Kariéra športovca nie je nekonečná. Šport na vrcholovej úrovni je vecou driny, bolesti, zranení a opotrebovania organizmu. Niekoho čas pritlačí, aby odišiel skôr, niekoho neskôr. Niekto skončiť chce a teší sa na nové výzvy, niekto sa kariéry športovca drží zubami-nechtami. Možno aj preto, že nevie, čo bude po nej. Zaradiť sa do normálneho života a začať pracovať nie je jednoduché. Zďaleka nie každý si totiž zarobil dostatok prostriedkov, aby nemusel myslieť na to, ako sa po rozlúčke s aktívnou činnosťou uživiť.

Kto chce, ten sa uživí

Daniel Jakabovič skončil s profesionálnym basketbalom v marci 2002. „Príčinou boli nezhody s klubom a trénerom. Rozchádzali sme sa v názoroch na profesionálny šport.“ Za normálnych okolností by ešte hral, aj keď nie v bratislavskom Interi. „Prestupový poriadok mi zablokoval možnosť odísť. V apríli budem mať 35 rokov. Nie som taký starý, fyzicky a zdravotne som v poriadku, bol by som ešte chvíľu hral.“

Podľa Jakabovičovho odhadu je priemerný mesačný zárobok v slovenských basketbalových kluboch 20-tisíc korún. „Peňazí je z roka na rok menej, len niekoľko jednotlivcov má viac ako priemer a naozaj si zarobí.“ O vlastných príjmoch hovoriť nechcel. „Najlepšie som zarábal v bratislavskom Interi, keď sme v roku 1996 získali titul majstra Slovenska, a následne poldruha sezóny v Pezinku. To, že sme v Interi dostávali 100-tisíc korún mesačne, sú však naozaj fámy.“ D. Jakabovič nezabudol ani na sezónu v Maďarsku. Jeho chlebodarcom bol Šopron. „Platovo to bolo o niečo lepšie než na Slovensku, základ som mal vyšší asi o 30 až 40 percent. Keďže sme sa neprebojovali do prvej osmičky, nedostali sme bonusy a prišli o dosť veľa peňazí.“

Basketbal ho živí od osemnástich rokov. „Už vtedy som zarábal viac ako môj otec.“ Aký má Daniel vzťah k peniazom? „Keď som ich mal, užíval som si. Veľa som minul na cestovanie, doprial som si dobrú dovolenku. Niečo som ušetril, ale nie tak veľa, aby som si napríklad z toho kúpil byt. Nemôžem veľmi vyskakovať, aj auto mám na lízing. Po skončení kariéry som si veru nemohol dovoliť pol roka nič nerobiť a žiť z úspor.“

Prechod od basketbalu do zamestnania nebol plynulý, ale v podstate rýchly. „Športovec to, keď zavesí tenisky na klinec, nemá jednoduché. Ak aj absolvuje vysokú školu, čo mne osobne nevyšlo, lebo som nedokončil Fakultu telesnej výchovy a športu UK, nemá prax. Je ťažké zaradiť sa do normálneho života. Basketbal ma bavil, bol mojím koníčkom, ktorý ma živil. Jedna etapa života sa však skončila.“ D. Jakabovič sa zamestnal v maklérskej firme Anderson, pracuje v poisťovníctve. „Mal som šťastie, pomohli mi kamaráti, inak by som sa asi zbláznil. Zistil som, že nie je jednoduché udržať si štandard, a myslím si, že moja životná úroveň o niečo klesla. Mám nejaký stabilný príjem, ale inak som odkázaný na provízie z biznisu, ktorý sa mi podarí. Musím byť trpezlivý, absolvovať množstvo stretnutí, aby z nich vznikli nejaké peniaze. Nie je jednoduché ich zarobiť. Ale je to pre mňa niečo nové a nové veci prinášajú nové výzvy. Je mi ľúto, že okrem nejakej drobnej manažérskej výpomoci v Štarte Bratislava som neostal v športovej sfére, ale na druhej strane som rád, že prišla šanca v inej oblasti, kde môžem stále napredovať. Mám prácu, ktorá mi dáva príležitosť zarobiť si viac peňazí než v športe, ale zatiaľ sa len učím a orientujem, o čom tento biznis je.“

Po prvý raz pocítil bývalý slovenský reprezentant akúsi neistotu po tridsiatke. „Začal som si uvedomovať, že koniec kariéry sa blíži a môže byť rýchly, ak sa napríklad zraním. Všetci tridsiatnici si ju uvedomujú, lebo zárobky v lige nie sú také, aby si basketbalisti utvorili veľkú rezervu. Možno som mohol byť väčší škrečok a za tie roky niečo našetriť, ale neľutujem peniaze, ktoré som minul. Život je na to, aby sa žil.“ Strach z budúcnosti D. Jakabovič nemá. „Netreba sa báť – kto chce, ten sa uživí. Nikdy sa netreba vzdávať. Šport ma naučil o všetko bojovať a nič nenechať na náhodu. Práve to je devíza bývalých športovcov. Sú naučení bojovať o každodenný chlieb a v práci sú mimoriadne výkonní.“

Do čoho sa pustiť?

Volejbalista Marián Migra by sa ešte nejaký ten rok určite objavoval na palubovke, keby ho nezradili kolená. „Každý športovec má inú životnosť, na mňa to došlo v minulej sezóne. Volejbal ma bavil, považoval som to za ideálne zamestnanie, ale cítil som, že ďalej to už nejde.“ Na koniec kariéry bol 32-ročný nahrávač pripravený. „Už počas sezóny som mal problémy, nuž som sa na to chystal a realisticky vzal, že hrám posledný ligový ročník. V lete som sa ešte venoval plážovému volejbalu, potom som definitívne skončil.“

Koľko vlastne potrebuje volejbalista, aby si povedal, že môže zo športu žiť, ak už z neho nemá zbohatnúť? „Ťažká otázka, na ktorú dá každý hráč inú odpoveď. U športovca je hranica tridsať rokov zlomová, vtedy si uvedomí, že nebude hrať večne a môže mať v ďalšom živote ťažkosti uživiť sa. Kým nešportovci majú v tridsiatke sľubne rozbehnutú pracovnú kariéru a začína sa im dariť, u nás je to naopak, blíži sa koniec. Mali by sme teda zarábať viac, ako je bežný priemer, ba až niekoľkonásobne viac.“

Naozaj začal M. Migra z volejbalu ťažiť aj finančne od roku 1996, keď z bratislavského VKP prvý raz odišiel do zahraničia a hral vo Francúzsku. „Zárobky doma a vonku sú neporovnateľné. Musím priznať, tie dve sezóny, čo som odohral v Púchove, som bol s podmienkami spokojný, peniaze sa dali zarobiť aj u nás. Dnes je to oveľa horšie. Z ôsmich ligových klubov sa v siedmich nezarába. Volejbal na Slovensku je finančne nezaujímavý, profesionáli sa tu ťažko uživia, mne by to nestačilo. V zahraničí sa zarába ľahšie.“ Ani M. Migra však výšku príjmov nezverejnil, odvolávajúc sa na slovenskú mentalitu a ľudskú závisť.

Hráč, ktorý niekoľko sezón pôsobil aj v reprezentácii, s VKP Bratislava získal štyri a s Matadorom Púchov dva tituly majstra Slovenska, narábal s peniazmi opatrne, a tak mu nejaké úspory zostali. „Snažil som sa nemíňať zbytočne, peniaze investovať a zhodnocovať. Stále som totiž vnímal skutočnosť, že raz skončím. Pravda, nie som hráčom z NHL, ktorý sa môže zabávať do konca života. Ani by som nechcel byť rentierom a nerobiť. Samozrejme, nie som nútený ísť hneď pracovať, aby som mal na nájomné. Túžim však po novej kariére, chcem pracovať.“

Migrovou dilemou zatiaľ je, že presne nevie, do čoho sa pustiť. „To je môj najväčší problém, preto zatiaľ nepracujem. Logické by bolo, keby som robil niečo okolo športu, ešte logickejšie vo volejbale. Ale situácia u nás nie je dobrá. O volejbal záujem nie je. Mám pocit, že taká práca nemá zmysel, a tak plynulý prechod zo športovej kariéry do trénerskej alebo funkcionárskej možný nie je. V zahraničí to funguje lepšie, šport ako rozbehnutý biznis ľahko absorbuje vyslúžilcov a vie ich uživiť.“ Marián teda rozmýšľa a hľadá, čo by robil. „Doteraz som sa venoval činnosti, ktorá ma napĺňala. Mal som vytýčené ciele, tie som dosahoval, volejbal bol môj život. Chcel by som, aby ma napĺňala aj nová kariéra. Vyštudoval som ekonómiu, odbor financie, ale nie je podmienkou, že práve v tom musím pracovať.“

Strach, že sa neuplatní, M. Migra nemá. „Verím, že si zarobím, dokonca viac, ako keď som hrával volejbal. Nechcem sa totiž zaradiť do priemeru a pracovať osem hodín denne. Všetko je vec ochoty niečo pre úspech urobiť. Naučil som sa tvrdo pracovať, dosahovať ciele a to v človeku zostane. Uvedomujem si, že pri hľadaní novej práce musím mať aj šťastie. Je nevýhodou, že nemám prax. Keď mám teraz voľno, nehrabem sa v skriptách, ale snažím sa mať všeobecný prehľad o svete. Viem, že 32-roční absolventi sú už v riadiacich funkciách, viem, že zamestnávatelia môžu radšej uprednostniť mladého absolventa ako mňa, no na druhej strane verím, že by niekto mohol staviť na iné moje vlastnosti.“

Ani vzhľadom na všetky spomenuté okolnosti Marián nikdy neľutoval, že sa dal na šport. „Bol pre mňa všetkým, ak by som nehral volejbal, možno sa venujem tenisu, s ktorým som kedysi začínal, mal by som iné príjmy a mal by som ľahší štart do nového života. Čakal som, že po skončení kariéry prídu takéto problémy, a viem, že sa vyriešia. Nájdem si prácu v odvetví, ktoré má perspektívu, a verím, že sa v ňom uchytím.“

Nechcel som žiť zo slávy

Futbal je futbal, a tak hráč, ktorý je dlhodobo medzi najlepšími, si zarobí aj na Slovensku. Dušan Tittel má za sebou dlhú a úspešnú kariéru, po jej zavŕšení bol teda v celkom inej pozícii ako D. Jakabovič s M. Migrom.

„Aj ja som ešte mohol hrať, ale skončil som po sezóne 2000/2001 sklamaný z vtedajších pomerov v bratislavskom Slovane. Už som nemal chuť ani motiváciu pokračovať v profesionálnom futbale, a keďže som sa pol roka predtým vrátil z Cypru, netúžil som ani po zahraničí. V podstate som vedel, že sa blíži koniec, takže už vtedy som rozbehol aj iné aktivity.“

D. Tittel sa futbalom živil od sedemnástich rokov. Ako rástla jeho výkonnosť, stúpali aj príjmy. „Nech som zarábal koľkokoľvek, vždy budem najviac spomínať na prvé výplaty. Bol som ešte študent, poberal som štipendium, dostával kalorické a prémie, keď sme hrali dobre, dostal som aj tritisíc korún, čo v roku 1987 nebolo málo a na rozdiel od spolužiakov som si mohol mnohé dovoliť.“

Trojnásobný víťaz ankety o najlepšieho futbalistu Slovenska sa o príjmoch hovoriť nebránil. „Môj najvyšší základ v Slovane bol 33-tisíc korún a v Trnave 50-tisíc korún. Keď som to prvý raz povedal, mnohí sa čudovali, že tak málo. Samozrejme, mali sme prémie za víťazstvo či titul a za postup v pohároch. Niektorí futbalisti si dohodli peniaze aj za samotný podpis zmluvy – všetko závisí od rokovania s klubom. Ak sme všetko prehrali, dostal som iba hrubých 33-tisíc a z nich som si musel zaplatiť dane aj odvody. Na druhej strane, ak sme mali úspešný mesiac, vyhrali sme 4-5 zápasov a tiež nejaký pohárový, zarobil som aj 150-tisíc korún. Pravdaže, toľko nedostávali a nedostávajú všetci, ale ja som vždy patril k lepšie plateným.“

Samozrejme, mzdy v Slovane či Trnave sa s platmi v zahraničných kluboch porovnávať nedajú. „Sumy vonku sa oproti slovenským pohybujú aj v desaťnásobkoch. Dve sezóny som hral vo francúzskom Nimes, po dlhej prestávke ešte sezónu na Cypre – a to bolo niečo celkom iné.“

D. Tittel tvrdí, že vždy sa snaží robiť len uvážlivé veci a taký je aj jeho vzťah k životu a peniazom. „Chcel som mať vysokú školu a vzdelanie, aby som po skončení s futbalom neostal prekvapený, čo bude ďalej. Nechcel som žiť zo slávy a v okolí som mal dostatok príkladov futbalistov, ktorí ostali bez peňazí, takmer na ulici. Snažil som sa s peniazmi narábať rozumne a neminúť všetky napríklad na luxusné auto hneď, ako naň budem mať. Niečo som ušetril a investoval.“ Na Slovensku sa vraj ani vo futbale nedá zarobiť tak, aby bol človek po skončení kariéry finančne za vodou. „Vonku bez problémov, ak hráte a zarábate milión eur za sezónu, je to dosť na celý život. U nás sa nedá z našetrených peňazí žiť trebárs

10-15 rokov a nepracovať. Navyše, peňazí v športe je stále menej, za mojich čias sa asi dalo naozaj zarobiť viac, a náklady na život sú dnes vyššie. Kluby nevedia udržať a zaplatiť najlepších hráčov, nečudo, že vyše päťdesiat ich hráva v zahraničí.“

Za mylné považoval Dušan myšlienky o tom nepracovať a žiť z úspor. „Mnohí si ešte chodia zarobiť do nižších súťaží napríklad v Rakúsku, kde za niekoľko tréningov a zápasov bez obrovského úsilia zarobia aj 1 000 eur mesačne. Vlastnú perspektívu som videl inde. Už niekoľko rokov som spoločníkom v agentúre, ktorá sa venuje športovému marketingu, a tak môj prechod z futbalu do normálneho pracovného života bol omnoho ľahší, ako keby som až potom začal rozmýšľať, čo urobím.“

Terajšie príjmy, najmä v pozícii generálneho sekretára Slovenského futbalového zväzu, určite nedosahujú tie, aké mal D. Tittel v kluboch, za ktoré hrával. „Sme občianske združenie, mám rovnaký plat ako môj predchodca v tejto funkcii. Samozrejme, dnes už nepotrebujem riešiť veľké investície ako napríklad bývanie, aj keď sa chystám na dovolenku, viac mi záleží na tom s kým, než kam idem. Ale nemusím ľutovať, že som skončil s futbalom. Mám ďalšie ciele, chcem sa presadiť a čosi dokázať. Všetko je vec šikovnosti. Sú futbalisti, ktorí ako hráči nikdy nezarobili veľké peniaze a darí sa im v podnikaní, no platí to aj opačne. Investoval som nejaké peniaze, rozbehol isté aktivity – ak sme sa rozhodli správne, určite to prinesie svoje ovocie.

Autor je spolupracovníkom PROFITU