Hospodárska politika je vedeckou disciplínou, ktorá existuje na pomedzí medzi ekonomickou teóriou a národohospodárskou praxou. Tento fakt sa prelína celou monografiou pedagógov Ekonomickej fakulty Vysokej školy bánskej v Ostrave. (Kliková Ch., Kotlán I. Hospodárská politika.: SOKRATES, Ostrava 2003, 275 strán).Jej urcená všetkým ktorý chcú poznat rôzne prístupy k hospodárskej politike nielen v teórii, ale aj praxi.

Je rozdelená na sedem kapitol. Prvá sa zaoberá teóriou hospodárskej politiky. Snaží sa nájst odpoved na jednoduchú otázku. Co je to hospodárska politika? Autori ju v prvom význame slova vymedzujú ako prístup štátu k ekonomike vlastnej krajiny, teda o zámernú a praktickú cinnost štátu. Druhý spôsob vnímania hospodárskej politiky je jej chápanie ako vedeckej disciplíny. Autori popisujú dva základné prístupy k hospodárskej politiky, ktoré sú typické pre dve základné školy hospodárskej politiky.

Prvá vychádza z myšlienok klasických ekonómov, ktorý tvrdili, že trh má v sebe zabudované automatické vyrovnávacie mechanizmy, ktoré vyrovnávajú nesúlad medzi ponukou a dopytom. Za hlavnú prícinu ekonomickej nerovnováhy zástancovia tejto školy považujú štát. Druhá škola sa ovela viac venuje zlyhaniam trhu a odmieta samoregulacnú funkciu trhu. Preto ovela viac presadzujú ekonómia tejto školy zásahy autorít do ekonomiky. Zasahovat do ekonomiky môže vláda, centrálna banka, alebo iné inštitúcie.

Medzi základné trhové zlyhanie analyzované autormi patria nedokonalá konkurencia, externé náklady, verejné statky a nedokonalosti trhu. Medzi vládne zlyhania naopak patria záujmy a schopnosti politikov a byrokracie, casové oneskorenia v hospodárskej politike, problém súvislosti medzi politickým a hospodárskym cyklom, nevyužitie politického kapitálu a vztah politikov k ekonomickej teórii a praxi.

Druhá kapitola hovorí o cieloch hospodárskej politiky. Tým základným je maximalizácia spolocenského blahobytu. Neoddelitelnou súcastou spolocenské blahobytu sú základné spolocenské hodnoty, medzi ktoré patrí sloboda, spravodlivost, istota, pokrok, nezávislost, demokracia a racionalita. Hlavným cielom hospodárskej politiky je podla mienky autorov zaistenie podmienok pre stabilný a progresívny vývoj ekonomiky, ktoré sa zužuje na vyvážený stabilný ekonomický rast, nízku mieru nezamestnanosti, nízku a stabilnú infláciu a vonkajšiu nerovnováhu.

V tretej kapitole publikácie sa autori venujú koncepcným prístupom k hospodárskej politike, ktoré by mali jej tvorcovia zohladnit pri jej uplatnovaní. Popisujú prístupy k teóriám hospodárskeho cyklu vychádzajúce z monetaristických teórií, novej klasickej makroekonómie, novej keynesiánskej ekonómie, popisujú stabilizacnú, prorastovú, dopytovo a ponukovo orientovanú hospodársku politiku.

Hospodárska politika sa v praxi zacala formovat tak, že sa snažila odstránit dôsledky Svetovej hospodárskej krízy. Preto bola v pociatkoch formovania orientovaná na stabilizáciu hospodárskeho cyklu pomocou ovplyvnovania celkového dopytu. V súcasnosti sa krátkodobá, stabilizacná hospodárska politika preferuje na úkor dlhodobých opatrení. Má dve formy. Prvou je politika jemného ladenia, pomocou diskrétnych opatrení typu „stop – go“ sa eliminuje hospodársky cyklus. Druhou formou je politika automatického ladenia, pri ktorej sa využívajú vstavané stabilizátory. V závere kapitoly autorský tandem analyzuje teórie rastu, ktoré sa snažia analyzovat rast hrubého domáceho produktu z dlhodobého hladiska.

Existencia ocakávaní je jednou z najdôležitejších okolností, ktoré ovplyvnujú makroekonomické veliciny. Autori sa nimi zaoberajú v samostatnej, štvrtú kapitole. Pokial sa podarí tvorcom hospodárskej politiky ovplyvnit správanie ekonomických subjektov, môžu ovplyvnit stav ekonomiky. Ocakávania ovplyvnujú fungovanie akciových trhov. V súcasnosti ocakávania využívajú najmä centrálne banky. Ako nástroj menovej politiky používajú takzvané inflacné cielenie. Tým, že v menovom vyhlasujú akú mieru inflácie ocakávajú, urcitým spôsobom ovplyvnujú správanie ekonomických subjektov. S ocakávaniami ekonomických subjektov je spojená jedna z relatívne moderných ekonomických teórií – teória racionálnych ocakávaní. Jej hypotéza tvrdí, že ekonomické subjekty neformulujú svoje ocakávania len na základe minulých (adaptacne) ocakávaní, ale do ocakávaní zahrnajú všetky dostupné informácie, ktoré sa týkajú súcasného a budúceho vývoja.

Piata kapitola obsahuje základné typy hospodárskej politiky – fiškálna a monetárna politika a politika vonkajších ekonomických vztahov. Autori v kapitole predstavujú dve základné podoby nástrojov fiškálnej politiky – (vstavané) automatické stabilizátory a diskrétne (zámerné) opatrenia. Medzi automatické stabilizátory autori zaradujú každorocné povinné výdavky, progresívne dane z príjmu a transferové platby, ktorými môže byt napríklad vyplácanie podpôr v nezamestnanosti.

Naopak, diskrétne opatrenia sú jednorazové opatrenia, ktoré sú zamerané na akútne zmeny. Môže íst napríklad o zmenu danových sadzieb, zavedenie nových daní, zmeny vo výške vládnych výdavkov, alebo ich štruktúry, prípadne verejné programy a projekty zamestnanosti.

Autori citatelovi približujú základné teoretické prístupy k fiškálnej politike. Keynesiánska škola a teoretické smery, ktoré z nej vychádzajú prisudzujú fiškálnej politike dominantnú úlohu pri ovplyvnovaní ekonomickej výkonnosti a hospodárskeho cyklu. Pri recesii sa uplatnuje expanzia, teda zvyšovanie výdavkov vlády a pri konjunktúre sa znižujú výdavky vlády.

Tažiskom monetaristického prístupu k hospodárskej politike je predpoklad, podla ktorého je hospodársky cyklus spôsobený nestabilitou penažnej zásoby. Teória racionálnych ocakávaní tvrdí, že akákolvek hospodárska politika je neúcinná v tom prípade ked je ocakávaná. Predstavitelia ekonómie strany ponuky odporúcajú nepoužívat v hospodárskej politike stabilizacné chápanie fiškálnej politiky, ale radia z dlhodobého hladiska zníženie danového zataženia a súcasne aj vládnych výdavkov.

Menovou politikou sa jej tvorca, ktorým je centrálne banka, snaží dosiahnut dopredu stanovené ciele. Za najdôležitejší sa v minulosti považovala stabilizácia kurz národnej meny. V súcasnosti je to znižovanie a stabilizácia inflácie. Monografia prináša podrobný popis priamych nástrojov menovej politiky, medzi ktoré patria pravidlá likvidity, úverové a úrokové limity, povinné vklady, odporúcania, výzvy a gentlemanské dohody. Medzi nepriame nástroje menovej politiky autori zaradili operácie na volnom trhu, diskontné nástroje, povinné minimálne rezervy a kurzové intervencie.

Autori nezabudli ani na fenomén korenmi siahajúci na zaciatok devätdesiatych rokov minulého storocia – inflacné cielenie. Ide o stratégiu boja s infláciou. Ide o verejné oznámenie toho akú infláciu ocakáva centrálna banka, a súcasne záväzku, že centrálna banka ho dosiahne. Inflacné cielenie sa používa po tom ako centrálna banka opustí kurzový režim pevného kurzu, cí stratí akúsi kotvu v ekonomike. Prechod k deklarácii inflacného cielenia pre centrálnu banku znamená zavedenie novej kotvy.

V šiestej kapitole autori analyzujú dalšie typy hospodárskej politiky. Patria medzi ne štrukturálna, ochrany hospodárskej sútaže, sociálna, rozdelovania, zamestnanosti, regionálna, ochrany životného prostredia.

V poslednej kapitole monografie citatel nájde popis praktickej podoby hospodárskej politiky v krajinách s vyspelou trhovou ekonomikou. Podla autorov je hospodárska politika poplatná historickému vývoju konkrétnej krajiny, jej zvykom, tradíciám, vývoju politického systému a kultúrnemu prostrediu. Citatel má možnost zoznámit sa s vývojom a súcasnou situáciou vo Velkej Británii, USA, Francúzsku. Autori neopomenuli ani strucný výklad hospodárskej politiky v Európskej únii.

V závere musíme poznamenat, že ide o precízne a komplexne spracovanú problematiku, ktorá poslúži odborníkom nielen z teórie, ale aj praxe. Je prínosom, pre všetkých ktorý sa chcú zorientovat v problematike hospodárskej politiky.