Silu emócií takých rozmerov som nezažil hádam ani počas novembra 1989. Stal som sa svedkom možno historicky zlomového momentu – v jednom z najtuhších totalitných systémov sveta, v Severnej Kórei, som mohol hovoriť o princípoch trhového hospodárstva.

Ísť do inak neprístupnej krajiny a tam ako prvý na svete môcť oboznámiť účastníkov seminára (pozri rámček) s významom zisku, súkromného vlastníctva, cenového mechanizmu a konkurencie, bola pre mňa životná výzva. Nikto netušil, aká bude reakcia poslucháčov – čelných predstaviteľov severokórejských ministerstiev, podnikov, bánk, vysokých škôl, diplomatickej komunity i poslancov parlamentu. A nepochybne aj zástupcov iných, v komunistickom režime ešte významnejších inštitúcií. Prvá skúška ohňom – dodanie písomných podkladov prednášok na preklad – sa skončila úspechom. Bolo ním už to, že seminár nebol okamžite zrušený.

Čučche a korienky rastlín

Tesne pred odletom mi hlavou začali víriť informácie, ktoré som našiel v učebniciach a médiách. KĽDR má 22 miliónov obyvateľov. Podľa rozličných zdrojov môže byť povinná vojenská služba v tejto krajine až desať rokov pre mužov a sedem rokov pre ženy. Vojenské výdavky pritom predstavujú tretinu hrubého domáceho produktu. Hádam najviac je však Severná Kórea povestná kultom osobnosti svojho vodcu, aký nemá v dejinách obdobu. História krajiny sa delí na dve obdobia – pred narodením Kim Il Sunga (v zahraničí nazývaný Kim Ir Sen), a po jeho narodení. V severokórejských kalendároch sa dnes píše rok Čučche 93 – teda rok 93. Čučche je ideológia, založená na kórejskej verzii marxizmu-leninizmu a vedeckého komunizmu, s dôrazom na absolútnu kórejskú sebestačnosť vo všetkých oblastiach.

Roky 1995 až 1999 boli pre severokórejský ľud ešte tragickejšie než iné. Záplavy zničili úrodu, pôdu, domy. Prepukol hladomor. Štátne inštitúcie vydávali návody, ako sa živiť korienkami rastlín. Podľa magazínu The Economist v tomto období v KĽDR zahynulo od 200-tisíc do troch miliónov obyvateľov. Z takzvaných strategických dôvodov však severokórejská vláda neposkytuje o tomto období nijaké štatistické údaje.

Vpred do minulosti

V lietadle z Pekingu do Pchjongjangu som si prečítal kórejské noviny, vydávané pre anglicky hovoriacich návštevníkov. Na titulnej strane dominovala správa o tom, že Kim Čong Il bol v prieskume verejnej mienky Američanmi zvolený za celosvetovú osobnosť roka 2004. Na ďalších miestach sa údajne umiestnili Vladimír Putin a Gerhard Schröder. Po prílete na pchjongjangské letisko, kde pristáva len desať civilných lietadiel týždenne, som musel odovzdať mobilný telefón. Na starosť si ma zobrala nemecká ambasáda. Pre istotu som im spomenul svoje nemecké korene (človek nikdy nevie…). Pred samotným vystúpením na seminári som mal pár voľných dní – snažil som sa „nasať“ aspoň čosi z každodennej kórejskej reality.

Hospodárstvo KĽDR je v katastrofálnom stave. Hlavnou príčinou je kolaps socialistického bloku, dôsledkom ktorého sa zastavili dodávky „bratskej pomoci“ do KĽDR. Na uliciach ešte stále vidno veľa dopravných prostriedkov aj z bývalej Československej socialistickej republiky. Električky, autobusy Karosa, nákladné autá Liaz. Pri pohľade na každodennú kórejskú realitu sa mi v hlave nevdojak oživovali spomienky na život v socializme. Najväčším hitom medzi kórejskými mužmi je nosenie bielych ponožiek, takmer všade sa fajčí, na každom kroku je plno obrovských gýčových výjavov socialistického realizmu, vzorové fabriky pre zahraničných turistov, spartakiáda, kórejský Tuzex. Kórejskí ľudia sú však veľmi milí a majú veľký zmysel pre hrdosť. Úprimne povedané, ešte som nevidel mesto čisté ako Pchjongjang. Jeho architektúra zjavne vznikala s úmyslom ohromiť. Veľké paláce, hotely, štadióny, pomníky, širokánske ulice. Kult osobnosti na každom rohu. Každý Kórejčan nosí odznak s podobizňou veľkého vodcu Kim Čong Ila. Obrazy vodcu a jeho otca visia nielen na verejných miestach, ale aj v každej domácnosti.

Severokórejskú realitu symbolizuje obrovská stavba nedokončeného hotela v tvare rakety, ktorý začali stavať v roku 1987. Pôvodne sa mal stať najväčším hotelom na svete. V roku 1991 sa však práce na takmer dokončenej hrubej stavbe zastavili pre radikálny pokles počtu cudzincov a obrovské finančné problémy. Nedokončená megalomanská stavba sa tak týči nad mestom ako memento skutočného stavu celej spoločnosti.

Na vlastné oči som si bol obzrieť aj hranicu, ktorá oddeľuje sever a juh Kórejského polostrova. Je to posledný zvrátený symbol pozostatkov studenej vojny. Hraničná čiara prechádza jednotlivými budovami, a ešte nedávno vraj bola nakreslená i naprieč doskou veľkého stola, nachádzajúceho sa presne na 38. rovnobežke. Pod dozorom som mohol pozorovať psychologickú vojnu medzi dvoma tábormi: Na jednej strane severokórejskí vojaci, ktorí stoja v pozore, aby zatarasili hraničnú čiaru a „ochránili“ ma tak pred juhokórejskými agresormi. Na druhej strane ležérne sa prechádzajúci juhokórejskí vojaci v slnečných okuliaroch, takmer provokatívne upíjajúci z plechovky Coca-coly.

Absurdistan

Stále sa znižujúci prídelový systém predstavuje 300 gramov ryže na osobu a deň, s výnimkou úradníkov, ktorí dostávajú dvojnásobok. Nedostatok potravín sprevádza katastrofálna dopravná situácia, nedostatok elektrickej energie a v podstate všetkého. Bizarné scény možno vidieť na každom rohu. Osemprúdové cesty, na ktorých nie sú takmer nijaké autá. Dlhočizné rady pracujúcich na zastávkach. Semafory na križovatkách nefungujú a namiesto nich stoja policajtky, pretože využívať ľudskú prácu je omnoho jednoduchšie, ako získať potrebnú elektrickú energiu. Bicyklovať je zákonom povolené len mužom – zistilo sa totiž, že ženy spôsobujú viac dopravných nehôd než muži. Ženy si preto musia do rovnakej roboty privstať skôr. Z ampliónov už od piatej hodiny rannej hlasno vyhrávajú rezké budovateľské pesničky, aby sa všetkým lepšie kráčalo a budovalo socializmus.

Pri týchto problémoch nedostatkovej ekonomiky ani komunistický režim nemôže zabrániť vzniku aspoň náznaku trhových vzťahov. Prvým, malým, no dôležitým krôčikom bolo otvorenie prvého trhoviska v Pchongjangu v roku 2002. Po splnení určitých podmienok je na ňom možné predávať vymedzené tovary za iné než štátom stanovené ceny. Hoci aj na tomto jedinom trhovisku existuje obmedzenie maximálnej ceny ryže či mäsa, tieto ceny už viac-menej odrážajú ponuku a dopyt. Rozdiel medzi určenými oficiálnymi cenami a tými „trhovými“ je v závislosti od druhu tovaru asi deväťnásobný. Približne rovnaký rozdiel je aj medzi oficiálnym a čiernym kurzom valút. Návšteva tohto trhoviska mi priniesla aspoň trochu optimizmu pred začiatkom môjho vysvetľovania princípov trhovej ekonomiky.

Kórejčania ďakovali

Ten, kto žil a pracoval počas socialistickej éry plánovaného hospodárstva, nemal v tom období nijaký prehľad o tom, ako v skutočnosti funguje konkurenčná trhová ekonomika. Dostupné informácie boli obmedzené na ideologické termíny – napríklad „vykorisťovanie“. Ako teda jednoducho a zrozumiteľne vysvetliť podnikové účtovníctvo, význam zisku, cenového mechanizmu, konkurencie, voľného obchodu, súkromného vlastníctva tak, aby to poslucháči správne pochopili, a pritom sa nikto z nich neurazil?

Dva dni mojich prednášok mohli byť na veľmi dlhé obdobie poslednou šancou podniknúť takýto pokus. Spočiatku boli poslucháči veľmi rozpačití, postupne však – najmä na príkladoch Československa – začali prijímať podstatu prechodu na trhovú ekonomiku. Záver seminára bol veľmi emotívny. Nielen potlesk, ale aj následné osobné poďakovania ľudí, ktorí možno riskovali viac, než si vieme predstaviť, boli skutočne dojímavé.

Autor je riaditeľ

Nadácie F. A. Hayeka.