistovne. „Tieto ukazovatele majú vcelku priaznivý vývoj, klesajú, ak sa na ne pozeráme z cisto štatistického hladiska,“ dodáva. Takže v roku 2002 zaznamenali v priemere o stotisíc novo hlásených prípadov práceneschopnosti menej než v predchádzajúcom roku a pocet kalendárnych dní, pocas ktorých chorí zostávali v domácom ošetrení alebo v nemocnici, sa takisto znížil – o milión pätstotisíc.

Dlhodobá práceneschopnost súvisí s poctom ochorení, ktoré vedú v rebrícku chorobnosti na Slovensku. Takže ten, kto má naozajstné zdravotné tažkosti, nefixluje a dávky v práceneschopnosti poberá právom. Vycistit štatistiky práceneschopnosti môže podla všetkého iba zdravá ekonomika, priaznivá sociálna situácia a možnost zamestnat sa v každom regióne Slovenska.

V súvislosti s oprávnenostou kontrol práceneschopných, ktoré vykonávajú pracovníci a revízni lekári Sociálnej poistovne, neraz vyvstáva otázka, ci Sociálna poistovna naozaj má oprávnenie kontrolovat prípady zdravotnej poistovne.

„Dávky z nemocenského poistenia sa krátia skutocne iba v tých prípadoch, ked poistenec evidentne zneužíva dávku,“ ubezpecuje V. Majtánová. Nuž, ak sa pacient dá vypísat „na kríže“, nemôže okopávat záhradu v case, ked ho prídu skontrolovat pracovníci Sociálnej poistovne. Veru, aj také prípady sa stávajú, a práve preto sú potrebné kontroly. V minulom roku ich pracovníci Sociálnej poistovne absolvovali do stotridsattisíc.

Zákon o nemocenskom poistení, ktorý rieši dávky nemocenského poistenia, platí od roku 1956, iba s niekolkými novelami. Podla poslednej novely

(z 1. júla 1998) sa výška cistého denného príjmu pocas práceneschopnosti odvodzuje z maximálnej sumy 350 Sk. Zárobok urcuje výšku dávky, avšak v prvých troch dnoch sa ešte z tých 350 Sk odpocíta tridsat percent, pretože pocas krátkodobej práceneschopnosti dostáva zamestnanec iba sedemdesiat percent z vymeriavacieho základu, teda z 350 Sk. Pocas dlhodobej práceneschopnosti dostáva 90 percent z vymeriavacieho základu, ciže „cistého“, maximálne však 315 Sk. Ani ten zamestnanec, ktorému zamestnávatel vypláca priemernú mzdu, nedostane teda pocas choroby adekvátnu náhradu.

Tí, co majú nižšie príjmy, môžu „byt na péenke“ dlhšie, pretože sa im to oplatí viac, než chodit do práce.

Kúpele pre vyvolených

Dalšou dávkou, ktorá nepatrí do systému nemocenského poistenia, je kúpelná starostlivost. V roku 2001 Sociálna poistovna kúpila iba 61 790 poukazov na celý rok a vo všetkých kúpeloch na Slovensku. V roku 1997 to bolo 102 086 poukazov. Takmer o polovicu sa znížil pocet kúpelných pacientov, ktorí sa rekreovali „cez“ Sociálnu poistovnu. Sú kúpele sociálnou dávkou? Nie sú. Preto ich dotuje štát. Avšak preco iba niektorým?

Penazí na kúpele je v štátnom rozpocte z roka na rok menej, dotácie sa znížili z 1,2 miliardy Sk v roku 1998 na 861 miliónov Sk v roku 2001. Priemerná cena za ošetrovací den sa zvýšila o sto korún a pocet nevybavených žiadostí za uvedené obdobie klesol až na štyridsattisíctristo. Co tieto císla znamenajú?

Jednak to, že ten, kto chce, sa do kúpelov dostane, a jednak to, že štát už túto následnú zdravotnú alebo „sociálnu“ starostlivost dotuje menej. Kúpelná starostlivost je jednou z nenárokovatelných dávok nemocenského poistenia, patrí teda k tým dávkam, službám a možnostiam, ktoré treba v rámci šetrenia, spravodlivosti a odstránenia diskriminácie riešit. Napríklad tak, že tí, co dostanú poukaz zo Sociálnej poistovne, si budú na pobyt v kúpeloch priplácat. Preco by sa dôchodcom malo hradit cestovné zo štátneho rozpoctu, teda z daní obcanov? Preco by kúpelní hostia mali mat stravovanie zdarma? Napokon treba riešit aj dalšie podotázky, napríklad, preco majú isté skupiny zamestnancov zvýhodnenia, ktoré im poskytuje štát z daní všetkých obcanov. Zvýhodnenia svojich zamestnancov má riešit zamestnávatel v rámci sociálneho fondu. Na tieto otázky zrejme takisto odpovie nový zákon o sociálnom poistení.