Cesty života sú kľukaté. Často vás zavedú na miesta a pozície, o ktorých ste sami nikdy neuvažovali. Ako sa však hovorí, šťastie praje len odvážnym, ktorí sa neboja zobrať osud do vlastných rúk. Podobný životný príbeh má za sebou aj František Majtán, vyštudovaný letecký technik, ktorý sa niekoľko mesiacov pred novembrovými udalosťami a po dvanástich rokoch strávených v Slovairi rozhodol odísť na „voľnú nohu“. „Kolegovia sa ma vtedy pýtali, či nemám strach z neistoty. Mal som však už predtým určité skúsenosti. Privyrábal som si s mojou kapelou a nahrávaním videa. Bol to priestor, kde si človek mohol vyskúšať vlastné schopnosti. Hoci sa to neveľmi podobalo na podnikanie, ako ho vnímame dnes, musel som na sebe pracovať, vedieť sa predať, nájsť si kšeft a zadovážiť nástroje, čo nebolo za socializmu práve najľahšie.“

Bolo to nepochybne odvážne rozhodnutie, veď kto mohol vtedy tušiť, že „štátostrana“ melie z posledného. Dnes je situácia iná, bývalí kolegovia buď prácu nemajú, alebo sa živia len veľmi ťažko a pán Majtán sa po jedenástich rokoch práce prechádza po najväčšej maloobchodnej predajni elektrospotrebičov, ktorú nedávno otvoril.

Znie to ako rozprávka, no tých jedenásť rokov nebolo ľahkých.

Pocit domova

„Keďže pochádzam z Tesárskych Mlynian, dedinky pri Zlatých Moravciach, povedal som si, že začnem v Bratislave so značkovou predajňou Calexu. Z okna petržalského bytu som stále pokukoval po voľnom mieste oproti paneláku. V Calexe vtedy celkom nechápali, čo od nich chcem, veď distribúcia fungovala cez štátne obchodné siete a ja som bol pre nich bezvýznamný podnikateľ. No keď sme začali predávali celé kamióny chladničiek, pýtali sa, či to hádžeme do Dunaja. Náš recept bol jednoduchý. Ceny sme posunuli o niekoľko tisíc korún nižšie.“ Malý rodinný podnik jednoducho nepotreboval živiť zbytočný administratívny aparát a zložitú distribúciu. Cez deň s manželkou predávali a v noci vylepovali plagáty po autobusových zastávkach, za ktoré neskôr dostali pokutu.

Zákazníci to však ocenili. Po cenovej deregulácii v roku 1991 sa obchod takmer zrútil. Darilo sa len tým, ktorí dokázali urobiť pre zákazníka čosi navyše. „Nechceli sme len zobrať peniaze a povedať dovidenia. Som rodinne založený človek, a preto som presadzoval štýl predaja, ktorý dával našim zákazníkom pocit spolupatričnosti a zbavil ich starostí s odvozom a inštaláciou techniky u nich doma. V tom čase to bolo niečo celkom nové. Možno práve preto, že sme neboli profesionálni obchodníci, mali sme iný prístup. Vždy som vychádzal z prozaickej myšlienky, že musím urobiť pre zákazníka to, čo by som sám očakával, ak by som bol v jeho koži. Tak sme sa správali a správame dodnes.“

Nejde len „o škatule“

Kým v tých časoch bol obchod skôr o získaní dostatku atraktívneho tovaru, než o presadzovaní sa, neskôr sa vstupom konkurencie na trh situácia radikálne zmenila. Pôvodná predajňa bola priúzka a sortiment už tiež nestačil. „Museli sme niečo urobiť aj preto, že sme sa báli, aby sme nedostali výpoveď z prenajatého priestoru a niekto iný si tam nezaložil podobný biznis ako my. To sa bežne stávalo, ak človek s konexiami videl úspech iných.“

F. Majtán preto postavil druhú, tentoraz už vlastnú predajňu a sortiment rozšíril aj

o elektrovýrobky ďalších slovenských producentov. Narástol počet zamestnancov a vzniklo šesť pobočiek na strednom Slovensku. Malá rodinná firma si však dobre uvedomovala, že čoskoro bude musieť čeliť oveľa väčšiemu tlaku obchodných reťazcov, ktoré postupne expandovali do okolitých krajín a bolo len otázkou času, kedy obsadia slovenský trh. „Vždy som bol presvedčený, že aj malá firma môže konkurovať veľkým obchodným reťazcom. Má totiž oveľa lepšie zmapovaný trh. A to je obrovská výhoda. Navyše, mnoho zákazníkov pochopilo, že s cenami a kvalitou to v hypermarketoch nie je zďaleka také ružové, ako sa na prvý pohľad zdá. My sme vždy presadzovali nielen dobré ceny, ale aj kvalitné výrobky a servis. Tvrdím, že servis je môj druhý obchodník. Až v čase, keď máte s výrobkom nejaký problém, dokážete posúdiť serióznosť firmy. Preto sme v sporných otázkach často išli nad rámec zákonných povinností a radšej sme preniesli bremeno na seba, než by sme prišli o zákazníka. Netvrdím, že všetci naši klienti boli bezvýhradne spokojní, ale drvivá väčšina áno. Ľudia pochopili, že malý obchodník dokáže pre zákazníka urobiť viac než hypermarket, kde je to často len o škatuliach nahádzaných na hromade.“

Amatéri sú často lepší

Hovoriť dnes o V. Majtánovi ako o malom obchodníkovi by však bolo mierne zavádzajúce. Novovybudovaná petržalská predajňa s efektným skleným priečelím a vyše sto zamestnancov hovorí skôr o stredne veľkom podniku. Podstatné však je, že aj v nových exkluzívnych priestoroch ostáva v platnosti rodinná filozofia – žiadne škatule, žiadni znudení predavači, žiaden stres.

„V našom logu je prívlastok pocit domova. A presne to sme chceli dosiahnuť, keď sme projektovali našu tretiu predajňu. Zamestnávame napríklad viac predavačov, ako býva zvykom. Stojí to viac peňazí, ale ľudia vedia oceniť skutočnosť, že sa pri rozhodovaní môžu pokojne poradiť s odborníkom a že na nich majú naši zamestnanci dostatok času.

Zamestnanci sú jedným z najdôležitejších faktorov úspechu. V. Majtán tvrdí, že bez kvalitných ľudí možno doviesť do krachu aj firmu s najlepším menom. Výber zamestnancov preto necháva v manželkiných rukách. „Mojím hlavným kritériom je prijať ľudí, ktorí nie sú zdeformovaní obchodnou skúsenosťou. Deväťdesiatpäť percent zamestnancov sú vlastne amatéri. Ide mi o schopnosť komunikovať a mať chuť do práce. Tie ostatné veci, ktoré súvisia s odbornosťou pri poradenstve, sa už potom dokážu naučiť. Naopak to však nejde. Druhá vec je, že aj my ako rodinný podnik sa snažíme o maximálnu starostlivosť. Robievame dokonca spoločné akcie na Táľoch, kde sa stretnú celé rodiny. Skúsenosť mi však hovorí, že človek, nech sa snaží ako chce, musí si uvedomiť, že zamestnávateľ je predsa len na druhom brehu. Skôr než priateľstvo sa snažím dať mojim zamestnancom pocit istoty a sociálne výhody.“

Zákony sa dajú dodržiavať

Príbeh spoločnosti TPD je naozaj svetlou výnimkou. Mnohí ľudia, ktorí sa totiž začiatkom 90. rokov rozhodli podnikať, stratili neskôr chuť. Slovensko nebolo krajinou, ktorá by priala malým a stredným podnikateľom. Daňová legislatíva a korupcia hádzali pod nohy polená aj tým, ktorí to s podnikaním mysleli naozaj vážne. Firme TPD sa však podarilo prekonať zložité obdobia. „Nehovorím, že som to niekedy nemal chuť ‚zabaliť‘. Slovné spojenie ‚podpora malého a stredného podnikania‘ mi naozaj nič nehovorí. Vedel som preto, že sa môžem spoľahnúť len sám na seba. Vychádzal som z toho, že zákony budú zlé a ešte horšie a ľudia chudobní a ešte chudobnejší. Nechcel som však zbohatnúť ‚zo dňa na deň‘. Takých tu bolo, a kde sú dnes? Mojím cieľom bolo vybudovať ‚storočnú‘ firmu, takú, čo bude živiť niekoľko generácií, a to nejde bez trpezlivosti. Ja však nemám rád ľahké obdobia. Až keď musí človek siahnuť na dno svojich schopností, môže firma rásť. Takže sme prežili obdobia čiernych dílerov aj daňové represie.“

Hoci sa na Slovensku hovorí, že kto platí dane, okráda sám seba, získala firma TPD ocenenie – vzorný platca daní. „Niekomu je to možno na smiech, ale ja verím, že sa dá slušne žiť, aj keď sa dodržujú zákony. Je to otázka filozofie života.“

Aj preto rodinný podnik finančne podporuje vznik rodinných buniek pre opustené deti či podujatie Otec roka. „Peniaze sú síce motiváciou, no nesmú sa stať modlou. Keď ich už máte, zistíte, že život je predsa len o niečom inom. Na rad prichádzajú prozaické otázky. Preto sa snažím preniesť hodnoty, ktoré pre mňa reprezentuje rodina, aj do podnikania. Viem, že to bude trvať ešte veľmi dlho, ale verím, že ľudí zmýšľajúcich podobne bude na Slovensku pribúdať.“

František Majtán

Funkcia: majiteľ spoločnosti TPD

Vek: 43 rokov

Vzdelanie: stredná priemyselná škola