Podľa frekvencie používania slov tunel a tunelovanie sa zdá, že prinajmenšom polovica obyvateľov na Slovensku prekopáva kopce. Pôvodný význam pre dieru v zemi prekrylo označenie pre nelegálne alebo niekedy len nezvyčajné ekonomické transakcie v strednej a východnej Európe. Tunelovaním sa živí neveľa ľudí. Všetci však dobre.

V slangu je názov tunel synonymom pre krádež, pričom ide najmä o vysávanie peňazí z vlastného alebo zvereného podniku, banky, fondu. Verejná mienka je rozpačitá. Tunelovanie nie je primitívne kradnutie, často obsahuje prvky inteligentnej kombinatoriky.

Verejná mienka si nevie dať rady s rozlíšením normálnej ziskuchtivosti a chamtivosti. Skutočnosť, že podnikateľ je úspešný sa stala podozrivá a preto sa všetci ocitli v jednom vreci. Situácia permanentného a všeobecného podozrievania vyhovuje najmä podvodníkom, sú menej nápadní. V mäteži hodnôt sa cítia dobre. Tunelárov považujú spoluobčania často len za šikovných obchodníkov, ktorí okrem odvahy majú aj šťastie a vedia narábať s rizikom.

Občan z neznámych príčin toleruje tunelovanie vo veľkých, privatizovaných alebo štátnych firmách. Ešte viac sú neznáme príčiny neuvedomenia si faktu, že ohrozené sú aj malé, súkromné peniaze. Kým spočiatku 90.-tych rokov hrozili pyramídové schémy, ktoré prísľubom mimoriadneho zhodnotenia vkladu vylákali od občanov v bývalej federácii zhruba miliardu korún, v súčasnosti sa pyramídy „presťahovali“ do inštitúcie tichého spoločníctva, niektoré narábajú so zmenkami. Všetko vyzerá ako normálne použitie legálnych nástrojov, ibaže v skutočnosti ide len o zneužitie. Peňazí pribudlo.

Princíp sa zahalil, podstata je rovnaká. Klasická pyramída spočíva v prerozdeľovaní peňazí účastníkov na nižších stupňoch v prospech vyšších stupňov pyramídy. V istom okamihu však príde kolaps – noví hráči nepribúdajú, chýbajú peniaze.

Na Slovensku pôsobí v súčasnosti niekoľko firiem, ktoré ponúkajú vysoké zhodnotenie voľných finančných prostriedkov, vzbudzujú dojem že fungujú ako kombajn na blahobyt. Občan, ktorý podpíše zmluvu o tichom spoločenstve nie je takmer nijako chránený. Pri investovaní úspor do bežných obchodných spoločností (akciové spoločnosti či spoločnosti s ručením obmedzeným) podstupuje klient zvýšené riziko. Obchodné spoločnosti totiž ručia za svoje záväzky iba svojím obchodným majetkom. Pritom majetok spoločnosti môže mať len minimálnu hodnotu a vklady klientov ho môžu niekoľkonásobne prevyšovať. Vklady nie sú chránené. Tichí spoločníci vystavujú vlastne bianco šek osobám, ktoré s ich majetkom disponujú. Firmy, ktoré sľubujú nadpriemerné zisky používajú peniaze klientov rôzne. Poskytujú krátkodobé pôžičky, obchodujú s nehnuteľnosťami, investujú do rôznych projektov… Spôsob akým používajú cudzie peniaze považujú za obchodné tajomstvo a spoločníkom poskytujú len všeobecné informácie. Veľa odborníkov si myslí, že zasiahnuť by mal štát. Ešte viac iných odborníkov pripomína, že štátny zásah je zbytočný, kým človek vystačí so zdravým rozumom.

Blahobytové kombajny nešetria na reklame, v bombastických vyhláseniach sa predstavujú ako „fasa chalani“, ktorí nemyslia na nič iné len na klientov a ich dobro. Spoločníci v naivnej predstave rýchleho zbohatnutia poskytujú dobre maskovaným tunelárom ideálne podmienky. Dávajú im vlastné peniaze, a až keď ich stratia považujú problém za spoločenský. Potom už chcú aj peniaze, aj ľútosť. To druhé si nezaslúžia.