Keď 15. februára 1991 podpismi prezidentov Václava Havla, Arpáda Göncza a Lecha Walesu vznikla Visegrádska trojka (Česko-Slovensko, Poľsko a Maďarsko), bolo jasné, že v strede Európy sa nachádza pomerne veľký duchovný, ekonomický, politický a sociálny priestor. Jeho novodobá identita sa kryštalizovala v prostredí disidentských kruhov, ktoré stredoeurópanstvo chápali ako historický a kultúrny fenomén s jasným zvýraznením civilizačných špecifík odlišujúcich tento priestor od východnej Európy. Význam vzniku Visegrádskej trojky prekročil hranice účastníckych štátov.

Spoločnou kooperáciou totiž rozložila Varšavskú zmluvu a skostnatenú Radu vzájomnej a hospodárskej pomoci. Predstavitelia Visegrádskej trojky dosiahli rýchly a bezkonfliktný odchod sovietskych vojsk zo všetkých stredoeurópskych krajín. Vzápätí začali koordinovaný dialóg s vyspelými štátmi Európskej únie, čo jej predstavitelia vysoko ocenili. Stredoeurópsky priestor prezentovali jednotliví myslitelia, politici a ekonómovia ako určitý most medzi vyspelým Západom a zaostalým Východom.

Nenaplnenie dobrej myšlienky

Po parlamentných voľbách v roku 1992 sa v jednotlivých krajinách V3 predrali do popredia aj mnohí odporcovia regionálnej spolupráce a koordinácie štátnych politík. Spoločným menovateľom bol skostnatený provincializmus, nacionalizmus, xenofóbia a zahmlená optika s veľkou dávkou krátkozrakosti. Visegrádska spolupráca ustrnula vo formálnosti. Hlavnými príčinami straty dynamiky boli blížiaci sa rozpad ČSFR, vzrastajúca rivalita a povýšenectvo medzi jednotlivými krajinami, zhoršenie slovensko-maďarských vzťahov (najmä napätie v prípade vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros), zmena českej politickej scény, vojenský konflikt v Juhoslávii a smer politického vývoja SR.

Po rozpade ČSFR sa Visegrádska trojka prijatím samostatného Slovenska zmenila na Visegrádsku štvorku (V4). Toto zoskupenie však v dôsledku uvedených vplyvov skamenelo do roku 1997 v nehybnosti. V Česku pod vedením Václava Klausa dominovala politika Visegrádu ako prázdneho gesta. Na Slovensku sa hralo „maďarskou kartou“, Budapešť zas smečovala kauzou vodného diela Gabčíkovo. Úzkoprsá politika zúčastnených strán uviazla na plytčine.

Hlasy volajúce po obnove V4 sa v účastníckych krajinách zjednotili až po výmene ich politických elít. Keď sa v októbri 1998 v Budapešti stretli premiéri troch visegrádskych štátov – Maďarska, Česka a Poľska – aby podpísali vyhlásenie o obnove visegrádskej spolupráce, nezabudli na Slovensko a vyzvali ho, aby obsadilo rezervovanú stoličku. Dokument sa prihlásil k tradičným európskym demokratickým hodnotám, občianskym právam a trhovej ekonomike, pričom deklaroval potrebu obnovenia spolupráce nielen v politickej a ekonomickej, ale aj v ďalších oblastiach spoločenského života.

Bratislavský míľnik

Intenzívne rokovania vyvrcholili stretnutím premiérov V4 14. mája 1999 v Bratislave. Okrem spoločného vyhlásenia prijali dokument Obsah visegrádskej spolupráce, ktorý určil sedem kľúčových oblastí: zahraničnú politiku, vnútornú politiku, kultúru, vedu a techniku, mládež a šport, spoločnosť, infraštruktúru a cezhraničnú spoluprácu. Premiéri sa dohodli na jednoznačnej spojitosti V4 s prístupovým procesom do EÚ a so snahou o elimináciu zaostania Slovenska pri úsilí vstupu do NATO. Dokument určil štruktúru medzivládnej spolupráce V4.

Jeho význam tkvie v pravidelných stretnutiach členov vlád a vo vytvorení koordinačného predsedníctva na princípe rotácie (s poradím Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovensko) s mandátom na jeden rok. Prijatý dokument stanovil stretnutia premiérov s frekvenciou raz ročne oficiálne a raz ročne neoficiálne. Stretnutia ostatných členov vlád sa konajú podľa aktuálnej potreby, stretnutia štátnych tajomníkov ministerstiev zahraničných vecí dvakrát ročne, veľvyslancov štyrikrát ročne a visegrádskych koordinátorov podľa potreby.

Na začiatku 90. rokov určovali tón visegrádskemu partnerstvu prezidenti – morálne autority bývalých disidentov v osobnostiach V. Havla, A. Göncza a L. Walesu. Po bratislavskej schôdzke prevzali taktovku premiéri Mikuláš Dzurinda, Miloš Zeman, Viktor Orbán a Jerzy Buzek. Pragmatizmus prospel spoločnej veci. Okrem pravidelných stretávaní sa na úrovni premiérov a ministrov, vznikli rôzne poradné skupiny. V oblasti kooperácie ministerstiev vnútra sa zrodili tímy, ktoré venujú pozornosť boju proti pašovaniu ukradnutých áut, v rezorte obrany skupiny zaoberajúce sa obranným priemyslom a v rezorte školstva skupina, ktorá pripravila spoločné podklady pre piaty Rámcový program EÚ venujúci sa projektom v oblasti vedy.

Medzinárodný visegrádsky fond

Snaha o dosiahnutie dobrých výsledkov v zmysle vytvorenia efektívnych mechanizmov a ich prenos na regionálnu a lokálnu úroveň s cieľom posilniť občiansku spoločnosť prinútila lídrov V4 založiť Medzinárodný visegrádsky fond. Jeho cieľom je podpora aktivít na posilnenie stredoeurópskej identity najmä v oblasti vedy, výskumu, vzdelávania, kultúry a športu.

Štvorstrannú medzivládnu dohodu o zriadení fondu prijali zástupcovia jednotlivých štátov na samite V4 9. júna 2000 v Stiříne pri Prahe. Do schváleného rozpočtu fondu, ktorý tvorí jeden milión eur, prispela každá krajina sumou 250-tisíc eur. Sídlom Medzinárodného visegrádskeho fondu sa stala Bratislava. Keďže záujem o podporné aktivity prevýšil očakávania, na základe rozhodnutia stretnutia premiérov V4 v Krakove sa rozpočet fondu od začiatku roka 2002 zvýšil na dvojnásobok. Za jeden a pol roka jeho existencie sa uskutočnili tri výberové kolá. Odborníci posúdili približne 800 žiadostí o podporu zo všetkých krajín V4. Po prvý raz vymysleli politici z V4 projekt, ktorý sa priamo dotýka občanov.

Možné spojenectvo malých

Podľa hlavného vyjednávača SR pre vstup do EÚ Jána Figeľa sú spoločné záujmy V4 také silné, že zoskupenie by mohlo pretrvať aj po vstupe do EÚ. Visegrádska štvorka dosiahla totiž pokrok nielen vo vnútornej kooperácii, ale vyhlasuje aj určitý stupeň zosúladenia spoločných záujmov svojich zahraničných politík. Jej kormidelníci čoraz viac uvažujú o orientácii na malé krajiny Európy. Po samite v Nice sa 11. decembra 2000 stretli v Bratislave premiéri krajín V4 aj s so slovinským premiérom Janom Drnovšekom, pričom o Slovinsku sa otvorene hovorilo ako o ďalšom možnom členovi V4.

„Opakovanie politickej aritmetiky po výsledku samitu v Nice jednotlivými predstaviteľmi V4 sa krúti najmä okolo faktu, že spojený potenciál hlasov V4 v Rade ministrov EÚ môže dokonca prevážiť hlasovací potenciál takých tradičných európskych mocností ako Nemecko a Francúzsko,“ konštatuje Pavol Lukáč, zástupca riaditeľa Výkonného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku .

Krajiny V4 hľadajú preto možnosti spolupráce s ďalšími malými krajinami EÚ. Existujú snahy vziať si ponaučenie z ekonomického, politického a integračného úspechu krajín Beneluxu. Koncom roku 2000 sa s premiérmi V4 stretol v Bratislave holandský premiér W. Kok. Rokovania o kooperácii oboch zoskupení pokračovali počas stretnutia s belgickým premiérom G. Verhofstadtom a vyvrcholili na sklonku roku 2001 na vzájomnom stretnutí premiérov V4 a Beneluxu v Luxemburgu.

Nové napätie do vzťahov V4 priniesol volebný rok 2002. Počas predvolebných kortešačiek otvoril maďarský premiér V. Orbán Pandorinu skrinku bolestivých historických problémov. Ich riešenie sa v krajinách V4, ale aj určitých politických kruhoch Nemecka a Rakúska diametrálne líši. Keď V. Orbán v Európskom parlamente predostrel problematiku Benešových dekrétov, pričom spochybnil ich platnosť a dokonca spojil túto otázku s rozširovaním EÚ, český premiér M. Zeman sa dohodol s M. Dzurindom na ignorovaní samitu V4 v maďarskom Kesthely. K ich názorom sa pridal aj poľský premiér Leszek Miller a z dlho plánovaného stretnutia nebolo nič.

Nové nádeje

Maďarské aprílové parlamentné voľby odplavili nacionalizujúcu sa politiku V. Orbána dolu Dunajom. Vláda Pétera Medgyessyho následne zmenila slovník so susedmi. Na rokovanie premiérov vlád V4 a Beneluxu 25. mája 2002 na Trenčianskom hrade však maďarská strana vyslala iba vedúceho úradu vlády Istvána Stupfa, pretože nová vláda ešte nezložila sľub.

Holandský premiér Wim Kok a luxemburský predseda vlády Jean-Claude Juncker potvrdili, že nebudú uplatňovať prechodné obdobie na slobodný pohyb pracovných síl po rozšírení EÚ.

Nový maďarský premiér P. Medgyessy usporiadal samit V4 29. júna 2002 v Ostrihome. Predsedovia vlád V4 sa dohodli na užšej koordinácii postupov v poslednej fáze prístupových rokovaní s EÚ. Odmietli akýkoľvek krok, ktorý by sa novým členským štátom pokúsil vnútiť podobu druhoradosti. Na riešení sporu okolo zákona o Maďaroch žijúcich v zahraničí sa však slovenský a maďarský premiér nedohodli.

V4 sa dodnes nezbavila svojich odporcov. Grupujú sa najmä z radov nacionalistov, skeptikov a izolacionalistov propagujúcich vlastnú nadradenosť. Visegrádsku spoluprácu príliš často kazia aj vrcholoví politici, ktorým chýba súvislý myšlienkový pohyb a vzájomné presahy tematickej i svetonázorovej povahy. Odsudzujú tak V4 na sezónnu záležitosť na jedno volebné obdobie. Aj preto V4 nenašla zatiaľ princípy, ktoré by mohla povýšiť na organizujúcu a záväznú platnosť. Škoda. Skúsenosti V4 v regionálnej kooperácii by totiž mohli slúžiť ako príklad možnej spolupráce na Balkáne. Jeho problémy sa totiž svojou geografickou blízkosťou priamo dotýkajú krajín V4, ktoré by mohli lepšie pomáhať pri ich riešení v rozšírenej EÚ.