Múzeá boli a sú akýmisi chrámami poznania, zväčša nám pomáhajú hľadať odpovede na mnohé, niekedy aj nevyslovené otázky. A najmä nás konfrontujú s minulosťou, ktorá, či chceme alebo nie, zasahuje do našej prítomnosti. Múzeá sú integrálnou súčasťou kultúry a kultúrnosti každého národa. Ochraňujú kultúrne dedičstvo, zároveň jeho časť sprístupňujú verejnosti. Jednoducho sú potrebné, a to aj pre tých, ktorí naposledy prekročili prah do histórie ešte ako školáci.

Anomálie ľudského tela a Európa okolo roku 1000 boli možno z hľadiska návštevnosti najpopulárnejšími výstavami v tomto roku v Bratislave Obe sme „priviezli“ ako atrakciu a obe boli diametrálne odlišné. Avšak múzejníctvo je aj o protikladoch.

Máme však aj množstvo múzeí, ktoré už niekoľko desiatok rokov nemenili expozície, ustrnuli. Máme múzeá, ktoré sú v alarmujúcom stave, stagnujú, zaostávajú. Podľa odhadov by na ich celkovú obnovu bolo treba niekoľkonásobne viac finančných prostriedkov, ako od štátu dostávajú. V hľadaní objektívnych príčin stagnácie sme na Slovensku majstrami. Na druhej strane však mnohé múzeá nemajú potrebné technické vybavenie na zodpovedajúce reštaurátorské práce. V depozitoch nie je vhodný mobiliár potrebný na bezprašné uskladnenie zbierok, mnohé depozity sú nevykurované, nevhodne umiestnené vo vlhkých priestoroch, čiže o odbornej ochrane zbierok niekedy ťažko hovoriť. Nielen múzejníci, ale aj návštevníci očakávajú, že sa bude aj predstavovanie histórie prispôsobovať modernej dobe.

Podľa nedávneho sociologického prieskumu (J. Bunčák, FF UK, 2001) až 98 percent opýtaných je za zachovanie a rozvoj múzeí na Slovensku. Tí respondenti, ktorí navštívili aj zahraničné múzeá, sa najviac kriticky vyjadrovali k technickému stavu a úrovni expozícií. Prieskum potvrdil koreláciu medzi návštevnosťou a obľúbenosťou múzeí z prvej pätnástky.

Podľa údajov o návštevnosti by sme mohli byť s prezentáciou našej minulosti, dedičstva predkov i formovaním kultúrneho a historického povedomia spokojní.

Návštevnosť v múzeách sa už niekoľko rokov drží na „ustálenej hladine“, hovoríme približne o 3,5 mil. ľuďoch, ktorí prídu za rok na výstavu do múzea. To je predsa na „malé“ Slovensko celkom pozoruhodné.

Múzeá verejnosť vníma cez ich prezentácie. Popri klasickej expozícii a výstave, kde návštevník iba v tichosti prechádza a žasne, ak je nad čím, sa v posledných rokoch presadzujú najmä modernejšie formy, ktoré predpokladajú aj aktívny prístup návštevníka. V skanzenoch a oblastných múzeách sú populárne najmä remeselné, tvorivé dielne a prezentácie spojené s ukážkami, ktoré vždy prilákajú viac návštevníkov ako iba vystavené exponáty „bez života“.

Priekopníkom netradičných aktivít v oblasti múzejníctva je Ján Papco, dnes už znova riaditeľ múzea na Bojnickom zámku. Ten so svojim nápadom so strašidlami a princeznami prilákal do múzea tisícky návštevníkov, a tak zarobil aj na reštaurovanie a opravy národnej kultúrnej pamiatky. Mnohým naznačil cestu, že netreba iba vzlykať nad nedostatkom financií, ale treba sa prispôsobiť aj súčasnosti. „Záujem spoločnosti o múzeá je priamo úmerný záujmu múzeí o spoločnosť,“ tvrdí J. Papco.

Tým vlastne odpovedá na náreky tých, ktorí sa nazdávajú, že súčasná spoločnosť je k múzeám neprajná a macošská, že múzeá prežívajú krízu, a to nielen finančnú.

Múzeum je nezisková inštitúcia prístupná verejnosti a málokde na svete vyžije iba z toho, že sprístupní zbierky verejnosti. Všade potrebuje sponzorov, donátorov. Pomaly si zvykáme, nielen návštevníci, ale najmä riaditelia múzeí na to, že tieto konzervatívne inštitúcie by nemali byť konzervami doslova.

“ Riadiaci pracovník v múzeu musí mať periférne videnie, jeho vízia o múzeu sa začína desať ale aj dvesto kilometrov pred budovou múzea, zaujíma ho komplexná múzejná infraštruktúra (poloha, prístupová komunikácia, parkoviská, služby) marketing, public relations, firemná komunikácia, musí mať jednoducho podnikateľského ducha predpoklady pre kreatívne a invenčné vnímanie,“ citujeme úspešného riaditeľa. To sú ale vnútorné zdroje v múzeách, na to netreba financie, ale ľudí.

Samozrejme, každé múzeum si musí zvoliť potrebnú, účinnú, premyslenú stratégiu a taktiku, a to s ohľadom na svoje vlastné špecifiká. Prezentácia a ochrana kultúrneho dedičstva sú spojené nádoby. Cez dobré prezentácie si múzeum získa návštevníkov a a tí prinesú tržby, nielen múzeu, ale všetkým na okolí. Prácu múzeí nemožno redukovať len na ochranu a udržiavanie zbierok. Oprašovanie predmetov v depozitári žiadneho sponzora nenadchne. Úspech majú tí, ktorí majú dostatok odvahy a invencie.

Seriózne alebo hravo?

Všetky múzeá na Slovensku zarobili v minulom roku 113 miliónov korún, pričom vstupné z tejto sumy tvorí zhruba polovicu. Štát na prevádzku všetkých múzeí prispel 334 miliónmi Sk. Zárobkovými inštitúciami sú najmä hradné múzeá, zámky, skanzeny – čiže miesta atraktívne pre návštevníkov, ale aj pre prezentácie, ktoré návštevníkov vtiahnu do deja.

Päťdesiat percent príjmov vytvorilo pätnásť múzeí. To sú teda tí „aktívni“, ktorí by však bez toho, aby vyvinuli aktivity navyše a z nich získali aj vlastné príjmy zrejme ani veľmi nedokázali vyžiť. Pretože hľadajú východiská, ako sa dostať z nepriaznivej finančnej situácie a sú v tom pomerne úspešní, neraz sú osočovaní, že sa spreneverili základnému poslaniu a činnosti múzeí – spravovať, dokumentovať, zbierať a uchovávať predmety a v stálych aj premenných expozíciách ich sprístupňovať verejnosti.

„Hranica medzi Disneylandom a serióznosťou je veľmi vratká, preto sa mnoho na odbornej pôde o týchto akciách intenzívne polemizuje a diskutuje, a to je dobre,“ hovorí riaditeľ Národného múzejného centra Milan Rybecký. Na jednej strane je to snaha žiť a prežiť aj v ťažkých časoch, a na strane druhej krok smerom k modernému ponímaniu funkcií múzejníctva na Slovensku, ktoré sa stáva súčasťou nielen výchovno-vzdelávacieho procesu ale aj kultúrno-spoločenských aktivít pre verejnosť, ak má o ne záujem.

Je isté, že aj múzeá, ako všetky kultúrne ustanovizne žijúce z príspevkov od zriaďovateľov (štát, vyššie územné celky, obce a mestá), bojujú s rastom nákladov na prevádzku a činnosť. Získať sponzorov môžu iba tak, že sa sami zviditeľnia, čiže budú pripravovať také podujatie, ktoré prilákajú množstvo ľudí. Sponzorovať reštauračné práce múzejných exponátov nebude nik, najmä ak je ten exponát potom dlhé roky v depozite.

Tretina príjmov zo vstupného

Na Slovensku je vo všetkých 79 múzeách vyše osem miliónov zbierkových predmetov. V minulom roku podľa výročnej správy o činnosti múzeí boli prírastky minimálne, keďže zriaďovatelia nenašli dostatok financií na nákup, ktorý by mohol zbierky obohatiť.

„V akvizičnej činnosti sa radikálne obmedzuje nákup zbierkových predmetov. Finančné prostriedky na ich získanie klesli na 1,5 až 3 percentá z celkových nákladov vynaložených na činnosť múzeí, čo predstavuje 4,1 až 9 miliónov korún,“ uvádza Gabriela Podušelová zo Slovenského národného múzea. Múzeá sú často postavené do úlohy vďačných obdarovaných, ktorí môžu len prijať, alebo si vybrať z ponúkaných darov. Absentuje tak systematická a cieľavedomá akvizičná činnosť v múzeách, čo negatívne vplýva na štruktúru zbierkových fondov, a to z kvalitatívneho hľadiska, ale aj štruktúry fondov podľa odborného zamerania, profilácie a zastúpenia jednotlivých vedných disciplín,“ dodáva G. Podušelová.

„V unikátnych predmetoch ťažko môžeme súťažiť so starožitníkmi, aj keď treba povedať, že v minulom roku Slovenské národné múzeum dostalo účelovú dotáciu na nákup Raganovej zbierky,“ hodnotí situáciu M. Rybecký. Pracovníci múzeí síce menej nakupovali, avšak o to viac sa starali o katalogizáciu, keďže poklesol počet tých predmetov, ktoré ešte neboli správne zaznamenané a kurátori sa taktiež činili pri organizovaní výstav.

V múzeách na Slovensku pracuje zhruba 1 700 zamestnancov a tí pripravili pre návštevníkov vyše tisíc výstav. Snaha o zachovanie, prípadne získanie priazne návštevníkov sa prejavuje aj spoluprácou múzeí, ktoré si vymieňajú zbierky i výstavy.

Podľa M. Rybeckého v múzeách pracuje množstvo fanatikov, ktorí sú zárukou pokračovania tradícií v kvalitnej múzejníckej práci. Na druhej strane, o niekoľko rokov príde nevyhnutná generačná výmena a s ňou takisto množstvo nových nápadov. „Som presvedčený, že múzeá prežijú aj ďalšiu reformu a transformáciu (prechod pod VÚC). V súčasnosti už je i legislatívna aj inštitucionálna báza takpovediac v dobrom rámci,“ spomína na predchádzajúce turbulentné roky, počas ktorých sa uskutočnilo päť reorganizácií v oblasti múzejníctva, M. Rybecký. „Verím, že nielenže žiadne múzeum nezanikne, ale ešte budú aj mnohé vznikať, pretože si to vyžiada doba. A bude čoraz viac tých, ktorí budú manažérmi kultúry a osvety, akým je napríklad početne malý kolektív v Ľubovnianskom múzeu v Starej Ľubovni, ktorému sa podarilo „bodovať“ až tri razy v rebríčku návštevnosti,“ dodáva M. Rybecký.