Každý, kto platí dane, si vedome alebo aj nevedome zhromažďuje poznatky. Skôr či neskôr si vytvorí vlastné „daňové náboženstvo“, ktorým sa zvyčajne riadi. Daňová abeceda alebo „daňový otčenáš“ možno nezachráni, ale pomôže. Zdrojom poučenia sú nielen zákony, ale aj prax.

Dane a smrť sú rovnaké v tom, že keď prídu, musíš ísť…

Od dávnych čias platilo: Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo. Dane sú základným mocenským finančným nástrojom štátu pri napĺňaní zdrojov verejných financií. Sú ustanovené zákonom, ktorého dikcia zaväzuje daňový subjekt plniť jeho odvodové povinnosti (aj priznávanie a platenie daní) tak, aby svojím podielom prispel na finančné zabezpečenie neziskových (non-profit) – verejných služieb spoločnosti. Ak daňový subjekt odmietne platiť, má štát dostatočný arzenál donucovacích prostriedkov a zo zákona dostatočne dlhé lehoty, aby si odmietnuté vymohol.

Vzťah medzi daniarom (správca dane) a daňovníkom (daňový subjekt) nemá reálny predpoklad prerásť do vrúcnej lásky

Protirečivosť postavenia daňového orgánu a platiteľa dane je a bude večná. Daňový orgán kontroluje a dozoruje, daňový subjekt platí. Každý z nich má absolútne opačný ekonomický záujem. Cieľom daňového subjektu je čo najväčšia daňová úspora a minimalizácia daní, zatiaľ čo hlavným cieľom daňového orgánu je ich maximalizácia – čiže nájsť čo najvyšší finančný nález pri daňovej kontrole, ktorý sa volá dorubenie dane.

Ak platíš dane, vždy nekompromisne kontroluj, čo si dostal za ne

Štát má všeobecne povesť horšieho hospodára ako privátny sektor. Veľakrát míňa ťažko a prácne zarobené peniaze daňových poplatníkov na hlúposti, neadekvátnu spotrebu štátneho aparátu (rozmary úradníkov), nezmyselné výdavky, zbrojné programy a iné. Preto je povinnosťou daňových subjektov požadovať od štátu transparentný odpočet presnej štruktúry nákladov, ktoré vynaložil z výnosov daní. Ak daňový subjekt nebude trvať na objektívnej a efektívnej kontrole štátu, je predpoklad, že štát nebude s daňami hospodáriť racionálne, ale bude nimi plytvať. Vždy žiadaj od štátu čo najvyššiu adresnosť a pýtaj sa, kde presne výnos dane použili.

Občianskou povinnosťou je platiť štátu minimálne (čo najmenšie) dane, lebo inak štát nie je nútený kvalitne spravovať spoločnosť

Úlohou štátu v ekonomickej oblasti je pragmaticky a racionálne hospodáriť s peniazmi verejných financií. Základnou metódou by mala byť intenzifikácia. Ak štát nevie hospodáriť a finančné zdroje mu chýbajú – málokedy vedia štátni úradníci vyprodukovať zmysluplnejšie a elegantnejšie riešenie ako klasicky primitívne zvýšenie daní. Teda zodpovednosť za vlastnú manažérsku impotenciu a chyby úradníkov prenesie štát zvýšením daní na plecia všetkých daňových poplatníkov. Preto sa musí daňový subjekt brániť tým, že bude maximálne obozretne, kreatívne a konštruktívne špekulovať, ako dať štátu na manévre minimálny priestor. Štátni úradníci sú predsa platení z daní, takže ich úlohou je múdro všetky daňové výnosy spravovať a zveľaďovať tak, aby rástla životná úroveň občanov a blahobyt celého štátu i spoločnosti, nielen niektorých jednotlivcov a záujmových skupín.

Pamätaj, že jedna prehratá bitka s daňovým úradom, neznamená aj prehratú vojnu

Netreba sa nechať znechutiť akýmkoľvek neúspechom pri daňovej kontrole alebo v inom daňovom konaní. Z každého neúspechu vrátane dorubenia dane a sankcií (penále) sa treba poučiť a zdanlivú nevýhodu transformovať v budúcnosti do svojej výhody. Nenamýšľaj si zakomplexovane, že si stratil smer – možno si len išiel po nesprávnej ceste. Chyby nerobí len ten, čo nič nerobí – ale súčasne lepší hráč tú istú chybu už nezopakuje, ale poučí sa z nej a nájde na svoje konanie iný – dokonalejší recept.

S daňovým kontrolórom rokuj vždy slušne, korektne a kultivovane – ale nikdy sa neboj odmietnuť, nesúhlasiť a dôvodiť, ak cítiš neobjektivitu

S daňovým úradom je nevyhnutné vždy svoje názory konfrontovať kreatívne. Diskutovať a dôvodiť je vhodné najmä vtedy, ak je daňový úrad v dôkaznej núdzi a podsúva subjektívny a scestný názor vychádzajúci nie z racia, ale z pozície sily (z moci úradu). Ak daňový subjekt (napr. podnikateľ) cíti krivdu a neprimerané konanie i zasahovanie do daňových záležitostí, je povinnosťou ísť do konfrontácie, lebo len konfrontácia prináša najrýchlejšie dozrievanie názorov na problém a posúva riešenie bližšie k lepšej novelizácii daňového zákona. Elegantne, ale jasne, vyjadriť svoj nesúhlas môže napríklad daňový subjekt v línii hesla: „Názor daňovej kontroly síce rešpektujem, ale hlboko s ním nesúhlasím.“

V daňových zákonoch nikdy nehľadaj korektnú ekonomickú logiku a spravodlivosť, lebo načisto prídeš o nervy

Daňové zákony vždy navrhujú štátni úradníci, ktorých pohodlné konanie spočíva v tom, že často hľadajú tie najmenej prácne riešenia. Daňové konanie vo všetkých krajinách sveta vrátane SR potvrdilo v histórii veľakrát, že ak štát nevie vyriešiť problém, ktorý spôsobil on sám alebo vybraná skupina (napríklad nevie odhaliť a zmravniť daňovú disciplínu najväčších daňových dlžníkov), tak potrestá novou formulou zákona paušálne všetky daňové subjekty (konkrétne napríklad len 85 % uznateľnosti pohonných látok od roku 2000 do roku 2001 do daňových výdavkov podľa ustanovenia § 24, ods. 2 písmeno v) zákona číslo 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov). Typickým príkladom slovenskej daňovej praxe je skutočnosť, že daňová kontrola svoju častú neschopnosť odhaliť zatajené a nepriznané daňové príjmy – nahrádza a maskuje o to dôraznejšou reštrikčnou orientáciou na škrtanie daňových výdavkov.

Pri daňovom styku vždy diskutuj a polemizuj, lebo len tak pomôžeš skvalitneniu daňového práva

Nejde o neprimeranú aktivitu, ale ani o úplnú pasivitu. Konfrontácia teórie (zákona) a praxe (daňového konania) urýchľuje efektívne pokrok a tlačí na kvalitu. Ak daňový subjekt cíti krivdu a nesúhlasí s dikciou daňových zákonov – je žiaduce, aby aktívne vystúpil, zaujal stanovisko. Možno má pravdu, a ak ju nemá, aspoň sa čo najskôr dozvie, v čom urobil chybu. Takže diskutuj a polemizuj – lebo len tak sa dozvieš niečo užitočné (zlepšíš svoje daňové povedomie) alebo urýchliš korekciu aspoň tých najstupídnejších častí daňového práva.

Nikdy nepredlož ku kontrole daní svoju účtovnú evidenciu v stopercentnom poriadku

Z hľadiska efektívnej psychológie je pri daňovej kontrole pragmatický taký postup, ktorý preferuje zanedbanie maličkostí, aby aj daňový kontrolór ľahšie niečo našiel. Nevýznamné drobnosti pomáhajú kontrolórom „prezentovať svoje kvality“. V orgánoch kontroly sa traduje už dávno, že kvalitný kontrolór musí vždy a pri každej kontrole niečo chybné nájsť. Slováci radi dodržiavajú tradície a rešpektujú zvykové právo. Pochop, že daňový kontrolór musí vykázať aj dorubenia daní a penále – aby mal pokoj od zamestnávateľa. Preto zanedbaj niečo malé, čo neublíži – ale súčasne neohroz svoje potenciálne veľké daňové riziká. Je lepšie, „keď sa kontrola vyšantí na kozmetike, ale nech dá podstate pokoj“.

Ak na daniach vieš usporiť – nikdy a nikomu sa tým nechváľ, lebo si ublížiš

Závisť a škodoradosť je prirodzená ľudská vlastnosť, hoci negatívna – zato na Slovensku rozšírená, a keby sa dala zhmotniť, tak môžeme navrhovať nový symbol štátneho znaku. Je pevnou súčasťou spoločenského folklóru, že úspech sa v SR neodpúšťa. Preto si daňové „úspechy“ prísne stráž ako oko v hlave a nereferuj o nich ani najbližšiemu okoliu. Je všeobecne známe, že do veľkých ekonomických kolosov sa ani daňová kontrola neopováži pravidelne zasahovať tak radikálne a často, ako si dokáže dovoliť vystupovať proti drobnejším daňovým subjektom z radov fyzických osôb, aj keď to robí nesystémovo, presne podľa princípu a „stokoruny naháňa, zatiaľ čo jej milióny utekajú“.

Autor je ekonomickým poradcom