Odvolanie ministra financií Ivana Mikloša bolo nadosah, viselo doslova na dvoch či troch hlasoch zatúlaných nezávislých poslancov. Obrovská šanca, že opozícia bude úspešná a rituálne „popraví“ stelesnenie mnohými nenávidených reforiem, zrejme zaskočila aj samotných katov: reakcie niektorých z nich skôr než o presvedčenom odhodlaní hovorili o strachu, čo bude, ak to náhodou vyjde.

V parlamente sa v poslednom čase vôbec dejú čudné veci: opozícii prechádzajú takmer všetky jej návrhy, koaliční ministri nepresadia v pôvodnej podobe takmer nič. Koalícia stratila väčšinu a závisí od nevypočítateľných odídencov z rôznych strán. Dôvodov je mnoho a veľká časť z nich je dôsledkom chýb koaličných lídrov Dzurindu a Ruska, dôvodom však určite nie je proklamovaná nedostatočná komunikácia vlády s poslancami o reformách – čo je jedna z výčitiek voči Miklošovi. Z akejkoľvek diskusie je totiž po chvíli zrejmé, že veľká časť poslancov tým reformám nerozumie najmä preto, že im rozumieť nechce.

Z odvolania ministra Mikloša však napokon s najväčšou pravdepodobnosťou nič nebude, pretože Šimkovo Slobodné fórum našlo únikovú cestičku medzi zachovaním opozičnej tváre a odvrátením hrozby úspešného odvolávania. Vraj sa nechce podieľať na prezidentskej kampani Vladimíra Mečiara, iniciátora návrhu na Miklošovo odvolanie. Veľmi dôveryhodne to síce neznie, dôležitý je však výsledok – ak sa nestane niečo nepredvídateľné, Mikloš ministrom ostane.

Napáchané škody

Šimkovo rozhodnutie zaradiť spiatočku má zrejme viac dôvodov – jedným z nich je určite aj načasovanie. Nejde ani tak o to, že Mečiarova iniciatíva je súčasťou jeho prezidentskej kampane, ako skôr že v súčasnosti Mikloš akosi dôvody na odvolanie nenúka. Naopak, do účinnosti vstúpili reformy, ktoré nie sú dokonalé, rozhodne však spravili Slovensku neuveriteľne pozitívny imidž a výrazne zlepšili jeho investičnú atraktivitu. Zahraničné investície sa začali ohlasovať s nevídanou frekvenciou. Daňová reforma – najmä zavedenie rovnej dane – je podnikateľmi a ekonómami vnímaná ako prelomová a za vzor ju považujú všade naokolo. Slovensko sa aj zásluhou Mikloša stalo reformným trendsetterom – ukazuje smer. Dane z príjmu už znižujú alebo sa na to chystajú všetky okolité štáty.

Donedávna sa však Mikloš javil inak. Z reformátora sa postupne stával až priveľmi kompromisný politik, ktorý opakovane kritizoval všetky návrhy iných (KDH, DS, OKS…) na znižovanie daní. Blízka mu nebola ani myšlienka rovnej dane, a to dokonca takmer do poslednej chvíle pred zverejnením finálnej podoby jeho daňovej reformy. Šťastný nebol ani nápad zvyšovať spotrebné dane v polovici roka pre nečakaný výpadok príjmov v rozpočte, ani nastavenie daňovej reformy tak, že veľká časť strednej príjmovej vrstvy nie je v skupine „víťazov“. Aj keď mu to proreformní politici, ekonómovia a novinári môžu mať za zlé, aj tu je dôležitý výsledok. A ten si spolu s kritikou zaslúži aj uznanie – a to uznanie sa vyslovuje o to ľahšie, o čo viac Fico a jeho zúfalo dezorientovaná družina rozprávajú o „obrovských škodách“, ktoré mal Mikloš na Slovensku napáchať.

Korupcia

Medzi vážnejšími dôvodmi na Miklošovo odvolanie sa vyníma korupcia, ktorá s ním je spájaná. Že čosi také existuje, si myslí veľká časť biznis-kruhov, politikov aj novinárov. Jedným z dôvodov je nepochybne aj to, že Mikloš je členom strany, o čistote ktorej si nerobí ilúzie naozaj nikto. Ak sa aj Mikloša korupcia nijako netýka, jeho dôveryhodnosti neprospieva, že v prípade svojej strany v kritických okamihoch, navonok vyvolávajúcich podozrenie a medzi zasvätenými istotu, evidentne odvracia zrak. Ťažko vysvetliteľná zostáva aj verejná obhajoba ľudí, dôvodne podozrivých zo spáchania niekoľkých trestných činov (kauza VÚB). Ak sa niekto ocitne v pozícii, kde okrem iného rozhoduje o rozdeľovaní peňazí, reči o korupcii sa rozšíria závratnou rýchlosťou – spravidla neprávom. Miklošov problém je najmä problémom dôvery – aj ľudia, ktorí mu veria, v sebe nosia pochybnosť. To je však na odvolávanie málo, pretože podobný problém má, až na pár svetlých výnimiek, politik ako živočíšny druh.

Návrat symbolu?

Veľmi častá výčitka voči reformátorom, a obzvlášť voči Miklošovi, sa týka pocitu, že sú arogantní a necitliví. Najčastejšie tento pocit artikulujú ľudia, voči ktorým sa istá netrpezlivosť a pocit nadradenosti asi ťažko skrýva – skúste sa o akomkoľvek ekonomickom probléme vecne rozprávať s „expertmi“ Smeru, HZDS alebo KOZ. Aj tak je však také správanie nemiestne a kontraproduktívne. Empatia a prejavenie súcitu je totiž pri množstve zložitých reforiem veľmi dôležitou súčasťou výbavy reformátorov, ak chcú, aby ich reformy prežili. Pud sebazáchovy reformátorom prikazuje vyvinúť oveľa väčšie úsilie pri vysvetľovaní reforiem a pri boji s populizmom – našťastie to čoraz viac robia vecnými a zrozumiteľnými argumentmi. Zlepšenie komunikácie a viac súcitu je pre úspešnosť reforiem nevyhnutnosťou. Reálna hrozba odvolania to možno bude pripomínať aj ministrovi financií.

Kedysi najčastejšou výhradou proreformného prostredia (vrátane Domina) voči Miklošovi bolo jeho opatrníctvo, vzývanie kompromisu za každú cenu, ústup z pozícii zdravého reformného rozumu. Listujúc v starších novinách nie je ani dnes ľahké nemať naňho ako na symbol ekonomických reforiem zo začiatku 90. rokov ťažké srdce za jeho pôsobenie v predchádzajúcej vláde. Hoci aj v prítomnosti občas vo verejnej debate prehliada veci, ktoré mu nevyhovujú, stáva sa to čoraz zriedkavejšie. Navyše sa stále hlasnejšie vymedzuje voči rôznym nezmyslom – napríklad voči nápadu rozšíriť dôvody na poskytovanie investičných stimulov, či minúť takmer tisícnásobok priemernej mzdy na oslavy vstupu do EÚ. A maličkosťou nie je ani redukcia vlastného ministerstva o tretinu.

Objektívne vzaté – odporcovia reforiem dnes nemajú nijaký nový argument, odôvodňujúci potrebu Miklošovho odchodu. A priaznivci reforiem také argumenty pomaly strácajú.