Rok 2003 je pre slovenský telekomunikačný trh prelomový. Prvýkrát by sme totiž mali dostať možnosť výberu služieb od viacerých operátorov na pevnej sieti. Či je však liberalizácia v súčasnom legislatívnom prostredí reálna, spýtali sme sa predsedu Asociácie telekomunikačných operátorov (ATO).

Telekomunikačný zákon, ktorý bol schválený 1. júla 2000, zakladá síce rámcové podmienky na vytvorenie liberalizovaného prostredia v telekomunikačnom sektore, no k dokonalosti má naozaj ďaleko. Preto sme sa vlani pokúsili o jeho novelizáciu formou podpory najprv poslaneckého návrhu a neskôr vládneho návrhu, na ktorých sme spolupracovali. Žiaľ, aj keď novela v prvom kole prešla cez parlament, prezident ju vrátil, a v druhom kole už schválená nebola. K 76 hlasom nadpolovičnej väčšiny parlamentu nám chýbali štyri najmä pre nesúhlas zo strany KDH a SMK, ale aj pre neprítomnosť viacerých koaličných poslancov na hlasovaní.

Čo bolo hlavným cieľom novely telekomunikačného zákona?

Chceli sme výrazne posilniť kompetencie Telekomunikačného úradu a skrátiť lehoty, ktoré vplývajú na rokovací proces o prepojení sietí. To je kľúčová záležitosť. Telekomunikačný úrad v zmysle teraz platného zákona môže síce zasiahnuť do rokovaní medzi alternatívnym operátorom a dominantnými Slovenskými telekomunikáciami (ST), ale až po troch mesiacoch neúspešných rozhovorov a ďalšie tri mesiace má na rozhodovanie. Komu to vyhovuje, nemusíme vysvetľovať. Skrátením lehôt na polovicu sme chceli akcelerovať tempo uzatvárania dohôd a vytvoriť na ST potrebný tlak. Nepodarilo sa, rovnako ako zvýšiť vymožiteľnosť práva, ktorá je v súčasnosti prakticky nulová. Zaplatiť pokutu tri alebo päť miliónov pre firmu s obratom 20 miliárd korún nie je problém. ST sa jednoducho oplatí znášať následky porušovania zákona a udržiavať svoje monopolné postavenie na trhu čo najdlhšie.

Diskutovalo sa aj o takzvanej poslednej míli, teda neviazanom prístupe k miestnym vedeniam.

Ide o časť vedenia medzi koncovým zákazníkom a ústredňou, ktoré je vybudované na báze metalických káblov. Nehovoríme teda o optike či o rádiovom prepojení a podobne, ale výlučne o klasických prepojeniach. Tie vlastnia len ST, pretože v minulosti nebol dôvod na to, aby ich budoval niekto iný. Je nezmysel, aby ste mali doma napríklad štyri prípojky na telefón, z ktorých každá by bola vo vlastníctve iného operátora. Neviazaný prístup teda znamená možnosť využívať tieto vedenia alternatívnymi operátormi za regulovanú cenu. ST boli, samozrejme, proti. A ja celkom nechápem, prečo. Voľná kapacita týchto vedení dnes leží prakticky ladom a ST z nej nemajú žiaden úžitok. Samozrejme, mohli by prísť o zákazníka, no je naivné myslieť si, že blokovaním poslednej míle sa zbavia nutnosti bojovať o svojich klientov.

Uvoľnenie poslednej míle je predsa zakotvené aj v smernici Európskej únie. Ako je možné, že sa tomuto kroku vyhýbame?

Smernica nie je záväzná pre kandidátske krajiny, kým nie sú členmi spoločenstva. Napriek tomu si myslím, že bolo našou povinnosťou uviesť tento legislatívny rámec do života ešte pred vstupom do EÚ. Napokon, blokovanie poslednej míle nám bolo vytknuté aj v hodnotiacej správe Európskej komisie, kde sa jasne uvádza, že sme sa pre neprijatie novely telekomunikačného zákona nepohli v oblasti liberalizácie telekomunikačného trhu ani o krok ďalej.

Liberalizáciu pevnej siete si teda želajú zákazníci, alternatívni operátori a požaduje ju aj Európska únia. Prečo je parlament proti?

Prameň odporu vidím vo viacerých veciach. Žiaden monopol sa nevzdáva dobrovoľne pozície. Skúsenosť hovorí, že pokiaľ je to možné, každý monopol si legitímne chráni vymoženosti dominantného postavenia do poslednej chvíle. Aj ST to berú tak, že im chce niekto niečo ukradnúť. Je to pohľad, v ktorom sa ignorujú prirodzené záujmy zákazníka. Ak monopol tvrdí, že všetko, čo robí, robí pre klienta, tak sa pýtam, prečo mu odopiera právo na lepšie podmienky? Báť sa konkurencie je krátkozraké. Konkurencia totiž vytvára tlak aj do vnútra monopolu, aby skvalitňoval svoje služby, aby pracoval efektívnejšie a zabezpečil si lepšie vyhliadky do budúcnosti. Ak však nebude pod tlakom – a ani nie je – tak k tomu nepríde.

Monopol však nie je štát. Zákony predsa prijímame v parlamente.

Som presvedčený, že existujú isté nezdravé vzťahy medzi ST a štátnymi orgánmi. Do čoho počítam aj Telekomunikačný úrad a ministerstvo dopravy. Vychádza to z majetkových pomerov. Sprivatizovaných 51 percent ST vlastní Deutsche Telekom, ale zvyšok stále Slovensko, ktorého akcionárom je štát. Jeho záujmy zastupuje ministerstvo dopravy. Je tu jednoznačný konflikt, pretože akcionár nemôže nezávisle stanovovať telekomunikačnú politiku štátu. Navyše je z rozpočtovej kapitoly ministerstva dopravy financovaný aj Telekomunikačný úrad. Pri takomto modeli nemôžeme hovoriť o nezávislosti. Inak si neviem vysvetliť, prečo za vládny návrh novely nehlasovali práve vládni poslanci, ale prevažne opozícia. Netvrdím, že ide o korupciu, nemám na to dôkazy, ale minimálne to evokuje podozrenie a vrhá na našu krajinu zlé svetlo. Je to škoda, pretože je to celkom zbytočné, liberalizácii sa tak či tak nevyhneme.

Nemôže byť neprijatie novely aj výsledkom slabej erudovanosti poslancov?

Odborníkov pre oblasť telekomunikácií bolo v minulom parlamente veľmi málo, a dnes to nie je inak. Myslím si, že poslanci si často neuvedomujú mieru svojej zodpovednosti a nechápu, čo vlastne urobili a ako poškodili občanov.

Niektorí predstavitelia telekomunikačných spoločností sa však domnievajú, že zabrzdenie liberalizácie nie je len výsledkom neprijatia novely, ale aj slabej aktivity Telekomunikačného úradu.

To, že proces vydávania licencií mešká, má jednoznačne na svedomí Telekomunikačný úrad. Zákon, ktorý platí už tridsať mesiacov, nebránil totiž Telekomunikačnému úradu, aby dal výzvu na licenčné konanie o rok skôr. A nič nebránilo tomu, aby došlo oveľa skôr aj k rokovaniam medzi alternatívnymi operátormi a ST o prepojení sietí. Dnes by už mohli mať uchádzači nielen licenciu, ale poznali by aj podmienky a vedeli by si pripraviť biznisplán. Darmo dnes Telekomunikačný úrad vyhlasuje, že na konci roka vydal dvanásť licencií. Alternatívni operátori – aj keby akokoľvek chceli – nemohli od 1. januára 2003 začať poskytovať služby. Jednoducho preto, že nemohli rokovať. A dnes sú zas k rokovaniam tlačení, pretože v licencii je uvedené, že najneskôr šesť mesiacov od jej udelenia musia začať poskytovať služby. Už dnes však vieme, že rokovania s ST o cene za prepojenie budú veľmi zdĺhavé a s najväčšou pravdepodobnosťou aj neúspešné. A keďže Telekomunikačný úrad môže zasiahnuť až po uplynutí šesťmesačnej lehoty, dostanú sa operátori nedobrovoľne do situácie, že z pohľadu zmluvy nenaplnia jej kritériá a licencia im bude odobraná.

To by bolo možné označiť aj ako neplnenie zákonom daných povinností zo strany Telekomunikačného úradu.

Preto naša asociácia poslala pred Vianocami otvorený list predsedovi parlamentu, aby urobil nápravu. To je absurdný stav a treba to riešiť. O chvíľu bude máj 2004 a my nebudeme spĺňať kritériá na vstup do Európskej únie. ATO nechce nič viac než transparentné a rovnocenné podmienky na európskej úrovni pre vstup akéhokoľvek operátora na náš trh. Mnohí nás totiž upodozrievajú, že prezentujeme len záujmy našich členov, čím chcú vytvoriť dojem, že tu robíme nejaký komplot.

Asi nie je náhoda, že práve ST nie sú vaším členom, a dokonca ani EuroTel Bratislava, v ktorom majú podiel.

Asociáciu sme museli založiť čo najskôr. Vyžadovala si to vážnosť situácie. ST sa síce na prvých rokovaniach zúčastnili, ale žiadali, aby bolo v stanovách zakotvené právo veta. To bolo pre nás absolútne neprijateľné, pretože ak by stanovisko asociácie nevyhovovalo nášmu dominantnému operátorovi, jednoducho by ho nepodporil a úsilie ostatných by bolo zmarené. Keď sme návrh ST rázne odmietli, telekomunikácie upustili od zámeru byť naším členom. Postoj EuroTelu ma neprekvapuje. Jeho pozícia je daná majoritným majetkovým podielom ST v tejto spoločnosti. To vysvetľuje všetko. Na druhej strane však musím povedať, že ľady sa predsa len trochu pohli. Čoskoro by sme si mali sadnúť s ST a EuroTelom za rokovací stôl. Myslím si, že je tu veľa spoločných záujmov a nemá zmysel sa navzájom ignorovať. To, či ST a EuroTel nakoniec vstúpia do asociácie, nepovažujem za kľúčové. Dôležité je rokovať. Je tu napríklad celý rad technických problémov, ktoré treba vyriešiť. Prepojenie sietí je veľmi zložitá záležitosť, každý operátor ma iné zariadenia, a my jednoducho potrebujeme poznať odpovede na otázky, ako, kedy, kde a za akých podmienok to urobíme. Nechápem, prečo by sme mali o týchto veciach hovoriť až potom, keď rozhodne Telekomunikačný úrad. Už dnes v celom procese veľmi meškáme.

Možno to dokázať na náskoku okolitých postkomunistických krajín?

Zo štátov V4 sme jednoznačne na chvoste celého diania. V Maďarsku sprivatizovali národného tele-komunikačného operátora ešte v roku 1993 a v Českej republike asi pred piatimi rokmi. Výsledky liberalizácie v oboch krajinách ukazujú, že trend vedúci k liberalizácii telekomunikačného trhu je správny. Úplná demonopolizácia v Česku platí približne rok a pol a už dnes môžeme povedať, že ceny za prepojenie medzi sieťami klesli na polovicu. Je to výsledok konkurencie na trhu a, samozrejme, aj silnej autority Telekomunikačného úradu v Česku. Ak sa operátori na cenách za prepojenie nedokázali dohodnúť, jednoducho rozhodol, ako to bude. To na Slovensku nefunguje. Náš Telekomunikačný úrad nemá takmer žiadne kompetencie. Navyše, sú tu aj určité osobné zábrany postupovať voči ST nekompromisne. Takmer každý, kto robí v telekomunikačnej brandži, totiž v minulosti pracoval v tomto podniku.

Pojmy ako regulácia a liberalizácia však znejú trochu protichodne.

Samozrejme, každá regulácia je v trhovom mechanizme niečím cudzorodým. Nemôže to však platiť pre súčasné obdobie, keď je na trhu monopolný hráč, ktorý nemusí na rozdiel od menších vynakladať takmer žiadnu energiu na to, aby si našiel či udržal zákazníka. Silného rozhodcu preto nevyhnutne potrebujeme. Neskôr, keď sa pomery síl na základe konkurenčného boja vyrovnajú, bude úloha regulátora postupne slabnúť, až celkom stratí význam. To sa nás však nebude týkať najbližších desať rokov.

Ak sa nedohodnete o prepojení sietí, existujú iné možnosti, ako sa dostať ku koncovému zákazníkovi?

K dohode musí dôjsť. Operátor s významným vplyvom na trhu, ktorým ST určite sú, má totiž zákonom uloženú povinnosť prepojiť sa. Ide len o to kedy. Čo sa týka alternatívnych možností prístupu k zákazníkovi, existujú technológie, najmä na báze rádiového spojenia. Už dnes máme v 26-gigovom (26 GHz) pásme troch licencovaných operátorov, ktorí majú možnosť budovať miestnu sieť týmto spôsobom. Žiaľ, v okolitých krajinách už majú za sebou aj výberové konania na pásmo 3,5 GHz. My stále nie, neviem, na čo čakáme. Samozrejme, je tu aj ďalšia možnosť, že operátor vybuduje vlastnú pevnú sieť, ale to by bol z pohľadu investícií začiatok jeho konca. To nemôže nikto ekonomicky utiahnuť. ST budovali svoju sieť desaťročia a je vylúčené, aby sa o čosi podobné pokúsil niekto iný.

Zákazníci očakávajú od liberalizácie v prvom rade zníženie cien. Bude to naozaj tak?

Výška taríf bude, samozrejme, závisieť najmä od poplatkov za prepojenie sietí. Čím budú nižšie, tým väčší manévrovací priestor má operátor na cenotvorbu. Nemyslím si však, že to bude podobné ako v prípade mobilných sietí. Skôr pôjde o zlepšenie kvality služieb a ponuku vyššej protihodnoty za vaše peniaze. Neočakávajú sa ani výrazné rozdiely v cenách medzi jednotlivými alternatívnymi operátormi. Technológie, ktorými dnes disponujú, sú veľmi podobné a ich ceny tiež. Z pohľadu nákladov si teda budú rovnocenní. Bude však pôsobiť tlak trhu.

Hovoríme stále o vstupe nových hráčov na trh miestnej telefónnej siete. Avšak na rozdiel od rastúcej penetrácie mobilnými telefónmi, počet užívateľov klasických pevných liniek klesá. Je to prostredie, v ktorom sa môže novým operátorom dariť?

ST majú s klesajúcim podielom na telekomunikačnom trhu vážny problém. Vieme, že pri predaji majoritného balíka Deutsche Telekomu odznel záväzok, že penetrácia pevnej siete vzrastie nad 40 percent. Dnes vidíme, že realita je presne opačná. O budúcnosť pevnej siete sa však netreba báť. Je nezastupiteľná v poskytovaní iných druhov služieb s vyššou pridanou hodnotou, najmä internetu. Tu je obrovský realizačný priestor, pretože internetizácia Slovenska je na žalostne nízkej úrovni.

To sme však opäť pri ST. Väčšina bytových zákazníkov je totiž na internet pripojená cez dial-up, teda pevnú sieť. Problém poslednej míle sa tak týka aj ich.

Určite áno. V prípade internetu liberalizácia predsa len pokročila, aj keď nehovorím, že je to v poriadku. Opäť sa ukazuje nechuť ponúknuť miestne vedenia prevádzkovateľom internetových služieb. Pritom existuje rozhodnutie Protimonopolného úradu, že prevádzkovateľom internetu sú ST povinné prenajímať miestne vedenia. Napriek tomu sme svedkami zabrzdenia procesu rozvoja technológie ADSL. Telekomunikačný úrad nekoná a monopolná firma si robí čo chce. Dnes je celá záležitosť v rovine trestných oznámení. A pýtam sa, na čo je to dobré? V konečnom dôsledku trpí zákazník, operátori a vlastne aj štát, ktorý prichádza o daňové príjmy z týchto služieb. Pritom cesta inde nevedie. Imidž Slovenska ako krajiny s rozsiahlou mierou korupcie nebude iste náhodný… Neprispievajú k tomu ani netransparentné dohody o predaji časti ST. Prečo je vlastne táto zmluva tajná? Prečo my občania nemôžeme vedieť, čo je jej obsahom? To len vyvoláva ďalšie podozrenia, pokútne rozmnožovanie neoverených textov zmluvy a podobne. Potom sa naozaj nemôžeme čudovať, že nás vo svete považujú za skorumpovanú krajinu.

Na tomto mieste sa asi nedá vyhnúť otázke o neúspešnom výberovom konaní na tretieho mobilného operátora. Myslíte si, že napriek jednoznačne odmietavému stanovisku dvoch súčasných operátorov by mal tretí prevádzkovateľ šancu?

Som presvedčený, že tretí operátor na Slovensku chýba. Situácia v Českej republike tomu dáva za pravdu. Tento stav však nie je iba výsledkom posledného neúspešného výberového konania, ktoré prišlo neskoro, v čase takzvanej spľasnutej bubliny. Hlavnú príčinu vidím v neúspešnom výberovom konaní v roku 1998, keď boli ešte predpoklady na vstup tretieho operátora na náš trh. Penetrácia mobilných účastníkov nebola na takej úrovni ako dnes a investičná situácia bola tiež oveľa lepšia. Dôležitosť tohto výberového konania podporuje aj fakt, že kvôli nemu odstúpil vtedajší minister MDPaT. A opäť sme pri rovnakej otázke. Prečo sa takmer každé výberové konanie na Slovensku vypísané štátom musí skončiť škandálom? V konečnom dôsledku trpí iba spotrebiteľ.

Vráťme sa k pevným linkám. Kedy sa podľa vášho názoru stane liberalizácia verejnej telefónnej služby realitou?

Myslím si, že sa to začne rozbiehať najskôr koncom tohto roka. S tým, že alternatívni operátori síce ešte nebudú mať kmeňových zákazníkov, ale klienti dostanú možnosť voliť pomocou číselnej predvoľby služby iného operátora. Neskôr by mala začať fungovať aj služba s prednastavením. To znamená, že budete cez materskú ústredňu priamo pripojení na sieť vami zvoleného alternatívneho operátora. Táto služba si však vyžaduje úplnú digitalizáciu siete. A to ST zatiaľ nemajú. Digitalizovaných je vyše 80 percent siete. Na rozdiel od Českého Telecomu, ktorý v záujme splnenia tejto zákonom danej povinnosti urýchlil investície do digitalizácie, na Slovensku sme svedkami opačného trendu. Deutsche Telekom otvára zmluvu s ST so zámerom znížiť plánované investície a revidovať svoje záväzky. A čo ma prekvapuje najviac, nikomu to na Slovensku neprekáža.

Vladimír Ondrovič

Vek: 48 rokov

Funkcia: predseda Asociácie

telekomunikačných operátorov (ATO)

Vzdelanie: Vysoká škola dopravná, Katedra technickej prevádzky telekomunikácií, Žilina