Výskumy verejnej mienky pravidelne zisťujú, že väčšine ľudí sa nedarí a majú sa horšie. Takmer súčasne s výsledkami prieskumov sa objavujú štatistiky, podľa ktorých sa ľudia majú lepšie, slovenská ekonomika sa zlepšuje takmer vo všetkých parametroch.

Hospodárstvo vykazuje rast, ľudia viac zarábajú a míňajú. Kto chce byť „freecoolin“, ten nadáva na reformy. Zriedka je motívom poznanie, že razancia reforiem je až pričasto príliš láskavá k dedičstvu minulosti. Systém sa bráni. A nespokojní ľudia mu pomáhajú. Pesimizmus a nedostatok odvahy sa vydáva za racionalitu.

Nespokojnosť je dobrá vlastnosť. Prieskumy názorov nevykazujú vysokú mieru spokojnosti ani v krajinách vyspelejších ako Slovensko. Vždy a všade čosi nefunguje. Rôzne sú však spôsoby nakladania s nespokojnosťou.

Najmenej sa darí sebanespokojnosti. Tento druh pocitu môže provokovať prinajmenšom k mysleniu, čo nikdy neublíži. Mysliaci človek má šancu niečo vymyslieť, aj keď riskuje, že nie všetci budú spokojní. Nespokojnosť s kolesom dala vzniknúť krídlam. Ikarovia boli smiešni, lebo sa pokúšali o niečo, čo sa nedá. Potomkovia posmieváčikov sa dnes premiestňujú z jedného na druhý koniec sveta v Boeingoch. Je iba pohodlné hovoriť o tom, ako sa nič nedá. Dôvodov je vždy dosť. Raz je to zákon, inokedy hlúpy šéf, potom peniaze. Medzi dôvody neaktivity sa zvyčajne nedostane vlastná neschopnosť, lenivosť a obmedzenosť. Keď sú ruky poviazané, naplnia sa ústa vetami o zlyhaní všetkých naokolo.

Skepsa je užitočná len dovtedy, kým sa za ňu nevydáva slaboduchosť. Skvostom je napríklad úvaha o tom, ako obyčajný človek nemá nič z rastu hrubého domáceho produktu. Znamená to, že smotanu zlízali neobyčajní? V mene obyčajnosti sa potom ľahko verí, že život je zlý, hoci iba nie je taký dobrý ako by si človek prial a aký by mohol byť, keby naozaj chcel. Zo všetkého najzvláštnejšie je, že ľudia sa nechávajú deliť na obyčajných a iných.