Súhlas vlády so štyrmi základnými zákonmi, ktoré prinesú zásadnú premenu slovenského zdravotníctva, je bezkonkurenčne najlepšou správou posledných dní. Ďalšie dva zákony by vláda mala schváliť v priebehu tohto týždňa a ak sa tak stane, Zajacovo „reformné puzzle“, teda šestica základných reformných zákonov, bude mať politické požehnanie. Veľký háčik spočíva v tom, že aby tieto zákony mohli začať meniť realitu, musia prejsť parlamentom.

Zdravie, či auto?

Minister zdravotníctva Rudolf Zajac zdedil zdravotníctvo v stave viditeľného úpadku – bol a dodnes to je asi už posledný takmer nedotknutý ostrov socializmu. Jeho reforma je unikátna, pretože neexistuje nijaké vzorové, inde odskúšané a funkčné riešenie. Unikátna je aj v tom, že doslova mení základy celého systému. Zdravotníctvo pri veľkom zjednodušení čaká premena na spôsob autoservisov: za komunizmu ľudia čakali na auto v poradovníku, nemohli si vybrať jeho farbu, korupcia bola masová, nedostatok obrovský. To isté platí aj pre zdravotníctvo, s tým dôležitým rozdielom, že kým motoristi si prednosti trhu vychutnávajú už roky, pacienti to šťastie doposiaľ nemali.

Prečo sa zdravotníctvu vážnejšie zmeny doposiaľ vyhýbali? Na rozdiel od ostatných sektorov tu totiž do hry vstupovali a vstupujú emócie: vraj keď ide o život, peniaze a nastavenie systému sú druhoradé. Lenže presne tento prístup viedol k tomu, že to, čo naozaj môže zachrániť život, funguje oveľa horšie, než by mohlo, pretože masové plytvanie na liekoch či neefektívnej prevádzke nemocníc odčerpáva obrovskú časť dostupných zdrojov.

Zdravotníctvo by podľa Zajacovej reformy malo začať fungovať na trhových princípoch. Najväčšia zmena sa týka zmien v motivácii. Pacienti budú motivovaní nezneužívať systém. Poisťovne budú – ako akákoľvek súkromná firma – motivované dosahovať zisk, začnú teda strážiť náklady, eliminovať plytvanie a vyhľadávať medzi poskytovateľmi najlepšiu kvalitu za najlepšiu cenu. Poskytovatelia, primárnymi lekármi začínajúc a veľkými nemocnicami končiac, zasa budú „bojovať“ o pacienta – klienta. Aby neskrachovali, budú musieť fungovať oveľa efektívnejšie, čo zasa umožní modernizovať, spríjemňovať prostredie, zaplatiť dobrých a slušných lekárov, ktorí pritiahnú pacientov. Hranica solidárneho, „bezplatného“ balíka služieb bude zreteľná, ale pohyblivá – to umožní meniť rozsah solidárneho balíka podľa politických preferencií aktuálnej moci a podľa finančných možností bez toho, aby bolo potrebné zrúcať celý systém. Reforma má množstvo ďalších aspektov, ktoré majú jeden spoločný cieľ: priniesť konkurenciu, zodpovednosť, znížiť plytvanie a zvýšiť kvalitu zdravotníctva. Pri nijakej veľkej zmene sa tiež celkom nedá vyhnúť rôznym „implementačným chybám“, teda nezvládnutým drobnostiam, čo zrejme príde aj so zdravotníckou reformou. To však nie je argument proti reforme, pretože nový systém bude aj s drobnými a postupne odstraňovanými chybami neporovnateľne lepší než ten dnešný.

Príde reformátor?

Hlavný problém, ktorý teraz stojí pred ministrom Zajacom, spočíva v tom, že prednosti jeho reformy sú pred väčšinou populácie, vrátane jej politickej časti, zatiaľ ukryté. Všetko prebíja namrzenosť na už takmer rok zavedené 20- a 50-korunové poplatky a strach z toho, že za zdravotnú starostlivosť bude treba platiť. Prognóza priechodnosti reformy v parlamente je nejasná tým viac, že množstvo čerstvých príkladov potvrdzuje známy fakt: väčšina politikov neposlúcha rozum ani v prípade, že predmetu svojho rozhodovania ako-tak rozumie. V prípade reformy zdravotníctva je to ešte zložitejšie pre zdanlivý paradox – najväčšie problémy pri presadzovaní reformy sa totiž očakávajú od politikov-zdravotníkov. Keďže vecnými výhradami sa to zatiaľ nehemží, skôr to potvrdzuje predpoklad, že dnešný upadajúci systém v skutočnosti vyhovuje väčšine ľudí, priamo zaangažovaných v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nevyhovuje ľuďom, ktorí zdravotnú starostlivosť potrebujú, lenže títo konzumenti služieb sú neorganizovanou, a preto pomerne slabou nátlakovou skupinou. Navyše, mnohí očakávajú, že sa o nich v prípade zdravotníctva má postarať štát, takže svoju nespokojnosť skôr obrátia proti tomu, kto zhubný paternalizmus odstraňuje, než proti tým, ktorí zmene bránia.

Minister Zajac predložil reformu. Vláda ju bez väčších komplikácií schválila. Lenže až teraz sa ukáže, či je Rudolf Zajac reformátorom s veľkým R, teda človekom, ktorý okrem nastolenia témy a pripravenia konkrétneho produktu dokáže svoju predstavu aj presadiť. Bude sa musieť spoliehať takmer výhradne na svoje komunikačné schopnosti a na náhodných spojencov medzi ekonómami a niekoľkými politikmi, pretože médiá a väčšina verejnosti medzi jeho nadšených obdivovateľov nepatrí. Je to škoda, pretože ak reforma zdravotníctva neprejde v prijateľnej podobe, bude to obrovské zlyhanie politikov a obrovská prehra všetkých tých, ktorí sú alebo budú na pomoc lekárov odkázaní.