V dôsledku dopadov hospodárskej krízy v roku 2010 naďalej pretrváva zvýšené riziko úpadku 1) pre slovenské podnikateľské subjekty 2).  V prípade materializácie tohto rizika je možné očakávať kumulovaný nárast počtu insolvenčných (t.j. konkurzných alebo reštrukturalizačných) konaní na Slovensku.

KPMG Slovensko vníma riziko úpadku podnikateľov a následné insolvenčné konania ako citlivý problém 3).  V tejto tlačovej správe preto na základe našich doterajších skúseností reagujeme na pálčivú tému týkajúcu sa insolvenčných konaní – problematiku určenia hodnoty majetku dlžníka v úpadku. V tej súvislosti chceme podnietiť odbornú debatu o spôsobe používania inštitútu ponukového konania v konkurze 4). 

Insolvenčné právo na Slovensku rozoznáva dve základné procesné riešenia pre dlžníkov v úpadku – „likvidačný“ konkurz 5)  a „ozdravnú“ reštrukturalizáciu 6).  Cieľom oboch týchto procesov je dosiahnuť pre veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojenia ich pohľadávok.

Ako je však možné správne merať mieru uspokojenia veriteľov? Na základe akých informácií sa veritelia vedia rozhodnúť, či je pre nich lepšia likvidácia dlžníka a okamžité uspokojenie (hoci len čiastočné) ich pohľadávok zo speňaženého majetku, alebo či je výhodnejšie postupné uspokojenie ich pohľadávok na základe reštrukturalizácie pri zachovaní prevádzky podniku dlžníka? A ako budú veritelia vedieť, že navrhovaný spôsob uspokojenia ich pohľadávok je ten najvyšší možný – t.j. s čím budú porovnávať navrhovaný spôsob uspokojenia? V našej praxi vnímame hľadanie odpovedí na tieto otázky ako zásadné pre rozhodovanie o osude dlžníka a nastolenie dôvery v konkurzný alebo reštrukturalizačný proces.

ZKR v súčasnosti neobsahuje inštitút, ktorý by dal veriteľom presnú odpoveď na otázku určenia hodnoty ich pohľadávky voči dlžníkovi v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní 7).  Nesprávne posúdenie situácie zo strany manažmentu podnikateľa pri podávaní návrhu na konkurz, alebo neodhalená chyba na strane správcu pri vypracovaní reštrukturalizačného posudku môžu mať za následok, že podnik, ktorý do konkurzu nepatrí, bude zlikvidovaný, alebo naopak, že podnik, ktorého ďalšie fungovanie na trhu nie je odôvodnené, bude reštrukturalizovaný. Takéto rozhodnutia môžu mať potom negatívny dôsledok na mieru uspokojenia veriteľov v relevantnom konaní, ako aj na pozíciu ostatných osôb zúčastnených na podnikaní dlžníka (dodávatelia, zamestnanci, a iní veritelia.).

Jedno z riešení, ktoré by mohlo pomôcť zmierniť neistotu sprevádzajúcu veriteľov v insolvenčných konaniach, je skoré získanie trhovej valuácie majetku dlžníka pri použití procesu ponukového konania. V správcom organizovanom procese by záujemcovia predkladali cenové návrhy tak na samostatný majetok, ako aj na celý podnik alebo časť podniku dlžníka. Až na podklade informácií vygenerovaných z takéhoto konania by dochádzalo k rozhodnutiu veriteľov a správcu o ďalšom osude prevádzky dlžníka (t.j. jej likvidácia, alebo reštrukturalizácia, a v akom rozsahu).

Riadne uskutočnenie takéhoto ponukového konania by si vyžadovalo dôkladné procesné pravidlá a vynaloženie určitých nákladov potrebných na zabezpečenie nezávislosti a profesionality takéhoto konania. Z tohto dôvodu by bolo opodstatnené zrejme len v prípade stredných a väčších podnikov (definovaných podľa počtu zamestnancov alebo hospodárskych ukazovateľov ako napr. obrat).

Zákon o strategických spoločnostiach zaviedol inštitút povinného ponukového konania pre vládou určené strategické spoločnosti. Riadne uskutočnené ponukové konanie môže v prípade konkurzu strategickej spoločnosti poskytnúť dotknutým veriteľom užitočné informácie o aktuálnej trhovej hodnote majetku spoločnosti, čo hodnotíme ako pozitívum. Samotný zákon však nevnímame ako systémové riešenie načrtnutej problematiky insolvenčných konaní, a aj proces ponukového konania v ňom nie je takmer vôbec špecifikovaný. To vytvára priestor pre neistotu na strane správcov povinných takéto konanie uskutočniť.

Záver
Dôsledné zavedenie inštitútu ponukového konania do slovenského insolvenčného práva by sme vnímali ako pozitívum. Vyžadovalo by si to však uskutočnenie niektorých významných zmien v ZKR. Ten sa v súčasnosti spolieha skôr na znalecké posudky a názor správcu pri určovaní referenčnej hodnoty majetku, než na trhové valuačné mechanizmy, v ktorých vidíme pre účastníkov insolvenčných konaní väčší význam.

____________________

1)Podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR) je dlžník v úpadku vtedy, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Platobne neschopný je ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Predlžený je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa zákona o účtovníctve, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.

2)Na Slovensku hrozí v roku 2010 úpadok vo forme platobnej neschopnosti až 800 firmám. Túto informáciu zverejnil denník SME dňa 4.1.2010, odvolávajúc sa na analýzu nadnárodnej poisťovacej skupiny Euler Hermes. Tento stav predstavuje medziročný pokles o viac ako 11 %.

3)Úpadok konkrétneho podnikateľa môže mať negatívne hospodárske následky, nakoľko spôsobuje v obchodných vzťahoch neistotu, môže viesť k ukončeniu prevádzky dlžníka (úpadcu) a zániku pracovných miest. Zvyšuje riziko neuspokojenia pohľadávok veriteľov voči takémuto dlžníkovi, a tým zvyšuje riziko reťazovej reakcie vo formu druhotnej platobnej neschopnosti veriteľov takéhoto dlžníka.

4)Inštitút ponukového konania bol do nášho insolvenčného práva zavedený pre vládou určené strategické spoločnosti zákonom č. 493/2009 Z:z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností (ďalej len „Zákon o strategických spoločnostiach“).

5)Primárnym cieľom konkurzu je podľa ZKR likvidácia (t.j. speňaženie) majetku dlžníka a rozdelenie výťažku speňaženia medzi veriteľov, ktorí si do konania prihlásili svoje pohľadávky. Prevádzka podniku je ukončená (správca pokračuje v prevádzke podniku len výnimočne, ak jeho celkovým speňažením získa podstatne vyšší výťažok) a v prípade, ak je podnikateľom právnická osoba, táto ukončením konkurzného konania zaniká výmazom z obchodného registra. Za zrealizovanie tohto procesu je zodpovedný súdom menovaný správca konkurznej podstaty.

6)Cieľom reštrukturalizácie je zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka. Súd reštrukturalizáciu povolí, ak možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu. Za predpokladu, že prihlásení veritelia schvália reštrukturalizačný plán (dohoda medzi dlžníkom a veriteľmi o spôsobe riešenia úpadku dlžníka a nastavení postupného uspokojenia veriteľov), dlžník naďalej pokračuje v podnikaní. Aj v tomto konaní vystupuje správca. Jeho úlohou je najmä vypracovanie úvodného reštrukturalizačného posudku, v ktorom reštrukturalizáciu odporučí alebo neodporučí, registrácia a popieranie prihlásených pohľadávok, organizovanie veriteľských schôdzí a výkon dohľadu nad podnikaním dlžníka.

7)V reštrukturalizačnom posudku síce správca s odbornou starostlivosťou porovnáva hodnotu majetku dlžníka pre prípad speňaženia v konkurze s jeho hodnotou v prípade zachovania podstatnej časti podniku v reštrukturalizácii, je však prinajmenšom otázne, či závery takéhoto porovnania je možné brať za smerodajné pre rozhodovanie sa veriteľov, keď prihliadneme na skutočnosť, že prevažná väčšina správcov nie sú odborníci na valuáciu podnikov a majetku. V konkurze vyplýva správcovi povinnosť uskutočniť takéto porovnanie len nepriamo – t.j. musí zhodnotiť ďalšie prevádzkovanie podniku pre prípad, žeby jeho predajom získal podstatne vyšší výťažok, než keby majetok speňažoval individuálne.