Komerčné banky na Slovensku patria zahraničným investorom. Skôr než ich kúpil ich musel štát z nich odstrániť klasifikované úvery. O vývoji bankového sektora Profini hovorí s bankárom Ladislavom Vaškovičom.

Ako hodnotíte vývoj bankového sektora na Slovenska začiatkom deväťdesiatych rokov?

Na rozdiel od iných odvetví ekonomiky bankovníctvo v roku 1990 začínalo v určitej miere odlišne. V rokoch 1987 až 1988 sa začala pripravovať reštrukturalizácia Štátnej banky československej. Bol to dôsledok faktu, že centralistický ekonomický model bol zreteľne neefektívny a blízko kolapsu. Pripravované zmeny boli samozrejme ovplyvnené aj spoločenským pohybom vo vtedajšom východnom bloku. Keď vznikla mesiac po politických zmenách v roku 1989 Všeobecná úverová banka, a.s. Bratislava, nebol to len výsledok mesačnej práce, ale pri oddelení centrálnej banky od komerčného bankovníctva bolo možné aspoň čiastočne čerpať z pripravovaného modelu. O jeho novej štruktúre sa uvažovalo v dôsledku celkového uvoľnenia ekonomiky v druhej polovici osemdesiatych rokov. Bolo zrejmé, že monobankový systém, kde jedna banka plní funkcie ceduľovej aj komerčnej banky nemôže fungovať. Preto sa pripravovalo okrem vzniku VÚB aj vytvorenie Komerční banky Praha a Investiční banka Praha, v rámci ktorej vznikla neskôr Investičná a rozvojová banka Bratislava.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa dávalo veľa úverov. Mnohé z nich neboli splatené. Aké sú príčiny tohto javu?

Hoci sa pripravovali zmeny v bankovom sektore, nespájali sa s prechodom na trhovú ekonomiku. Malo ísť len o nový organizačný model v rámci plánovanej ekonomiky. Pracovníci bánk, ktorí pracovali dovtedy v podmienkach plánovitej ekonomiky. začali po roku 1989 poskytovať úvery v úplne inom ekonomickom prostredí. Často sa dnes pertraktuje značne populistický názor, že za zlé úvery sú zodpovedné len banky. Príčin však v skutočnosti bolo oveľa viac. Netreba zabúdať na to, že existoval veľmi silný politický tlak na to, aby banky poskytovali úvery a pomáhali tak štartovať trhovú ekonomiku. Stačí si spomenúť na heslo o podpore začínajúcich podnikateľov. Ďalším faktorom bola všeobecne a najmä vo vyššie menovaných, ale aj v mnohých vtedy novo vznikajúcich bankách nedostatok bankového know-how. Nastal problém ako reagovať na situáciu v ekonomike, ktorá sa razantne vyrovnávala so zásadnými spoločenskými a filozofickými zmenami. Noví i preškolení pracovníci bánk sa len postupne stávali dobrými bankármi schopnými poznať všetky nuancie klientov v trhovej ekonomike. Ďalšou príčinou bolo legislatívne prostredie zvýhodňujúce dlžníka pred veriteľom. Aj keď v tejto oblasti postupne došlo k zlepšeniu, veriteľ je dodnes v slabšej pozícii. Nielen len vo vzťahu medzi bankou a podnikom, ale aj vo vzájomnom vzťahu medzi podnikateľskými subjektmi. Vymôcť si svoje ekonomické právo je aj dnes mimoriadne obtiažne. Ďalšou príčinou bolo, že aj medzi bankármi, prípadne akcionármi bánk sa našli takí, ktorí nezodpovedali náročným morálnym kritériam a zlyhali pri správe im zverených prostriedkov. Ja som však osobne presvedčený, že hlavnou príčinou vzniku klasifikovaných úverov bolo, že slovenská ekonomika, ktorá je silne závislá na externých faktoroch sa musela v krátkom čase preorientovať na trhové podmienky a musela si nájsť nové trhy pre svoje výrobky po strate východných odbytísk. Tieto zmeny zasiahli veľmi hlboko stovky podnikov, ktoré nedokázali ekonomicky prežiť a samozrejme nevedeli plniť svoje záväzky mimo iného aj voči bankám. Takže ekonomická situácia podnikov, prípadne celých odvetví sa odzrkadlila rukolapne a jasne na objeme klasifikovaných úverov. Tento faktor bol prítomný vo všetkých ekonomikách krajín strednej a východnej Európy. Klasifikované úvery mali možno menšie dôsledky pre ekonomiku v Maďarsku a Poľsku, lebo v týchto krajinách bola relatívne vysoká inflácia, ktorá čiastočne utlmila dopad týchto úverov na bankový systém.

Prečo sa banky nereštrukturalizovali skôr?

Plány reštrukturalizáciu komerčných bánk existovali už na prelome deväťdesiatych rokov. V roku 1995 na bankovom fóre v Prahe vtedajší prezident VÚB Jozef Mudrík povedal, že slovenská vláda sa rozhodla reštrukturalizovať komerčné banky. Správa vyvolala pomerne pozitívny ohlas. Nakoniec sa nič neudialo, aj keď príslušný zámer bol schválený vo vláde. Proces reštrukturalizácie sa nerozbehol včas, lebo málokto chápal dopady negatívneho stavu bankového sektora na celú ekonomiku. Problém sa začal chápať až vtedy keď nadobudol katastrofické rozmery. V polovici deväťdesiatych rokov stačilo nájsť odvahu a peniaze a určiť techniku. Reštrukturalizácia by stála obyvateľstvo oveľa menej.

Jedine Peter Staněk navrhoval rozpustenie rezerv bankového sektora….

Keď zabudnem na to, že by sa musela upraviť príslušná legislatíva, pravdepodobne by takto získané prostriedky nepostačovali. Existovali však aj iné názory. Hovorili, že VÚB a Slovenskú sporiteľňu treba nechať padnúť. Zabúdalo sa však na to, že v týchto bankách bolo okolo 200 mld Sk vkladov obyvateľstva. Nehovorím o tom, aký dopad by mal tento krok na ekonomiku Slovenska. Problém so zlými úvermi sa nedal v týchto bankách riešiť bez účasti štátu. Mimochodom presne tak ako v ostatných ekonomikách v okolitých štátoch. Napríklad podľa správy vypracovanej v ČR pre Európsku úniu, objem prostriedkov použitých na sanáciu bankového sektora v ČR dosiahol cca 500 mld Kč.

V čase reštrukturalizácie bankového sektora sa viedli diskusie o tom prečo VÚB kontrolovala časť akcií cez vnučkovskú dcéru. Čím bol tento krok motivovaný?

Spoločnosť, ktorá kontrolovala časť akcií VÚB pôvodne vznikla na to, aby sa do nej previedla časť klasifikovaných úverov. Bol to mechanizmus, ktorý sa bežne používal i v zahraničí. Samozrejme existovali a používali sa aj iné modely. Spoločnosť bola vtedajším vedením banky využitá i pre nákup akcií banky. Hlavným motívom pre získanie kontroly nad akciami bolo to, že akcie banky mohli voľne skupovať finanční investori vrátane tých, ktorí sa usilovali o prevzatie banky. Vtedajšie vedenie sa sa zrejme obávalo práve nepriateľského prevzatia banky. Príklad Investičnej a rozvojovej banky ukázal, že nie je problém skúpiť kontrolný balík akcií. Tento akt ukázal, že kupónová privatizácie najmä v prípade bánk má slabé miesta. Presnejšie u zákonov regulujúcich kapitálový trh sa v tej dobe sa akcentovali a to správne, predovšetkým práva malých akcionárov. Avšak zabúdalo sa na práva veľkých akcionárov, ktorí sa nemohli štandartne brániť nepriateľskému prevzatiu. Ukázali to aj viaceré súboje o ovládnutie podnikov.

Kritici zabezpečenia banky pred nepriateľským prevzatím tvrdia, že štát na tejto operácii prerobil. Ako sa vysporiadal vzťah medzi bankou a vnučkovskou spoločnosťou?

Po roku 1998 sa nové predstavenstvo banky rozhodlo previesť akcie spod kontroly banky pod kontrolu štátu. Po vzniku Slovenskej konsolidačnej agentúry akcie boli prevedené na jej dcérsku firmu A-Index. Pretože banka mala na akcie záložné právo, po tom čo zahraničný investor zaplatil v roku 2001 štátu aj za akcie vlastnené A-Indexom a príslušná čiastka vyplývajúca z úveru poskytnutého na ich nákup, sa vrátila do VÚB. Tento úver nebol nikdy presunutý do Slovenskej konsolidačnej a preto náklady na jeho splatenie neboli prenesené na daňových poplatníkov. V rámci transferu klasifikovaných pohľadávok bol v roku 2000 presunutý do Konsolidačnej agentúry i úver poskytnutý tejto vnučkinej spoločnosti, ktorý pokrýval staré a neskôr kapitalizované úvery z prvej polovice deväťdesiatych rokov, napríklad ZŤS Martin. Úver v objeme cca 1,7 mld Sk poskytnutý v roku 1999 bol zamieňaný

za pôvodný úver poskytnutý na nákup akcií banky z rokov 1996 a 1997. Tento fakt je paradoxne sústavne využívaný na útoky voči predstavenstvu banky, ktoré iba odsúvalo pohľadávky vzniklé pred jeho nástupom a ktoré s ich vznikom nemalo nič spoločné.

Aké zmeny počas reštrukturalizácie bánk považujete za najdôležitejšie?

Hodnotiť reštrukturalizáciu z dnešného pohľadu môže zvádzať k zjednodušovaniu. Domnievam sa však, že podstatne zložitejšie je v reálnom čase prijímať konkrétne rozhodnutia. Banka na začiatku odrážala stav slovenskej ekonomiky. Bolo jasné, že ak nezískame externú pomoc, banka koncom roku 1999 nesplní základné kritéria NBS. Museli sme prijať až drastické opatrenia v oblasti nákladov, zmeniť rozhodovacie procesy pri poskytovaní úverov, zmeniť organizačnú štruktúru a prijať nespočetné množstvo radikálnych opatrení, aby sa banka postupne pretvárala na modernú finančnú inštitúciu. Myslím, že sa nám to podarilo vďaka pracovníkom banky a vládnej podpore. Zjednodušene, našou hlavnou úlohou bolo pripraviť banku pre predaj strategickému investorovi. Dnes to asi znie nepravdepodobne, ale ešte v prvej polovici roku 2000 sa vážne diskutovalo, či bude predaj banky vôbec úspešný. A či bol predaj pre štát úspešný, si môže každý urobiť úsudok sám už len z faktu, že sa pri predaji VÚB dosiahla nečakane cena vyššia ako v prípade ďalšej významnej banky. Myslím, že k tomu hlavne prispelo radikálne zníženie nákladov, v rámci ktorého sme do konca roku 2001 znížili počet pracovníkov o 2300 voči východisku na cca 5300. Na druhej strane si banka udržala vedúcu pozíciu pri poskytovaní komerčných a hypotekárnych úverov s rýchlym rastom podielu v oblasti služieb pre obyvateľstvo. Som presvedčený, že banka si svoju pozíciu na trhu udrží i v budúcnosti.

Po reštrukturalizácii banky neposkytujú úvery hockomu. Nedostatok výnosov z úverov si banky kompenzujú zvyšovaním poplatkov. Je to dlhodobo udržateľný stav?

Myslím, že sa definitívne môžeme rozlúčiť s ideou, že banky budú financovať každý podnikateľský zámer. Podmienkou pre uplatňovanie bežných praktík v úverovaní je i existencia štandartného právneho a ekonomického prostredia. Ak ich na Slovensku budeme mať, potom sa pri úverovaní budú používať bežné praktiky a klienti budú iste cítiť väčší komfort. Medzi bankami pôsobia bežné konkurenčné vzťahy a som presvedčený, že špičkoví klienti si vedia a budú vedieť presadiť i osobitné výhodné podmienky. S rastúcou výkonnosťou ekonomiky bude počet kvalitných klientov rýchle stúpať. Domnievam sa, že nikto nemôže banky donútiť poskytovať mäkké úvery, už len preto, že sa len nedávno sa popálili. Dnešní akcionári bánk celkom prirodzene vyvíjajú tlak na minimalizáciu rizika, prípadné straty by totiž v konečnom dôsledku niesli sami. Ale prostredie v ktorom banky pôsobia sa postupne dostáva do normálnych koľají, ide to však pomalšie, ako by sme všetci chceli.

Čo očakávate vo vývoji služieb v bankovom sektore?

Zreteľným je trend akcelerácie poskytovanie služieb obyvateľstvu. Dôvody sú zrejmé. V porovnaní s vyspelými európskymi krajinami má Slovensko marginálny podiel hypotekárnych a spotrebných úverov na celkovom úverovom portfóliu komerčných bánk. Na Slovensku je v segmente aktívnych obchodov pre obyvateľstvo stále veľmi silný potenciál rastu. Veľmi perspektívne možnosti sú aj v rozšírení používania úverových kariet, samozrejme v dlhšom časovom horizonte. Vďaka rozvoju informačných technológií je možné získať zaujímavý podiel na trhu i bez rozširovania nákladnej pobočkovej siete. Zväčšenie komfortu služieb pre obyvateľstvo bude na druhej strane od bánk vyžadovať rýchle zavedenia registra úverov, ako podmienky minimalizácie delikvencie.

Každý lepší klient však odíde k zahraničnej banke. Nie je to riziko pre domáce finančné ústavy?

Prakticky všetky banky pôsobiace na Slovensku sú v značnej miere v rukách zahraničných akcionárov. Myslím, že klientela jednoznačne tento akt akceptovala. Takže táto otázka nie je v dnešných podmienkach relevantná. Naopak si myslím, že banky a aj podnikateľské subjekty na Slovensku si budú stále viac hľadať zdroje v zahraničí. A to či už vo forme emisie dlhopisov a možno že aj hypotekárnych záložných listov. Obe tieto formy potrebujú dlhodobé zdroje, ktorých je na Slovensku eminentný nedostatok. Situáciu na domácom trhu v tomto smere môžu zlepšiť hlavne dôchodkové fondy.

Ako môže dôchodková reforma ovplyvniť finančné trhy?

Som presvedčený, že správa dôchodkových fondov bude v budúcnosti veľmi atraktívnou sférou podnikania vo finančnom sektore. Dôchodkové fondy sú ideálnym generátorom dlhodobých zdrojov. Verím, že reforma dôchodkového systému bude starostlivo pripravená a rýchle realizovaná. Každý štát musí robiť dôchodkovú reformu rozumne. V tejto oblasti musí byť veľmi prísna regulácia. Nie som veľkým priateľom zásahov štátu, ale v prípade dôchodkových fondov by mala byť ruka dozoru nad finančným trhom veľmi tvrdá, aby sa vylúčilo nebezpečie defraudácie. Veď po určitom čase objem prostriedkov spravovaných v dôchodkových fondoch sa bude blížiť objemu štátneho rozpočtu, takže štát ani technicky nebude môcť prevziať záruky za ich hospodárenie.

Mali by na dôchodky prispievať aj zamestnávatelia?

Pozitívnym príkladom je u nás zavedený systém dôchodkového pripoistenia. V dôsledku daňových úľav už preukázal svoju životaschopnosť a má reálnu šancu sa stať jedným z pilierov, o ktoré sa bude opierať reforma dôchodkového systému. Mali by sme sa poučiť i na negatívnych príkladoch zo zahraničia. Posledné príklady z USA poukazujú napríklad na nebezpečie previazanosti správcu dôchodkového fondu so samotnou spoločnosťou, kde v konečnom dôsledku došlo k manipulácii s cenami akcií spoločnosti a znehodnoteniu fondov určených pre dôchodkové zabezpečenie.

Ladislav Vaškovič (1949). Je absolventom Slovenskej vysokej školy technickej, Fakulty elektrotechniky (1973). Bankovú prax začal v Štátnej banke Československej v Prahe v roku 1974. V Prahe absolvoval postgraduálne štúdium na Vysokej škole ekonomickej. V rokoch 1978 až 1987 pracoval v hlavnom ústave Štátnej banky Československej v Bratislave. Na Vysokej ekonomickej v Bratislave absolvoval vedeckú ašpirantúru. V rokoch 1988 – 1991 pracoval v Medzinárodnej investičnej banke v Moskve. Od roku 1991 pracuje vo Všeobecnej úverovej banke, a.s. Bratislava. V rokoch 1992 – 1995 vo VÚB Invest. V rokoch 1995 – 1997 pripravoval rozbeh hypotekárnych úverov. Od roku 1998 bol vo funkcii viceprezidenta a neskôr prezidenta banky. V súčasnosti je poradcom predstavenstva VÚB.