Českému prezidentovi Václavovi Klausovi je možné vyčítať všeličo – zo slovenského pohľadu však má nehynúcu zásluhu na tom, že dnes sa táto krajina porovnáva s Čechmi a Maďarmi, nie s Rumunmi či Ukrajincami. V denníku SME prezident Klaus trochu provokoval – k tunajšej rýchlosti prijímania reforiem skonštatoval, že „v pluralitnej spoločnosti to nejde tak rýchlo. Skutočnosť, že na Slovensku to šlo tak jednoducho, je pre mňa znamením, že to bol skok dopredu bez podpory spoločnosti.“

Aj keď v skutočnosti nepovedal nič prevratné, za trochu pozornosti jeho výrok stojí. Totiž, pri skutočne hlbokých reformách, pri ktorých sa veľká časť spoločnosti dostane na stranu víťazov až po niekoľkých rokoch, sa čakanie na podporu spoločnosti môže skončiť aj tak, ako to dnes vidno práve v Klausovej domovine. Stačí, aby si on sám spomenul na obdobie po páde diktatúry – na „podporu spoločnosti“ vtedy chceli čakať takmer všetci, v tom čase s nepatrnými výnimkami výhradne obskúrni slovenskí ekonómovia so svojím pomýleným konceptom reformného gradualizmu.

Práve za nekompromisnú liečbu šokom by sme mali Klausa dodnes velebiť. A on by na oplátku dnes mohol oceniť nás – napríklad s témou rovnej dane prišla jeho ODS skôr ako KDH, DS či OKS na Slovensku. My sme urobili ten „skok dopredu“, a oni teraz majú žiariaci príklad, že to ide.

Nebude to v premene reformátora na ľudom obľúbeného prezidenta. Klaus má skôr problém vysloviť chválu na tých, ktorí mu pred štrnástimi rokmi pre jeho reformy nevedeli prísť na meno a dnes ho šokujú – aspoň pri pohľade zvonka – schopnosťou rýchlo liečiť. Dá sa to pochopiť.