Patrí k tým ženám, ktoré nadchnú aj toho najlenivšieho zápecníka, otvoria trinástu komnatu a zažnú oheň aj bez zápalky. Je studnicou nápadov a má neskutočné množstvo energie, i keď si pri chôdzi pomáha paličkou. Je z tých ľudí, ktorí ctia príslovie – hosť do domu, Boh do domu.

Hotel Limbach s vychýrenou reštauráciou, ktorý vlastní iba spolovice, je zároveň aj jej domovom. „Prídite, kedykoľvek sa vám to hodí“, hovorí, „ja som tu stále.“ Domácka atmosféra sa v hoteli Limbach snúbi s vysoko kvalitnými službami, ktoré vie oceniť každý. Aj vysoko postavení štátni a politickí činitelia, ktorí sem privádzajú na oficiálne i neoficiálne návštevy, a takisto domáci „štamgasti“, ktorým sa T. Sučanská vždy dokáže zavďačiť nejakou novinkou. Onedlho to napríklad bude vodný mlyn na malom potôčiku, ktorý preteká popri hoteli.

Stará dobrá škola

„Krčmárskemu remeslu“ sa vyučila u svojho strýka na Zochovej chate ešte za čias socializmu. On bol ten, kto ju zasvätil, zosnoval osídla, z ktorých sa už nevymanila. Začínala ako recepčná, a to vďaka znalosti cudzích jazykov, postupne sa však zaúčala aj do iných povolaní súvisiacich s cestovným ruchom. Dnes tvrdí, že vedúci zariadenia musí vedieť nielen umývať riad, ale aj postrúhať kapustu a oceniť prácu každého, kto sa podieľa na úspechu – od upratovačky cez čašníka až po účtovníčku. Veru prišlo v našom rozhovore aj na ono povestné špinavé WC. „A máte po dobrom mene,“ sucho skonštatuje T. Sučanská, ktorá kedysi viacerým podnikom v Bratislave dodala slávu a lesk, priviedla klientelu. Jednoducho patrí k onej histórii gastronómie a služieb, o ktorých dnes ešte stále pochybujeme, či sa to vôbec dá, či to vôbec na Slovensku dokážeme. Je totiž veľmi ťažké napriek neskutočne bohatej ponuke nájsť dnes podnik, kam môžete kedykoľvek zavolať aj svojich hostí.

„Nikto a nikde na svete to dnes nemá ľahké. Musí sa však snažiť, priložiť ruku k dielu. Vždy cestujem za poznaním, všímam si, ako to robia tí druhí, stále sa možno čomusi priučiť, ak máte otvorené oči a myseľ. Nedávno som bola vo Vysokých Tatrách a bolo mi nesmierne smutno, v akom stave sú tie kedysi vychýrené podniky. Viete, tú atmosféru neoklamete, tá vás osloví okamžite, ihneď ako vstúpite do podniku. Viem, že keď sa veľmi snažíte, keď viete, čo chcete dosiahnuť, máte cieľ, raz príde ten správny čas a šťastena si vás nájde,“ vysvetľuje zápalisto T. Sučanská a okamžite svoje tvrdenie podporí budhistickým porekadlom o úspechu a bohatstve. Drží sa ho už dve desiatky rokov, a ako vraví, je pravdivé, veď ho toľko ráz vyskúšala na vlastnej koži. „Bohyňa bohatstva prichádza po bohyni úspechu a držia sa pri vás obe, ak sa sám o ten úspech pričiníte, ak odhodlane kráčate za svojou víziou a ak ste presvedčený, že to, čo robíte, robíte dobre a s plným nasadením, neexistuje, aby vás obišla šťastena. Avšak platí to iba pre trpezlivých,“ hovorí.

Potom pani Tatiana rozvíja myšlienku, že aj neúspech vás môže pomknúť k pozitívnemu výsledku. A s istou nostalgiou v hlase zaspomína na časy, keď šéfovala v bratislavskej Hradnej vinárni. Aj keď sa projekty, ktoré mala pripravené, pre mnohé objektívne i subjektívne príčiny, ako aj pre onú povestnú slovenskú závisť nerealizovali, nie je predsa všetkým dňom koniec.

T. Sučanská je človek činu, ak nevymýšľa projekty pre seba, podsúva ich iným. Len keby chceli počúvať a čo-to sa naučiť. Ide vždy o to, že v službách a cestovnom ruchu uspejú len tí, ktorí majú vzťah k „tomu“ remeslu. Nie je to prechádzka rajskou záhradou. Možné konflikty sú na dennom poriadku, ak sa im nedokážete riadeným správaním a kontrolou vlastných slov a postojov vyhnúť.

„Každý číta o tom, ako v iných krajinách cestovný ruch prináša peniaze, aký je to významný urýchľovač ekonomiky, málokto si však uvedomí, že nič nejde samo od seba, že všetko potrebuje postrčiť, pripraviť či ,pomojkať‘. Najmä platí zásada, že ak služby robíme iba pre peniaze, tak to jednoducho nefunguje, alebo len veľmi krátky čas.

Všetko, čo robím, musím robiť pre ľudí, zákazníkov, nie pre seba. Vždy tým, čo to nechápu, vravím: Vám doma nečítali Dobšinského rozprávky? Veď len tam sa poddaní mali dobre, kde bol dobrý kráľ. Nie je to tak aj v súčasnosti?

Navyše, dosť ma hnevá, ak sa v súvislosti s cestovným ruchom hovorí len o zahraničnej klientele. Aj do nášho podniku chodia neustále zahraniční návštevníci – od kniežat po ministerských úradníkov. Výslovne však mám radosť z toho, že k nám pravidelne chodia domáci zákazníci, na tých predsa treba stavať plány, nie na tých, ktorí sa zastavia raz do roka!“

Kto vidí za roh, vidí viac

,,Keď som prvý raz videla tieto priestory, boli, pravdupovediac, v dezolátnom stave. Zatvorila som však oči a predstavila som si, ako by to mohlo a malo vyzerať. Zapriahla som celú rodinu do rekonštrukcie a o rok sme otvárali prevádzku reštaurácie. Potom sme postupne budovali hotelík a prestavovali humno, ako nazývame veľkú sálu. Prispôsobila som sa v istom zmysle aj nemeckej klientele, veď napokon, oni tu pred rokmi žili a dorábali víno,“ prezrádza jedno z tajomstiev úspechu reštaurácie a hotela v Limbachu T. Sučanská.

Je „majiteľkou cieľa“, najmä preto, že sa vyzná – napríklad v histórii. Napriek tomu alebo práve preto sa ešte necíti byť v cieli, stále hľadá, pátra. „Každý, kto v tejto brandži očakáva rýchle peniaze, je na veľkom omyle. Vytriezvie, až keď je neskoro zachraňovať podnik,“ tvrdí aj pod vplyvom skúseností. „Všetky peniaze, ktoré zarobíte, musíte venovať znovu do podniku, investovať, zveľaďovať, neustále vymýšľať, zvažovať za a proti,“ vyznáva sa z filozofie podnikania v cestovnom ruchu a gastronómii. „Navyše takýto podnik nebudujete pre seba, ale najmenej pre dve generácie. Vychovávam si nasledovníkov, pretože verím, že vnuci už budú dobre zabezpečení, tí totiž budú oberať ovocie z nášho stromu.“

Hľadanie v odkazoch minulosti ju nie raz priviedlo na dobrú „podnikateľskú“ cestičku. V tajomstvách histórie odhaľuje fantastiku súčasnosti, a keď sa „dostane k slovu“, otvára pred poslucháčmi netušené brány tajomstiev. A zo všetkých tých informácií, ktoré získa z kníh i internetu, znova dokáže vydolovať ponaučenia pre život, ktorý sa neustále krúti okolo podniku, gastronómie, služieb a cestovného ruchu. „Každý, kto chce slúžiť v cestovnom ruchu, si uviazal kameň okolo krku. Ak sa s ním nechce potopiť, musí sa snažiť oveľa viac ako iní a navyše sa musí zmieriť s tým, že nikdy nebude bohatý a nebude tak ohodnotený ako manažéri v hoteloch veľkých nadnárodných korporácií. Musí ho hriať ten slastný pocit, že robí pre seba, svoju rodinu, ktorej podnik odovzdá, a že poskytuje zamestnanie niekoľkým ľuďom, ktorí zase majú rodiny, a napokon, že je tu pre hostí a zákazníkov. Takto postupom času príde na to, že vlastne musí robiť nie kvôli sebe a svojim ambíciám, ale kvôli tým ľuďom, ktorí sú denne okolo neho,“ vyznáva sa T. Sučanská a zároveň tým osvetľuje filozofiu podnikania v cestovnom ruchu, ktorá je však u nás vo všeobecnosti ešte stále akousi neznámou.

„Veľmi rada čítam historické knihy, priam ich študujem a hľadám v nich odkazy, ktorými sa môžem riadiť aj v súčasnosti,“ osvetľuje svoju vášeň T. Sučanská. Jej minulé životy sú takisto zaujímavé a provokatívne ako ten súčasný. V detstve sa venovala výtvarnému umeniu, jej učiteľom bol i jeden z národných umelcov. Táto záľuba ju drží podnes. Bude to asi v rodine, veď aj starý otec priniesol z Piavy obraz, ktorý dnes visí v prednej miestnosti reštaurácie.

Všetok voľný čas venuje T. Sučanská svojim záľubám – čítaniu, ezoterike, histórii, umeniu.

„Stále som v robote, v podstate nemám čas užívať si. Aj keď cestujem, tak mám neustále na pamäti podnik alebo ďalšie projekty,“ vraví činorodá pani Tatiana a nemáte odvahu neveriť jej, keď vám povie, že sa raz vybrala do Anglicka aj preto, aby zistila, aké upomienkové predmety sa predávajú pri jednom z významných múzeí.

„Povedala som si, že v šesťdesiatke končím, všetko prenechám synovi a neveste a budem sa venovať len sebe a svojim záľubám,“ hovorí s odhodlaním, ale kto ju aspoň trošku pozná, neuverí. Iste to nevydrží. Veď to sa len tak poľahky nedá, opustiť svoj svet.

T. Sučanská má rada ten pocit, keď z ľudí vyžaruje pohoda a radosť zo života, má rada ľudí, ktorí sú tolerantní k iným, ľudí, ktorí vyžarujú pozitívnu energiu. A toto všetko zároveň ľuďom, pocestným ponúka. Veď čo iné je reštaurácia a hotel popri ceste? Oáza pre pocestných. Čo na tom, že to niektorí majú len niekoľko kilometrov a iní pár metrov. Vždy ide o to, aby sa všetci cítili dobre, aby boli v pohode – to je poslanie gastronomických a hotelových služieb. Kto k tomuto bodu nedospeje, nech si radšej ušetrí peniaze na iné, jemu milšie pôžitky.

Dnes je veľmi moderné hovoriť o pozitívnej energii. Pokiaľ ju však necítite sami v sebe, pokiaľ sa sami neriadite tým teplom v duši, ktorým vás pozitívne myslenie napĺňa, tak je to iba fráza, ktorú ste sa naučili, a nič vo vás nevyvoláva, lebo jej nerozumiete. „Tiež mi to niekoľko rokov trvalo, kým som pochopila, že zlosť nemusím oplácať zlosťou, lebo si tým sama škodím,“ priznáva T. Sučanská. „A takisto sa už niekoľko rokov držím zásady, že nie je hanba priznať si chybu. Viete, keby to viacerí z nás dokázali, omnoho lepšie by sa nám tu žilo. Nuž, každý k poznaniu musí dospieť sám,“ zamýšľa sa nad spolunažívaním T. Sučanská. Tiež chcela niekoľko ráz hodiť flintu do žita, ale potom si vždy uvedomila, že každé prečo má na svete svoje preto, čiže treba hľadať súvislosti a neodhalené zákutia. Človek napokon príde na to, že cesta z labyrintu je vždy tá najkratšia a najjednoduchšia.

Tatiana Sučanská

Funkcia: riaditeľka hotela Limbach, prezidentka Asociácie penziónov a malých zariadení SR

Vek: 56 rokov

Vzdelanie: ekonomické