Od roku 1990 ste v rovnakej funkcii. Menili sa len jej názvy, ale vždy ste boli najvyšším šéfom poisťovne. Na slovenské pomery máte nadštandardnú životnosť. Ako sa to stalo?
Keby som chcel zahrať otázku do autu, tak by som asi parafrázoval Marlene Dietrichovú, ktorá na to isté o svojej kariére lakonicky konštatovala: „Nikdy som sa neurazila.“ Život manažéra je, pravdaže, iný, ale prežil som aj komédie, aj tragédie, aj romantiku… Častejšie som prežíval pocit úspechu, hoci s rizikom – ako sa hovorí – že úspech ti neodpustia. Ale nikdy som sa neurazil, nebúchal som dverami, keď som bol presvedčený o pravde, tak som diskutoval. Byť prezidentom spoločnosti, to znamená najmä komunikovať s akcionármi. Nie vždy to bolo jednoduché. Úplne na začiatku som nebol ani členom predstavenstva, takže na rokovaniach som mohol hovoriť, len keď mi dali slovo. Akcionári sa menili, projekt ostal, a najmä je úspešný. So súčasnými akcionármi sme si blízki, najmä myslením. Mal som šťastnú ruku aj pri výbere spolupracovníkov. Zo všetkého najviac však na životnosť manažéra vplývajú výsledky firmy. V poisťovni to je tiež o číslach, ale i o dôvere klientov. Robím aj chyby, lebo všetci sme ľudia. Dôležitý je však pomer dobrých a zlých rozhodnutí. Myslím si, že mám pozitívne skóre.
Aký spôsob komunikácie s akcionármi vám vyhovuje?
Nie som priaznivcom konfliktu ako pracovnej metódy. Snažím sa o dohodu, kompromis. Je len málo situácii, z ktorých sa nedá vyjsť podaním ruky. Súčasný majoritný akcionár vie, o čom je poisťovníctvo, biznis, posudzuje veci realisticky. Keďže vlastní firmu, chce mať prehľad, chce vedieť o každej korune. Je to normálne a dobré. Považujem za potrebné v každej situácii povedať svoj názor, aj s rizikom, že si nepolepším. V konečnom dôsledku vždy rozhodujú akcionári, ide o ich peniaze. Náš akcionár neočakáva pasivitu, napokon platí nás aj za to, že dobre poznáme miestne pomery a dokážeme ho upozorniť, varovať. Vzťahy medzi manažmentom a akcionármi nie sú postavené na direktíve, väčšmi sa uplatní dialóg. Je to obojstranne výhodné a zdá sa, že sme dosiahli stav dôvery. V Dozornej rade maďarskej poisťovne Union zastupujem záujmy rakúskeho akcionára. Myslím si, že to je dôkaz o dobrej komunikácii.
Akcionár sa usiluje najmä o zhodnotenie investície, manažér myslí aj na budúcnosť, chce firmu rozvíjať… Akcionári sa teda občas musia vzdať výnosu, aby spoločnosť investovala. Ako ich presviedčate, aby volili neistotu pred istým príjmom?
Som v dvojjedinej úlohe. Akcionárovi by som plnil, „čo mu na očiach vidím“, klientom a partnerom musím dať najavo, že robím perspektívny biznis. Očakávania majú aj zamestnanci. Nežijem však v konflikte. Súčasní akcionári dobre vedia, že poisťovňa je „long time“ obchod. Investícia do poisťovne sa nevracia za pol roka či rok. V poisťovníctve všetci seriózni investori kalkulujú na začiatku so stratou tri, päť, ba aj sedem rokov. To je čas, keď sa buduje nielen personálne a technické zázemie, ale najmä dôvera klientov, trhu. Ten čas už máme za sebou, sme už ďalej. Poisťovňa by nemala bohatnúť len na poistkách. Nie je náhoda, že okolo poisťovní vznikajú firmy, banky. Naozaj to nie je len vyberanie peňazí od klientov. Treba si uvedomiť, že niektoré produkty sú aj dlhodobo stratové. Iné naopak. Vo výsledku sa ťažko dá dlhodobo žiť v červených číslach.
Napriek tomu poisťovne trpia aj straty?
To nie je trpenie, to je stratégia. Prostredníctvom niektorých málo výnosných zmlúv sa poisťovňa dostáva k veľmi zaujímavým kontraktom. Straty a výnosy sú na lekárnických váhach, analytici dokážu spočítať, kedy strata vlastne nie stratou, ale investíciou. Tak je to napríklad s povinným zmluvným poistením na motorové vozidlá. To ešte nejaký čas bude stratový podnik, ceny nie sú ekonomické. Napriek tomu túto službu poskytujeme, lebo máme šancu získať klientov pre iné druhy poistenia.
Dajú sa presvedčiť?
Poisťovníctvo je viac o ľuďoch ako o peniazoch. Keď sa zákazník stretne s ochotným, znalým a serióznym pracovníkom, nemá dôvod pochybovať o serióznosti inštitúcie. Hovorí sa, že menej populárne ako poisťovne sú už len pohrebné ústavy. Oboje ľudia potrebujú v nešťastí. Každý pracovník poisťovne by si mal uvedomiť, že klient napríklad po krádeži auta prežíva veľký stres, a nič horšie sa mu vtedy nemôže stať, ako keď ho začneme preháňať od dverí k dverám. Dobrý poisťovák vie o niečom všetko a o všetkom niečo, musí reagovať citlivo.
Čo vlastne musí dobrý pracovník poisťovne vedieť?
Nepoznám iné povolanie, v ktorom by človek uplatnil poznatky z toľkých odborov ako v poisťovníctve. Uzatvára zmluvy, musí byť právnikom, hovorí s ľuďmi, musí byť psychológom, pracuje s peniazmi, musí byť finančníkom… Pri životných poisteniach treba čosi vedieť aj o medicíne. Poisťovanie budov si vyžaduje aspoň základ zo stavebníctva. Je toho veľmi veľa. Dnes už nie je možné, aby jeden človek zvládol všetko. Musí však vedieť aspoň poradiť kolegu, ktorý je špecialistom a problém klienta dokáže vybaviť.
Je taký bonmot: Poisťovňa je najlepší biznis, lebo peňazí je vždy viac ako nešťastia. Asi to nebude celkom pravda, však?
Určite nie. Prvé znaky poisťovacích obchodov sú známe zhruba od roku 2000 pred Kristom za vlády Chammurabiho v Babylone. Členovia karavány sa poskladali do fondu, z ktorého si vyplácali straty. Ten, kto sa o spoločné peniaze staral, nebol preto bohatší. Princíp platí doteraz. Keby poisťovňa chcela bohatnúť z peňazí poistencov, musela by veľa vyberať a málo dávať. Drahú poisťovňu klienti nechcú, a keby ešte aj škrtila výplaty náhrad, môže to rovno zabaliť.
Na čom teda poisťovňa zarobí, nemôže predsa pôsobiť ako charita…
Poisťovňa dokáže peniaze zhodnocovať. Individuálnymi rokovaniami s bankami možno získať lepšie úrokové sadzby. Poisťovňa je schopná pohybovať sa na kapitálovom trhu a vyhľadávať dobré a bezpečné investičné príležitosti.
Osobitnou kapitolou v poisťovniach je zaistenie, teda akési poistenie poisťovní.
Napriek prepracovanému rozkladaniu rizika prežívajú aj zaisťovne komplikované časy. Teroristický útok v Amerike, povodne v Európe zmenili situáciu na poisťovacom trhu. Zaisťovňa pritom nikdy nepreberie celé riziko v žiadnej poisťovni, naopak, delí ho na pomerne malé časti. Na škodách sa potom zaisťovňa podieľa v tom pomere, aké riziko prevzala.
Prečo sú také veľké rozdiely medzi úrovňou poistenia na Slovensku a vyspelým svetom? Často nie sú dostatočne poistené ani priemyselné firmy či nehnuteľnosti v oblastiach, kde sa opakujú záplavy.
Ľudia sú nepoučiteľní. Asi pred piatimi rokmi sme pri záplavách prispeli aj ľuďom, ktorí nemali domy poistené. Bolo to pekné gesto, ale zlá výchovná metóda. Vo vedomí ostáva, že vždy sa niekto postará. Raz štát, potom obec, inokedy poisťovňa, potom nadácie… Len pomaly sa to mení, a ľudia myslia aj na poistenie. Prejavuje sa to napríklad aj v pomere životného a neživotného poistenia. Slováci radšej poisťujú majetok, až potom seba, len pomaly si uvedomujú, že nové auto sa kúpiť dá, nie však zdravie či život.
V poisťovni sa schádza veľké množstvo informácií. Ako z nich vyberáte tie, ktoré sú potrebné pre vrcholový manažmet? Nehrozí vám zahltenie zbytočnosťami a detailmi?
Moja úloha v poisťovni je iná ako rola kolegu, ktorý rokuje s konkrétnymi klientmi. Informácie sú pre mňa tovar, zbieram ich, vyhodnocujem a napokon pestujem vzťahy. Dobré informácie, ak sú správne spracované, pomáhajú v obchode. Videl som to v zahraničí. Práca poisťováka sa nekončí zmluvou, dobrý agent udržiava kontakt, ponúka nové služby, zaujíma sa. Vzťahy potom prerastajú z obchodných do príjemne partnerských a takmer priateľských. Ako prezident spoločnosti robím celkom iné veci, pravda, aj ja musím mať na pamäti potreby klientov. Nemôžem sa stavať do pozície, že ma zaujímajú len veľkí klienti, rovnako musím chápať situáciu človeka, ktorý má desaťtisícovú škodu na aute. Rovnako ma musia zaujímať všetky spoločenské skupiny. Zjednodušene – poisťujeme aj koalíciu, aj opozíciu. Nie som tu na to, aby som posudzoval orientáciu klienta. Prísne dbám na to, aby sa nestalo, že nejaký klient má problémy preto, že vyznáva iné princípy ako ktokoľvek v poisťovni. Zaujíma ma len obchodná kvalita partnera, nie jeho politická prísluš-nosť. Nerobíme politiku, poisťujeme.
Poisťovníctvo podlieha regulácii, vplyv štátu je ešte dosť významný. Aká je vaša predstava budúcnosti?
Regulácia je asi nevyhnutná, pravda, v tom zmysle, aby boli jasné pravidlá, rovnaké pre všetkých. To je aj budúcnosť. Poisťovací biznis ovplyvňujú aj zaisťovatelia, pôsobia tiež ako regulátor. Ak posúdi zaisťovateľ, že cenová úroveň produktov je nízka, odmietne poisťovňu zaistiť, a nepriamo tak tlačí na zvyšovanie cien. Nedá sa tu hovoriť o nejakých zlomyseľnostiach či neprimeranom nátlaku. Všetko je to o miere rizika a o snahe znížiť ho. Nízke ceny síce môžu zvýšiť popularitu poisťovne, ale na druhej strane sa môže stať, že sa stráca schopnosť vyplácať náhrady za škody, lebo nie sú vytvorené potrebné zdroje. Niektoré poisťovne už na ľúbivú politiku doplatili, dokonca prišli o licencie.
JUDr. Jozef Csáky
Vek: 51 rokov
Vzdelanie: Právnická fakulta UK v Bratislave
Od roku 1990 zastáva vrcholový post
v poisťovni Kooperativa