Tak ako sme boli pred novembrom 1989 spoľahlivo „chránení“ pred demokraciou, boli sme vplyvom železnej opony uchránení aj pred niektorými druhmi vysoko organizovanej trestnej činnosti. Okrem prieniku drog, čo sa naplno rozvinulo až po otvorení hraníc, sme zaregistrovali podobný efekt aj pri krádežiach motorových vozidiel. Medzinárodné, dobre organizované mafie nás zastihli totálne nepripravených a dodnes majú pred ochrancami poriadku a zákona výrazný náskok. Svedčia o tom policajné štatistiky. Kým v roku 1989 bolo odcudzených len 1 668 vozidiel a objasnenosť bola vyše 80 percent, o štyri roky neskôr sa bilancia vyšplhala takmer k desiatim tisícom, a naopak, objasnenosť klesla na 18,7 percenta. Od roku 1994 sa podarilo počet odcudzení stabilizovať na šesť- až sedemtisíc. Nebola to len zásluha polície. K obratu došlo najmä po zavedení prísnejších podmienok poistenia zo strany poisťovní, ktoré tým reagovali na obrovské finančné straty v poistení motorových vozidiel a požadovali povinné mechanické a elektronické zabezpečenie. Ale aj tak krádeže vozidiel tvoria stále asi jednu tretinu majetkovej trestnej činnosti s ročným obratom tri miliardy korún. Nemení na tom nič ani fakt, že v minulom polroku zlikvidovala polícia skupiny „autičkárov“ v Bratislave, Trnave, Trenčíne a Liptovskom Mikuláši. Dôvod je jednoduchý. Likvidácia jednej organizácie vytvorí priestor pre ďalšiu.

Krádeže automobilov preto zostávajú aj po dvanástich rokoch od prudkého nárastu tohto druhu kriminality rovnako aktuálnym problémom. Denne zmizne na Slovenku približne 20 vozidiel, pričom objasnenosť nedosahuje ani 30 percent. Napriek tomu nie sme v oblasti objasnenosti na tom až tak zle. Štatistiky naznačujú, že v boji proti autičkárom sú do veľkej miery bezmocné aj vyspelé západoeurópske krajiny, kde sa objasnenosť pohybuje od 10 do 30 percent. V štátoch EÚ sa pritom do štatistík započítavajú všetky vozidlá, ktoré sa našli. V našom prípade sú to len vozidlá, kde bol zistený aj páchateľ. Tým sa percentá znižujú o automobily, ktoré boli síce vypátrané a vrátené pôvodnému vlastníkovi, ale nebol zistený pôvodca trestného činu.

Putujú najmä na východ

Len zlomok kradnutých áut zostáva na území Slovenska. Podľa informácií polície je absolútna väčšina určená na predaj v štátoch bývalej Juhoslávie, v Rumunsku a na Ukrajine, čo dokazuje vysoko sofistikovaný charakter činnosti organizovaných skupín. Zvyšok sa legalizuje výrobou falošných dokladov alebo končí na komerčných vrakoviskách, ktoré si nerobia ťažkú hlavu z toho, že sa po vozidle pátra. Dobrým distribučným kanálom sú aj autobazáry.

Našťastie klesol počet k nám dovážaných a u nás predávaných kradnutých vozidiel zo zahraničia. Je to výsledok sprísnenia podmienok individuálneho dovozu. Zvýšenie poplatku za schválenie technickej spôsobilosti vozidiel starších ako päť rokov na 50-tis. Sk celkove nabúralo lukratívnosť tohto „kšeftu“ a spôsobilo všeobecný pokles dovozu. Slovensko však stále zostáva tranzitnou krajinou.

Okrem klasickej krádeže a následného predaja automobilu zhoršujú štatistiky poisťovacie podvody. Existuje neoficiálny odhad, že minimálne 40 percent všetkých krádeží je fingovaných. Niektoré žiadané značky dosahujú podiel rekordných 60 percent. Dôkazom bola skúsenosť zo susedného Maďarska, kde v období úplného zrušenie ponuky poistenia automobilov proti odcudzeniu v prvej polovici 90. rokov, klesol počet krádeží o zázračných 50 percent. Poisťovacie podvody sú stále veľkým lákadlom, ponúkajú totiž možnosť výhodného zhodnotenia starého automobilu. Majiteľ profituje nielen z likvidácie škody poisťovňou, ale aj z dobrovoľného predaja vozidla „autičkárom“.

Raj pre „dlhoprstých“

Bolo by demagógiou tvrdiť, že bremeno viny za neschopnosť zamedziť krádežiam áut nesie na pleciach len polícia. Jednoznačne ťahá za kratší koniec. Ako represívny orgán nemôže odradiť páchateľov od tohto druhu kriminality. Jej úloha sa začína až po krádeži. Kľúč k riešeniu leží niekde inde – v legislatíve, prevencií a funkčnom systéme lustrácií. Tieto tri faktory ovplyvňujú pomery na čiernom automobilovom trhu. A treba povedať, že vo všetkých bodoch vyšlo Slovensko páchateľom v ústrety. Stali sme sa rajom pre zlodejov áut.

Zdá sa to až neuveriteľné, ale ešte v roku 1994 nemohla polícia ani len zadržať podozrivé vozidlo, aby získala dostatok času na jeho preverenie. Hoci dnes už platí 48-hodinová lehota zadržania podozrivého a automobilu až na 90 dní, situácia sa veľmi nezlepšila.

Podľa slov Luboša Ludvika, riaditeľa odboru majetkovej kriminality Úradu kriminálnej polície Prezídia Policajného zboru SR, nie je súčasná legislatíva oveľa účinnejšia. „Vynára sa otázka, či má byť paragraf 252 Trestného zákona o legalizácii príjmu z trestnej činnosti úmyselným trestným činom. V tejto skutkovej podstate by sa dal riešiť problém „prepravcov“, ktorí sú v prípade zadržania dosiaľ nepostihnuteľní, keďže im nemožno preukázať úmysel previesť odcudzené vozidlo za finančnú úplatu. Možno by sa zmena klasifikácie dotkla v niekoľkých prípadoch nevinných ľudí, no určite by polícii rozviazala ruky,“ tvrdí L. Ludvik

V súčasnosti je výhovorka zlodeja jednoduchá. Uvedie, že bol požiadaný neznámou osobou za úplatu previesť vozidlo z miesta A na miesto B a nie je informovaný o tom, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti.

Prípady sú klasifikované len ako neoprávnené používanie cudzej veci, teda priestupok vyšetrovaný na slobode. Netreba zdôrazňovať, že svoju slobodu páchatelia dôsledne využijú na ďalšiu trestnú činnosť.

Deravá legislatíva

Trestné stíhanie sa teda môže začať len za predpokladu, že páchateľa pristihli priamo pri čine, a to je takmer nemožné. Falošné doklady a kľúče na nerozoznanie od pravých im umožňujú nenásilný vstup a používanie kradnutého automobilu. Predstava zlodeja s náradím na vypáčenie zámkov je dávno minulosťou. V súčasnosti ide skôr o softvérových „maniakov“ s notebookmi a odcudzenými dekodérmi priamo z výrobných závodov. Mimochodom, takéto zariadenie sa stratilo aj v bratislavskom závode Volkswagenu v Devínskej novej Vsi.

Navyše, tí čo autá fyzicky kradnú tvoria len jeden jediný článok dlhého reťazce, v ktorom ostávajú jednotlivé „oká“ v dokonalej anonymite. Deľba a produktivita práce dosiahla úroveň, o ktorej sa môže policajtom len snívať. Kradnutie áut sa tak stalo takmer bezrizikovou činnosťou. Ešte aj dnes sa známi „autičkári“ doslova vysmievajú do očí strážcom zákona.

Polícií vyrážajú tromfy z rúk aj ďalšie legislatívne nedostatky. Veľmi neprezieravým krokom, ktorým sa štát ukrátil o možnosť identifikovať podozrivé automobily, bolo prenesenie kompetencií schvaľovania technickej spôsobilosti starších, najmä individuálne dovezených automobilov z policajných inšpektorátov na úseky dopravy okresných úradov, ktoré nemajú skúsenosti, prostriedky a ani možnosti identifikovať podozrivý automobil. Inšpektoráty sú odvtedy viazané ich rozhodnutím, a teda povinné zaregistrovať, de facto legalizovať autá pochádzajúce z trestnej činnosti do evidencie motorových vozidiel. Prenos kompetencií z polície na civilné zložky je v rozpore s modernou praxou. Vedie k menšej profesionalite a väčšiemu sklonu ku korupcii.

A sú tu ďalšie paradoxy. Viete, že falšovanie štátnych poznávacích značiek nie je trestným činom? Je to tak, nemajú totiž štatút úradnej listiny. Rovnaký zákon umožnil, že v malom technickom preukaze nemusí byť uvedený majiteľ, ale len užívateľ vozidla. To vedie k nezákonným predajom automobilov, ktoré sú majetkom lízingových spoločností. O následkoch pre nového majiteľa azda ani netreba hovoriť.

Do kariet zlodejom áut nahral aj lízingový trh. Konkurenčný boj lízingových spoločností o zákazníka spôsobil znižovanie akontácií, niekedy až na nulovú hodnotu či odklad lízingových splátok. To umožnilo páchateľom bezproblémový a najmä lacný prístup k novým vozidlám, ktoré sa náhle „stratili“ kdesi za ukrajinskou hranicou.

Lustrácia je jedinou účinnou zbraňou

Ako teda bojovať s týmto druhom trestnej činnosti? Predstava, že po vyhlásení pátrania po odcudzenom automobile začne polícia s jeho hľadaním, je prinajmenšom naivná. Systémové kroky na zvýšenie objasnenosti krádeží vychádzajú z metodiky lustrácii automobilov, teda porovnávania identifikačných znakov automobilu s vozidlami v medzinárodných databázach odcudzených automobilov. Pri cestnej kontrole, zmene majiteľa, kontrole technického stavu či prechode štátnych hraníc potom možno lustrovať vozidla v policajných databázach európskych krajín. Ďalšie databázy vytvárajú konzorciá poisťovní a výrobcovia áut. Skôr či neskôr by teda malo každé kradnuté auto „vyplávať“ na svetlo sveta. To by však bol príliš optimistický scenár. Po autách, ktoré skončia na vrakoviskách či za ukrajinskou hranicou, sa doslova zľahne zem.

Najväčším problémom je však pozmeňovanie identifikačných čísel automobilov páchateľmi. Hoci dnes má polícia v každom okrese možnosť využívať databázu Interpolu, často sú v nej automobily, ktoré pod danými identifikačnými kódmi už dávno neexistujú. Preveriť pravosť kódov na bloku motora či na karosérii si vyžaduje náročnú metalografiu. Polícia však nedisponuje dostatočným počtom technológií. Ľ. Ludvik sa v tejto súvislosti vyjadril, že polícia je preto nútená využívať aj služby niektorých súkromných spoločností, ktoré sa zaoberajú identifikáciou automobilov. Z finančných dôvodov je však aj objem týchto služieb obmedzený.

Hranica pripomína sito

Ďalšou významnou metódou je snaha zabrániť medzinárodnému pohybu kradnutých automobilov. Využívajú sa na to kamerové čítacie zariadenia na hraničných prechodoch, ktoré porovnávajú štátnu poznávaciu značku prechádzajúcich vozidiel s typom a farbou automobilu zaznamenanou v evidencii motorových vozidiel. Prípadný nesúlad poukazuje na rizikovosť. A j tento systém má svoje „muchy“. Napríklad v tom, že súlad možno dosiahnuť prevozom kradnutých vozidiel na značkách, ktoré sa k nim „hodia“. Najmä v prípade najrozšírenejších a najžiadanejších typov vozidiel.

Druhou slabosťou systému je, že nie sú na všetkých hraničných prechodoch, a tak zostáva stále množstvo prejazdných koridorov. Úplne bezmocný je systém aj v prípade, ak sa vozidlo preváža v zablombovaných kamiónoch.

Podľa informácií plukovníka Pavla Buzinkaja, pracovníka Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ SR, pokrýva systém v súčasnosti 45 až 50 percent hraničných prechodov na Slovensku. V minulom roku sa vďaka nemu podarilo odhaliť približne 170 pokusov o nelegálny prevoz automobilov. Ako ďalej uviedol, systém vybudovali v spolupráci s tretím sektorom, najmä s Nadáciou pre prevenciu kriminality, a polícia je len jeho užívateľom.

Zlepšeniu technického vybavenia polície, ktoré by umožnilo lustrovať automobily online pri cestných kontrolách vybaviť hraničné priechody dostatočným množstvom čítacích zariadení a v neposlednom rade zvýšiť počet rôznych testov pravosti výrobných čísel, bráni nedostatok financií. Tie by však mohli pochádzať aj zo zdrojov komerčných spoločností, ktoré na automobilovom trhu profitujú, a to najmä poisťovní. Podľa policajného zdroja, ktorý si neželá byť menovaný, poisťovne nerobia v tomto smere prakticky nič. Potvrdzujú to nepriamo aj slová Vladimíra Cieľa, metodika odboru poistenia dopravných prostriedkov Slovenskej poisťovne, a. s., ktorý uviedol, že ich poisťovňa dáva na základe doterajších skúseností jednoznačne prednosť primárnej ochrane vozidiel, teda nimi schváleným zabezpečovacím zariadeniam, pred financovaním rôznych metód vyhľadávania odcudzených automobilov. Podľa jeho názoru nie sú aktivity tohto druhu dostatočne koordinované, a teda ani spoľahlivé.

Podozriví aj policajti

Ešte krehkejším problémom je korupcia, na ktorú je každé technické zariadenie prikrátke. Najnovšie ukazuje na tento fakt škandál okolo údajnej zainteresovanosti bratislavských policajtov na krádežiach motorových vozidiel rakúskym turistom. Podľa denníka Kuriér registruje rakúsky Interpol okolo päť prípadov, pri ktorých poškodení kupovali od slovenských páchateľov spätne vlastné vozidlá.

Nebolo by to napokon nič nové. Ako uviedol plukovník Pavol Augustín, riaditeľ analytického odboru Úradu inšpekcie Ministerstva vnútra SR v súčasnosti vyšetrujú 23 prípadov podozrenia z trestnej činnosti príslušníkov policajného zboru z roku 2001 a 11 podozrení z prvých šestich mesiacov tohto roka. Ako ďalej povedal, ide najmä o evidentné pochybenia pri prihlasovaní vozidiel, ktoré vykazovali známky nelegálneho pôvodu, pozmeňovania úradných listín, prihlasovanie vozidiel na konkrétnu osobu bez jej vedomia či prihlasovanie automobilov, po ktorých bolo vyhlásené pátranie. Všetky tieto činy smerujú k organizovaným autičkárskym mafiám.

Zodpovednosť treba vziať do vlastných rúk

Kým sa na Slovensku nezmenia objektívne faktory vplývajúce na lukratívnosť čierneho obchodu s autami, musíme vziať zodpovednosť do vlastných rúk. Nikdy sa nespoliehajte na to, že o váš typ auta nie je na čiernom trhu záujem. Aj ten má síce svoje pravidlá a dopyt, no terčom zlodejov sa stávajú často aj modely, do ktorých by vás nenapadlo nasadnúť, ani keby boli naštartované s kľúčom v spínacej skrinke. Väčšina starých škodoviek je totiž určená na náhradné dielce. Na druhej strane nie je pravda, že existujú automobily, ktoré nemožno ukradnúť. Týka sa to aj najnovších modelov mercedesov, „bavorákov“ či renaultov, ktoré využívajú namiesto konvenčného kľúča elektronickú kartu či elektronický kľúč. Poistenie preto považujte za nevyhnutnosť, najmä v regióne Bratislavy, ktorá v krádežiach vozidiel vysoko vedie. Nešetrite na zabezpečovacích zariadeniach, najmä ak máte model, ktorý figuruje v štatistikách kradnutých automobilov na prvých miestach. Ak si môže na ulici zlodej vybrať, vždy sa rozhodne pre ten, ktorého odblokovanie mu zaberie menej času.

Pri kúpe ojazdeného automobilu je zasa vhodná lustrácia v policajnej databáze odcudzených áut. Je na škodu veci, že ministerstvo vnútra dodnes nevytvorilo verejný lustračný systém pre občanov, ktorý by mohol mať i komerčný charakter. Tieto služby však poskytujú niektoré súkromné organizácie. Jednou z nich, s ktorou spolupracuje aj slovenská polícia, je Car Detect Slovakia, s. r. o. Spoločnosť za úplatu vozidlo niekoľkostupňovo preverí. Od vedúceho technického oddelenia Mareka Mosného sme sa dozvedeli, že identifikácia vozidla je založená na preverovaní správnosti a súladu výrobných čísel, a to aj za pomoci rôznych technológií vrátane metalografie. Ďalším krokom je lustrácia vozidiel v databázach výrobcov automobilov, ktorá spoľahlivo ukáže, či bol automobil s deklarovanými identifikačnými číslami a v danom vybavení naozaj vyrobený. Kontrola môže obsahovať aj dokladovú previerku. Ta ukáže pravosť dokladov, ale aj skutočnosť, či bol dovezený automobil naozaj registrovaný v krajine, z ktorej pochádza, a či bol aj odhlásený z evidencie motorových vozidiel príslušného štátu. Podľa rozsahu previerky sa cena kontroly pohybuje od 1 560 do 5 990 Sk. Nie je to málo, ale ekonomické následky, ktoré vás čakajú v prípade, ak sa stanete nič netušiacim majiteľom vozidla pochádzajúceho z trestnej činnosti sú mnohonásobne vyššie. Môže sa pokojne stať, že pri prechode hraníc do krajín Európskej únie vám auto jednoducho zadržia. V prípade vytúženej rodinnej dovolenky je to skutočný škrt cez rozpočet.

Projekt Curriculum

Krádeže automobilov nie sú lokálnym, ale medzinárodným problémom. Bojovať proti vysokoorganizovaným nadnárodným mafiám nedokáže žiadna krajina bez spolupráce s inými štátmi. Zvlášť to platí pre štáty bývalého socialistického bloku s nedostatočnými skúsenosťami a technickým vybavením. Európska komisia preto začala v roku 2000 podporný program Curriculum za približne 4,5 milióna eur na pomoc krajinám východnej Európy v závažných oblastiach trestnej činnosti, akými sú obchod s drogami, zbraňami, pranie špinavých peňazí, obchod s bielym mäsom, ale aj krádeže automobilov. Tento projekt bol súčasťou horizontálneho programu PHARE pre oblasť spravodlivosti a vnútornej bezpečnosti. Štyri základné okruhy sa zaoberali policajnou etikou, riadením, policajnou spoluprácou v Európe a výcvikom.

Podľa policajného zdroja, ktorý si neželá byť menovaný však tento projekt nemal v praxi takmer žiadny efekt . Polícia by preto privítala viac obdobných programov.

Miláno – mekka zlodejov áut

Hlavným mestom zlodejov áut je Miláno. V žiadnom inom meste na svete sa neukradne toľko áut ako práve v tejto severotalianskej metropole. Len v minulom roku to bolo vyše 110-tisíc odcudzených automobilov, čo predstavuje 2 100 áut na 10-tisíc obyvateľov. Na

Porovnanie – kriminalita tohto druhu v New Yorku má len polovičný rozsah. Na 100-tisíc obyvateľov tu pripadá „len“ 1 300 krádeží. Nasleduje Londýn (545) a Madrid (518). Milánske úrady predpokladajú, že k prvenstvu ich mesta výrazne prispeli organizované bandy, ktoré operujú na ich teritóriu. Za pravdu im dáva aj poradie značiek, ktoré najčastejšie „menili“ majiteľa. Vedie BMW, nasleduje Saab, Mercedes-Benz a Porsche.