Na oživenie pamäti: V roku 1989 spľasla v Japonsku gigantická špekulačná bublina na akciovom trhu. O dva roky neskôr sa prepadli do čiernej diery aj ceny nehnuteľností. Stavebníctvo skolabovalo, poisťovne sa ocitli spolu s bankami na okraji priepasti. Obchodné siete zatvárali prevádzky na bežiacom páse. Bankové domy zistili, že v účtovných knihách sa skrývajú kolosálne úvery, ktoré nikto nebol vstave splácať. Spotrebitelia prestali kupovať. Výsledok? Dodnes trvajúca ekonomická stagnácia v krajine vychádzajúceho slnka s nízkymi konzumnými výdavkami, s bankami sediacimi na kolosálnych nevymáhateľných kreditoch, ktoré nemôžu odpísať, lebo by museli vyhlásiť konkurz. Preraziť tento začarovaný kruh sa dosiaľ nepodarilo nijakému japonskému politikovi.

„Paralely medzi Nemeckom a Japonskom sú očividné,“ dôvodí Dieter Wermuth, národohospodársky odborník japonskej banky UFJ vo Frankfurte nad Mohanom. Domáci dopyt je v oboch krajinách malý a ekonomika je odkázaná na export. Štát je zadlžený po uši, politici musia šetriť. Firmy sú v medzinárodnom meradle nadmieru odkázané na bankové úvery ako základný finančný podnikateľský nástroj. A samotný finančný sektor sa nachádza v hlbokej štruktúrnej kríze.

Pred recesiou

Odborníci najväčšej nemeckej banky Deutsche Bank uverejnili začiatkom októbra štúdiu o pravdepodobnom vývoji národného hospodárstva medzi Rostockom a Mníchovom. Ich prognóza je pomerne pesimistická. Píšu, že „Nemecko sa nachádza pred minirecesiou“. Odhadujú, že nemecký hrubý domáci produkt sa v 4. štvrťroku tohto roku a v 1. kvartáli 2003 bude mierne znižovať. Na celý rok 2002 rátajú s rastom HDP o zanedbateľných 0,1 %. Hlavným dôvodom zatemnenia konjunkturálnej oblohy je všeobecná neistota ekonomických subjektov (podnikov a spotrebiteľov) pri pohľade do budúcnosti, spôsobená neustálym prepadom akciových kurzov, politickými rizikami (Irak, Blízky východ), klesajúcimi reálnymi príjmami obyvateľstva a potrebou hlbokých štruktúrnych reforiem nemeckej ekonomiky.

Očistný krach

Na začiatku 90. rokov po znovuzjednotení sme boli svedkami ekonomického rozmachu. Banky úverovali stavebný boom v nových spolkových krajinách a zároveň poskytovali kredity na gigantické infraštruktúrne projekty v bývalej NDR. Takmer hneď potom vypukla v jedinečnú burzovú extázu. Profitovali v prvom rade banky, ktoré sprevádzali nové ekonomické firmy na ceste na burzu (samozrejme, za nemalú províziu) a ktorých obchodné oddelenia sprostredkúvali burzové operácie. Po spľasnutí burzovej bubliny sú mnohí burzoví experti bez práce, podobne ako celé investičné oddelenia, čo sa odráža na zníženom obrate bankových domov. Navyše, banky poskytujú menej kreditov, čo má zase negatívny dosah na celkovú ekonomickú klímu. Hodnota účastín nemeckých bankových domov na burze koncom septembra a začiatkom októbra klesala nezadržateľným tempom.

Trhová kapitalizácia troch najväčších nemeckých bánk (Deutsche Bank, Hypo-Vereinsbank a Commerzbank) dosahuje necelých 35 miliárd eur, zatiaľ čo ich najväčší európski konkurenti sú na tom omnoho lepšie: HSBC má celkovú burzovú hodnotu približne 98 miliárd eur, Royal Bank of Scotland takmer 59 miliárd eur a UBS okolo 47 miliárd eur. Nemecké bankovníctvo stojí pred očistným procesom.

Zásadné reformy

Východisko je pre väčšinu národohospodárskych odborníkov jasné – berlínski politici si musia konečne vykasať rukávy a začať s trhovo orientovanými reformami. Na ich konci by mali vládnuť v Nemecku také podnikateľské podmienky, kde firmy budú intenzívne investovať do nových prevádzok, ako aj do modernizácie jestvujúcich, a na trh budú prichádzať nové podniky s revolučnými nápadmi a priekopníckymi produktmi. Rast HDP by mal sprevádzať vznik nových pracovných príležitostí, teda pokles nezamestnanosti. Receptom je racionalizácia a uvážlivé zavádzanie trhových elementov do systému sociálneho zabezpečenia, odbúranie štátneho zasahovania do trhového mechanizmu, razantné okresanie byrokratických predpisov vo všetkých sférach podnikateľského života. V septembrových voľbách zvíťazila ľavicová koalícia SPD/Zelení, ktorá v uplynulých štyroch rokoch začala s trhovo orientovanými reformami (zníženie daňového zaťaženia, súkromné dôchodkové pripoistenie). Potom však dostala strach z vlastnej trhovej odvahy a prehodila výhybku doľava.

Kancelár Gerhard Schröder a nový „superminister“ práce a ekonomiky Wolfgang Clement platia za sociálnodemokratických ekonomických pragmatikov nemajúcich strach pred trhovými reformami. Teraz musia dokázať, že aj sociálni demokrati sú schopní robiť trhovo orientovanú reformnú politiku. Inak sa Nemecko poberie „japonskou cestou“. Krajina vychádzajúceho slnka sa dosiaľ nespamätala z krízy a bezmocne sa potáca medzi ekonomickou stagnáciou a recesiou.

Autor je stálym spolupracovníkom PROFITU