„Zvýšenie minimálnej mzdy bola jedna zo 4 požiadaviek, ktorými sme tlačili na vládu SR v období rokov 2002-2003, a rôzne formy našich protestov vyústili v petíciu o referendum. Táto naša požiadavka trvá,“ napísal v on-line diskusii denníka Pravda odborový predák Ivan Saktor.
Len necelé tri percentá z celkového počtu zamestnancov na Slovensku má minimálnu mzdu. Ak sa tento inštitút stal prioritou agendy odborov, môže to znamenať dve veci. Odbory buď nevedia čo hovoria, alebo to vedia veľmi dobre. Jedna z interpretácií minimálnej mzdy dovoľuje hovoriť o pozitívnom vplyve na zamestnanosť, najmä zvýšením motivácie nekvalifikovaných nezamestnaných nájsť si prácu. To sa odborárom hodí, lebo ich aktivity vyústia do stavu, že iných ako nekvalifikovaných členov mať nebudú.
Alan Greenspan, šéf americkej centrálnej banky povedal, že keby mal možnosť, zrušil by inštitút minimálnej mzdy, lebo deformuje trhu prác a prispieva k rastu nezamestnanosti. Práca je tovar, jej cena je ako každá iná. Kto chce lacný jogurt, nemôže chcieť, aby mliekári priveľa zarábali. Cenu tvorí trh, čo ohrozuje sebavedomie úradníkov na ministerstvách i v odborovej centrále. Kým nie je trh pokrivený, funguje dobre a mliekári zarábajú toľko, koľko si zaslúžia.
Deformácia trhu práce je sociálna len zdanlivo. Odborárom je tento stav zrejme vlastný a vyjadruje ich pozíciu. Zdanlivo sa starajú o pracujúcich, zdanlivo žijú skromne. Okato robia len politiku, zdanlivo odborovú.
Minimálna mzda je umelou prekážkou vstupu na trh práce. Krokom k priemernosti je, ak cenu práce určuje čokoľvek iné ako produktivita. Tí, čo vedia, prispievajú tým, čo nevedia a nechcú. Minimálnou mzdou sa oceňujú jednoduché, na kvalifikáciu nenáročné práce. Pozametaný dvor fabriky tak zaplatí človek, ktorý chodil do školy aj preto, aby sa neživil metlou.
Inštitút minimálnej mzdy majú Američania, Nemci, Švédi…Racionalita prehráva často, čo však neznamená, že necháva vyhrať odborársku demagógiu. Skôr naopak.