Slovenský volič ešte nemal možnosť spoznať rozdiel medzi ľavicovou a pravicovou politikou. Stranícke centrály kritizujú svojich ľudí vo vláde. Ľavicoví ministri vraj robia pravicovú politiku, pravičiarom vytýkajú, že sa zbratkali s ľavičiarmi. Vyznať sa v tom je niekedy nemožné a aj zbytočné.

Problémom ekonomiky nie je teraz názvoslovie. Reformné kroky, ktoré sú výsledkom kompromisu – a teda na vytvorenie rovnováhy v ekonomike nemusia stačiť – dostávajú nálepku pravicové. Z druhej strany sa ozývajú slová o zrade princípov liberálnej ekonómie. Len málokto si uvedomuje, že kompromis je lepší ako úplné zastavenie reforiem.

Hospodárska politika nemá starosti s tým, či ju nazvú pravicovou alebo ľavicovou, a nielen preto, že obsah týchto orientácií vlastne nik na Slovensku nepomenoval. Ekonomika potrebuje rovnováhu. Ak ju nenastolí vláda, urobí to trh, ktorý si pravdaže nebude vyberať obete len medzi bohatými. Ani vláda nemôže vyberať skupiny občanov, ktorí za reformu zaplatia a skupiny, ktoré ušetrí. Pretože na Slovensku teraz iní ako moderní ľavičiari vraj nepôsobia nemal by vzniknúť skrat v podobe zabrzdenia reforiem. „Moderní“ totiž musia poznať situáciu z posledných rokov, keď v krajine utešene rástol hrubý domáci produkt a súčasne sa zvyšovala aj nezamestnanosť, čo je nielen sľučka, ale aj šibenica.

Odborníci z OECD (Organizácia pre hospodársky rozvoj a spoluprácu) dávno naznačili, že výrazná expanzia slovenskej ekonomiky v rokoch 1995 – 1998 nemala stabilný základ. Ekonomický rast vyjadroval vlastne iba domáci dopyt, verejné výdavky a investície. Rozostavané diaľnice sa stali drahým pódiom pre vyhasínajúce hviezdy. Makroekonomická nerovnováha sa prejavila vo forme vysokého dlhu. Stále sa však darí naivným predstavám o automatickej zmene stavu hospodárstva. Obrat nemožno očakávať, ak sa nezmení systém. Dva roky nestačia, hoci aj v nich boli zbytočné zaváhania a zákruty. Kľúčovou nie je teraz otázka, či je hospodárska politika ľavicová alebo pravicová, ale či je racionálna.

Vláda má teraz v zásade dve možnosti. Môže vypočuť odborárov a ľavicových populistov, nechať sa ukolísať sladkými rečami o právach najslabších sociálnych skupín. Druhá voľba je o razantných krokoch. Vláda môže prijať argumenty o nemožnosti znížiť životnú úroveň a čakať. Občania budú radi, ľavičiari možno vládu aj poláskajú. Chlieb nezdražie, vláda bude mať alibi. Nemusí urobiť vôbec nič, trh sa postará. Po ďalších voľbách nebude tažké vymedziť najslabšie sociálne vrstvy. Všetky budú také.