Muselo by sa stať niečo veľmi nepredvídané a nepredvídateľné, aby budúca vláda nebola zložená zo štyroch strán – SDKÚ, SMK, KDH a ANO. Percentuálny víťaz volieb HZDS, ktorý hľadal podporu ďalších parlamentných strán na zostavenie vlády, bol v týchto rokovaniach neúspešný, a tak prezident Rudolf Schuster minulý týždeň poveril Mikuláša Dzurindu vedením rokovaní o zostavení novej vlády. Keďže mechanizmus preberania moci po voľbách je jasný (Profit č. 38, Výmena moci po voľbách), stačí pripomenúť, že prezident môže vymenovať nového premiéra až po skončení ustanovujúcej schôdze parlamentu. Tú je Rudolf Schuster povinný zvolať do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb, a ak tak neurobí, parlament sa zíde sám na 30. deň od vyhlásenia výsledkov volieb.

Ústava pozná aj isté „zabrzdenie“ prezidenta, ak by sa rozhodol zvolať ustanovujúcu schôdzu prirýchlo, teda ešte pred dokončením zostavenia vlády. Určuje, že vláda podá demisiu až po skončení tejto schôdze, čo znamená, že hlava štátu síce môže určiť začiatok ustanovujúcej schôdze parlamentu, ale už výlučne poslanci rozhodnú, kedy sa schôdza aj skončí. Ak by vláda ešte nebola zostavená, jednoducho by po zvolení nových funkcionárov parlamentu schôdzu prerušili – schôdzu začne viesť jediný „neposlanec“ Jozef Migaš – a vytvorili tak dostatočný časový priestor na dokončenie rokovaní.

Sľuby a skutky

Už prvá spoločná dohoda o podobe novej vlády ukázala oprávnenosť argumentácie, že predvolebné sľuby netreba brať priveľmi vážne (Profit č. 36, Volebné koordináty). Iné sú slová, a iné skutky. Dohoda o počte členov budúceho vládneho kabinetu v pomere 6 : 4 : 3 : 3 znamená, že by malo byť spolu 16 členov vlády. Tento počet síce napĺňa jednotlivými stranami sľubované zoštíhlenie budúcej vlády o štyroch členov, nejde však o zoštíhlenie správnym smerom. Existuje totiž podstatný rozdiel medzi zoštíhlením aparátu podpredsedu vlády, ktorý má vrátane servisu svojej kancelárie a príslušnej sekcie na Úrade vlády okolo 30 osôb, a zrušením ministerstva, ktorého úradnícky aparát je viacnásobne vyšší.

Ponechanie postu podpredsedu vlády bez ministerského kresla, v kompetencii ktorého má byť európska integrácia, ľudské a menšinové práva, rómska problematika, boj s drogami a vzťahy medzi štátom a cirkvami, je rozhodnutím iba politickým, a nie aj praktickým. Politickým rozhodnutím je preto, lebo má byť akýmsi bolestným pre SMK – jej „slovenskí“ partneri sa jeho zriadením snažia odškodniť stratu miesta pre predsedu parlamentu, ktoré by malo automaticky pripadnúť druhej najsilnejšej koaličnej strane. Navyše, omnoho viac ako podpredsedu vlády pre uvedené oblasti – v ktorých krajina už spĺňa štandardné podmienky a je v nich úplne porovnateľná s ostatnými euroatlantickými krajinami – by bolo vhodnejšie obsadiť post podpredsedu vlády, ktorý musí byť podľa zákona zriadený, pretože zastupuje v čase neprítomnosti premiéra, vicepremiérom pre legislatívu, ktorým by mal byť minister spravodlivosti. Po prvé preto, lebo práve v legislatíve, a nie v oblasti ľudských práv, existuje značný chaos. Po druhé preto, lebo podľa poslednej novely ústavy má vláda kompetenciu aj „vydávať nariadenia“ na vykonanie Európskej dohody o pridružení, ako aj na vydávanie nariadení právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré si vyžadujú ich implementáciu na Slovensku.

Jediným ministerstvom, ktoré zatiaľ budúca vládna štvorkoalícia plánuje zrušiť, je ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku. V zmysle zákona o organizácii činnosti vlády ho však musí obsadiť – jeho zrušenie je prakticky možné iba novelou tohto zákona v parlamente. Zrušenie iba jedného ministerstva však má ďaleko od sľubov SDKÚ a ANO o „debyrokratizácii“ ministerstiev či avizovaných predstáv KDH a SMK o „štíhlej vláde“, v ktorých sa uvažovalo o existencii iba 13 – 14 ministerstiev. Prvé spoločné rozhodnutie jednotlivých strán budúcej vládnej koalície je tak prinajmenej rozporuplné.

Zhody a rozpory

Podľa verejného auditu volebných záväzkov, ktoré pred voľbami spracovala Nadácia F. A. Hayeka v Bratislave, existuje vo viacerých ekonomických oblastiach medzi SDKÚ, SMK, KDH a ANO zhoda, v iných sú nejasne formulované stanoviská a v ďalších existujú medzi nimi rozpory. Úplná zhoda existuje napríklad v potrebe zrušenia okresných úradov, zmeny územnosprávneho členenia, v potrebe zmien dotácií do poľnohospodárstva či v potrebe financovania cirkví štátom, ktoré predkladali voličom všetky štyri strany. Čiastočné rozpory, ale v zásade zhoda panuje medzi štyrmi stranami napríklad v potrebe zníženia dávok sociálnej pomoci, prijatia zákona o konflikte záujmov, pri ktorom iba ANO formuluje, „ak budú zohľadnené jej podmienky“, pri znižovaní odvodového zaťaženia zamestnávateľov, pri ktorom iba KDH uvádza konkrétne zníženie z 38 na 29 % a ANO „minimálne o 10 – 15 % súčasného stavu“. Ďalej je to napríklad otázka výšky schodku verejných financií do štyroch rokov, kde KDH oznamuje „do 1,5 % HDP“, SMK „pod 3,5 % HDP“, SDKÚ „vyrovnať stav a ANO uvádza rozpätie „3-4 %“.

V daňovej oblasti presadzuje KDH tzv. rovnú daň, SDKÚ je za „postupné znižovanie“, SMK „s modifikáciami“, a ANO síce progresívnu daň odmieta, ale jej otázku bližšie nešpecifikuje. V oblasti verejných výdavkov je cieľom SDKÚ, aby „podiel verejných financií na HDP výhľadovo dosiahol 30 – 35 %, SMK sa stavia proti „paternalistickej a prerozdeľovacej úlohe štátu“, KDH chce „vytvárať predpoklady, aby sa vyrovnaný rozpočet verejných financií stal čo najskôr realitou“ a ANO sľubovalo „znížiť výdavky verejných financií o jednu tretinu“, ale v horizonte 4 až 6 rokov. Zrejme najväčšie rozpory v predstavách štyroch strán sa týkajú povinného zavedenia dôchodkového pripoistenia – KDH a SMK ho odmietajú, SDKÚ a ANO sú za jeho zavedenie. Ďalej v oblasti zlúčenia dvoch sadzieb dane, kde SDKÚ a KDH sú za zlúčenie, SMK sa k tejto téme nevyjadrila a ANO ich zlúčenie odmieta.

Hodnoty a záujmy

Je jednoznačné, že jednotlivé strany budúcej vládnej koalície majú k sebe programovo oveľa bližšie, ako to bolo pri jej predchodkyni, v ktorej účinkovali okrem SDK, SMK a KDH aj SDĽ a SOP. Trecie plochy medzi SDKÚ, SMK, KDH a ANO nie sú výrazné ani ťažko odstrániteľné. Inými slovami, nemali by sa vzájomne pridlho dohadovať o tom, čo treba urobiť, ale iba o tom, ako to urobiť. Hlavné úlohy dosluhujúcej vlády boli hodnotové – znovuzavedenie demokratických princípov do praxe a navrátenie krajiny do radov kandidátov na začlenenie do euroatlantických štruktúr.

Hlavné úlohy budúcej vlády by mali byť už záujmové – uskutočnenie zrejme radikálnych, ale nevyhnutných a potrebných zmien v štruktúre štátu a spoločnosti – odstránenie byrokracie, zavedenie vymožiteľnosti práva, realizácia reforiem v oblasti verejných financií, zdravotníctva, vzdelávania, sociálnych záležitostí, daňovej politiky, podnikateľského prostredia, infraštruktúry, regionálneho rozvoja. A tak ďalej a tak podobne. Do dvoch mesiacov bude známe, ako sa s úlohami mieni vláda vysporiadať. K svojej legitimite potrebuje dôveru parlamentu, a tú vláda získava práve na základe svojho cestovného poriadku – programového vyhlásenia.