Svoj život zasvätil práci a francúzsko-slovenským vzťahom. Je bankárom aj diplomatom. Tvrdí, že to nie sú dve odlišné veci, len nitky toho istého problému poťahované z rôznych strán. „Kým som bol v banke, mal som určitý pohľad na klientov, partnerov, ekonomické javy. Len čo som prešiel na druhú stranu rieky a pozrel som sa na problém inými očami, objavili sa predo mnou nové súvislosti,“ zamýšľa sa V. Valach.

Umiestenka na vysokú

Bankárom bol celých 37 rokov, stál pri zrode šiestich bánk a ďalších inštitúcií a vychoval celú mladú generáciu odborníkov na zahraničný obchod. Ako sa to všetko začalo? Navštevoval gymnázium v Zlatých Moravciach a riaditeľ školy sa ho spýtal, či by nechcel ísť na ekonomickú školu do Prahy. O ekonómii nemal ani potuchy, dozvedel sa len, že sa môže stať riaditeľom banky alebo účtovníkom na JRD. Zodvihol hodenú rukavicu. „Po skončení školy som dostal umiestenku do štátnej banky, najskôr do okresnej, potom do krajskej pobočky. Do vienka som dostal úverovanie obchodných organizácií v celom Stredoslovenskom kraji. Najradšej spomínam na skvelé partnerské vzťahy, ktoré som vždy mal s firmami a podnikmi. Boli založené na dôvere, často aj bez písomných záznamov.“ Kolegovia mu šťastie na obchodných partnerov neskôr závideli, no on tvrdí, že priateľstvo treba mať v sebe a ďalej ho rozvíjať.

Na sklonku 60. rokov prijal ponuku a odišiel do Bratislavy, aby založil pobočku dovtedy centralizovanej obchodnej banky, ktorá by poskytovala služby pre podniky zahraničného obchodu. Nezačínal s kanceláriou a tímom skúsených ľudí, tak ako je to dnes bežné. Posadili ho do „červeného kútika“ iného podniku a odtiaľ hľadal priestory aj spolupracovníkov. Odozvy prišli už v prvých dňoch a riešenie problémov sa pohlo. Ako diplomat sa prejavil už vtedy. Prvý obchodný prípad zvládol naozaj bravúrne, keď si najskôr vyžiadal čas na prerokovanie so spolupracovníkmi (žiadnych nemal), potom preštudoval problém, zavolal do Prahy, aby sa ich spýtal na riešenie, a záver bol ozaj profesionálny. „Volal som riaditeľovi firmy, ktorá žiadala o službu, a povedal som mu, že riešením je zatelefonovať do Prahy, lebo bratislavská pobočka sa takými banálnymi problémami nezaoberá.“ Z prvého obchodného prípadu sa stala životná skúsenosť, ktorá sa V. Valachovi osvedčila počas dlhých rokov praxe pri riešení nových problémov. „Dôležité je položiť otázku. Ak viete položiť otázku, ste už veľmi ďaleko. Ak viete aj odpovedať, problém je váš.“

Začiatok francúzskeho živlu

Niekoľko rokov prežil vo Francúzsku, kde budoval reprezentáciu banky. Naučil sa, čo je podnikanie bez monopolu, ako sa vytvárajú platobné podmienky pre veľké projekty, a dostal sa k jadru ďalších, dnes banálnych problémov. Fenoménmi, ktoré ho zaujali, boli riziko, nerovnováhy a adaptačné mechanizmy po ropných šokoch. Po návrate z Francúzska o nich napísal knihy. Okrem iného zistil, že všetko sa krúti okolo firmy. Tak ako je rodina základnou bunkou spoločnosti, je firma základom pre ekonomiku. Od jej úspechov sa odvíja zdravie celého hospodárstva.

Od roku 1990 pôsobil v Prahe ako prvý viceguvernér novej centrálnej banky. Znovu stál pri zrode niečoho nového, bankového systému. Budoval nástroje riadenia komerčných bánk, vytváral zásady pre udeľovanie licencií. Medzi vtedajšie novinky patrili aj menej populárne opatrenia, napríklad dvojnásobná devalvácia dolára, keď sa kurz zo 14 korún za dolár dostal k 28 korunám. Boli to roky, keď dokázal pracovať od šiestej ráno do pol desiatej večer. Dopredu ho hnal duch doby. „Všetko sa menilo, hýbalo, nové banky, situácie, otvorenie sa svetu. Uvoľnil som sa len pri večernej prechádzke po Václavskom námestí a pri pohári piva počas posledných večerných správ.“ Cez víkend prichádzal domov úplne vyčerpaný. Workoholickým štýlom dokázal žiť rok a pol, potom sa vrátil do Bratislavy, kde tri dni po vzniku novej slovenskej meny zakladal Credit Lyonaiss Bank Slovakia, a. s.

Za vysokým francúzskym štátnym vyznamenaním Rytier Čestnej légie, ktoré dostal v júli 1996, nasledovala pozvánka do diplomatických služieb. Pri pomyslení na novú dimenziu svojej práce vôbec neľutoval odchod z bankárskeho postu. Ponuka ho lákala a posunula ho znovu tam, kde pociťoval možnosť tvoriť a angažovať sa pre dobrú vec. „Mám rád ľudí, všetko, čo je pozitívne.“ Životnou filozofiou V. Valacha nie je čakať s otvorenou dlaňou, kým padne nebeská manna, ale naopak. Hľadať východiská, riešenia, skúšať, ako ďalej. „Zmeny v mojom živote som nikdy nepripravoval, vždy prišli samy. Zaskočili ma v dobrom zmysle slova a ja som hľadal motiváciu a cieľ. Každá práca musí mať zmysel, aby som sa s ňou stotožnil, robil ju naplno. Prácu treba pochopiť, zorientovať sa v nej, posúva to človeka dopredu.“

Ako veľvyslanec pôsobil vo Francúzsku od roku 1997, a ako hovorí, nie je to ľahká práca. Treba pri nej zužitkovať životné skúsenosti, osvojiť si schopnosť robiť syntézy, veľmi rýchlo prehadzovať výhybky. „O desiatej sa rozprávate o podnikateľskom projekte, o hodinu prijímate hviezdu z oblasti kultúry a popoludní starostu. Optika veľvyslanca je však krásna a dovoľuje objaviť život danej krajiny zo všetkých strán,“ potvrdzuje s úsmevom. Ako sám hovorí, jeho hlavnou úlohou bolo propagovať Slovensko, naučiť západný svet, že aj my máme čím zaujať, že sme dôležitou súčasťou európskeho kolosu. Snažil sa rozvíjať spoluprácu medzi regiónmi oboch krajín. Keď rozpráva o svojich zážitkoch, vidím pred sebou humanistu, Európana, obdivovateľa krás prírody, umenia i technického pokroku.

Na prvom mieste práca

Ako dokáže človek, ktorý celý život niečo buduje, pripravuje a rieši, relaxovať? „Najmä v prírode a pri hudbe, ktorá je pre mňa liečiteľkou. Srdcovou záležitosťou sú, ako inak, francúzske šansóny.“ Oddychuje aj v prírode, v Karpatoch na turistických chodníčkoch. V najbližšom čase si oddýchne len od písania, nedávno krstil spomienkovú knihu s názvom Prečo mám rád Francúzsko. O odchode do dôchodku však nerozmýšľa. Prednáša na Ekonomickej univerzite, prijíma priateľov z Francúzska, mal by navštíviť spolužiakov v Prahe a mnohých iných, ktorí ho pozývajú na návštevu. Zatiaľ nestíha.

Prioritou V. Valacha je totiž opäť práca. „Počas trojročného mandátu v Asociácii bánk predsa Slovensko prejde mnohými zmenami. Vstúpime do Európskej únie, chystá sa zavedenie nových pravidiel bankovej obozretnosti BAZILEJ II, chceme prehĺbiť spoluprácu s našou federáciou v Bruseli.“

Akú úlohu v živote zaneprázdneného bankára, diplomata, publicistu, pedagóga i ekonóma zohrala rodina? Závratné životné tempo sa dá zvládnuť len s tolerantnou manželkou. Má šťastie, veď rukopis knihy prepisovala do počítača práve ona. Vo voľných chvíľach sa venuje aj päťročnej vnučke Lee, ktorá sa už teraz učí jazyky, najmä angličtinu.

Na otázku, čo by preniesol z Francúzov na Slovákov a naopak, hovorí, že Francúzi sú väčší vlastenci. Myslia pozitívne, kým na Slovensku je všetko problém. „Ráno vstať je problém, ísť do práce je problém, večer si ľahnúť je problém. Prečo namiesto lamentovania niečo neskúsiť? Ak niečo robím, možno z desiatich prípadov vyjdú tri. Ale tie stoja za to. Kto nič nerobí, nič nedokáže.“ Vo svojej knihe uvádza desatoro, ktorým by sme sa krajinou galského kohúta mohli inšpirovať. Napríklad cieľavedomý prechod od kapitalizmu k postindustriálnej spoločnosti, riadenie ekonomiky, strategické plánovanie, regionálna

politika, schopnosť vážiť si hodnoty z minulosti. A čo sa na Slovensku páči Francúzom? Samozrejme, dievčatá. Potom prírodné scenérie, pohostinnosť. V porovnaní s okolitými krajinami nachádzajú u nás viac espritu a fantázie. „Praha je síce krásne mesto, ale keď tam cudzinci prídu, sú k nim chladní. Slovensko je žičlivejšie.“ Takisto obdivujú, že sme ešte nezabudli spievať. U nich spievajú už len profesionáli. Námetov na spoluprácu by bolo veľa. Francúzština je podľa V. Valacha premostením a kľúčom k obrovskému svetu kultúry, ktorý sa oplatí objavovať. Tak môžeme pretrhnúť šnúru nepoznania, v rozvoji pomôcť nielen sebe, ale aj celej krajine.

V. Valach je človek, ktorý neprestal plánovať. Stále skúša niečo nové, vymýšľa, tvorí, a pritom nezabúda na priateľov a ľudí, s ktorými ho viažu spoločné spomienky. V slovenskom srdci nosí našu pohostinnosť i francúzske pozitívne myslenie.