Jej počínanie ovplyvňuje každodenný život ekonomiky viac, než tušia. Ako teda pôsobí NBS? Často je to cesta od škandálov k problematickým rozhodnutiam a späť.

Úsilie získať o Národnej banke Slovenska dôkladné informácie z viacerých strán vedie k prvému zisteniu: okolo tejto inštitúcie je čudná dymová clona. Sama centrálna banka komunikuje málo a úradníckymi frázami. Ekonómovia, ktorí s centrálnou bankou prišli do styku, sú až na výnimky otvorení iba pod podmienkou zachovania anonymity.

„NBS získala v minulosti obrovský kredit v oblasti makroekonomickej stabilizácie. Tá bude po vstupe do EMÚ ovplyvňovaná zvonka, preto budú banku podľa mňa čakať pomerne veľké zmeny,“ tvrdí bývalý člen Bankovej rady NBS a riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy Eugen Jurzyca. Na tomto hodnotení sa zhodujú všetci oslovení ekonómovia s tým, že práve niekdajší kredit spôsobuje ohľaduplnosť voči NBS a jej nedotknuteľnosť. Problém je, že niekdajší kredit NBS postupne stráca: na vine je nielen opakované zlyhanie bankového dohľadu, a najmä škandál okolo Devín banky, ale aj to, čomu ekonómovia hovoria „vyvolávanie paniky na finančných trhoch, nekompetentnosť a nepredvídateľnosť menovej politiky“.

Koľko berie guvernér?

Možno vôbec najvážnejším problémom NBS je jej slabá transparentnosť, z čoho pramení aj jej klesajúca dôveryhodnosť v ekonomickej komunite. Nízka transparentnosť sa začína pri hospodárení NBS. Dopátrať sa k prevádzkovým nákladom je veľký problém: sú síce prístupné vo výročnej správe banky, tá je však na jej webovej stránke dôkladne „zašitá“. Okrem toho sa posledná zverejnená výročná správa týka roku 2001, hoci napríklad Česká národní banka (ČNB) má hneď na úvodnej webstránke prístupnú správu za minulý rok. Nie je tiež jasné, prečo sú administratívne náklady NBS (v roku 2001 bezmála 700 miliónov) takmer rovnaké, ako náklady na zamestnancov v ČNB – okrem toho, že Česko má dvojnásobok obyvateľov, jeho centrálna banka má na rozdiel od našej vynikajúcu povesť.

Prečo prevádzkové hospodárenie NBS nie je podrobené verejnej kontrole? Bývalý guvernér NBS Vladimír Masár tvrdí, že „pri vzniku NBS bolo kľúčové zabezpečiť jej čo najväčšiu nezávislosť od politikov. Ale ak chce mať centrálna banka kredibilitu, musí hospodáriť efektívne a vedieť transparentne zdôvodniť svoje náklady“.

Problém s otvorenosťou sa týka aj platu guvernéra. „Príjem guvernéra NBS je osobným údajom a guvernér súhlas na jeho zverejnenie nedal,“ odpovedá na otázku Domina vedúci tlačového oddelenia NBS Ivan Paška (guvernér napriek žiadosti o rozhovor alebo jeho písomné vyjadrenie odpovedal iba prostredníctvom hovorcu). Túto zvláštnôstku slovenského guvernéra ťažko ospravedlniť, guvernérske platy sú v civilizovanom svete spravidla verejné. Známy je plat šéfa amerického FED Alana Greenspana, ale napríklad aj českého guvernéra Zdeňka Tůmu – jeho príjem dosahuje asi 2 milióny českých korún ročne. Bývalý guvernér Masár hovorí: „Zarábal som viac než členovia vlády, ale menej než šéfovia niektorých veľkých bánk. Držali sme sa v racionálnych medziach.“ Ako je to dnes, vie vinou guvernérovho mlčania iba on sám.

Zvíťazil úradnícky stereotyp

Mzdová politika je v NBS celkovo zvláštna. Kým vedúci pracovníci majú manažérske platy podľa dohody (a ich výška nie je verejnosti prístupná), radoví zamestnanci dostávajú platy podľa interných tabuliek. „Na začiatku boli v NBS slušné platy, chceli sme ľuďom dať primerané ocenenie a motiváciu,“ hovorí bývalý guvernér Masár. Dnes je to inak – platy bežných zamestnancov sú nízke. Náklady však nízke nie sú, NBS má teda veľa ľudí s malou finančnou motiváciou. Je to skrátka „prezamestnaná a neefektívna inštitúcia,“ zhodujú sa viacerí oslovení ekonómovia. Guvernér Jusko sa na istom stretnutí vyjadril v tom zmysle, že mladých schopných ľudí netreba nejako špeciálne motivovať, pretože na malom slovenskom trhu aj tak nenájdu iné adekvátne uplatnenie. Tento manažérsky prístup má za následok odchod najschopnejších mladých ekonómov do zahraničia alebo do komerčnej sféry. „Zamestnanci nemajú finančnú ani rastovú motiváciu, inovatívnosť a aktivita sa nevypláca. Zvíťazil úradnícky stereotyp a lojalita nad tvorivosťou,“ tvrdia dokonca niektorí mladí zamestnanci NBS.

Debaty o mercedesoch

Nedostatočná transparentnosť a podceňovanie nedostatku kvalitných ľudí môže mať pre slovenskú ekonomiku hrozivé dôsledky. Jedným z nich je klesajúca konkurenčná schopnosť NBS. „Nie sú schopní konkurovať svojimi výstupmi už ani ostatným centrálnym bankám v regióne, na kvalitu ich práce sa neoficiálne sťažujú aj medzinárodné inštitúcie. Ak nezvýšia kvalitu, nebudú schopní komunikovať ani s Európskou centrálnou bankou,“ hovorí jeden z najvýznamnejších slovenských ekonómov. Iný ekonóm dodáva: „Majú najhoršiu analytickú bázu v regióne, ľudia nie sú motivovaní, banka podceňuje ľudský kapitál.“ Aj hlavný ekonóm VÚB Vladimír Zlacký sa domnieva, že „určitý priestor na zlepšenie kvality analytických výstupov centrálnej banky skutočne existuje“. Prečo je to taký vážny problém? Opatrenia menovej politiky (ovplyvňovanie výmenného kurzu, úrokové sadzby) sa totiž prejavujú s oneskorením, niekedy až v priebehu polroka. Pre kvalitné rozhodovanie do budúcnosti je dôležité formulovať kvalitné očakávania, nielen analyzovať staré dáta. A to je práve problém NBS. Jeden z oslovených ekonómov dodáva: „Do vrcholných funkcií sa dostávajú iba ľudia zvnútra, snahu získať špičkových ľudí z externého prostredia nevidieť. NBS je roky de facto uzavretým klubom pár ľudí, ktorí už desať rokov disponujú prakticky neobmedzeným rozpočtom a k spolurozhodovaniu nikoho nechcú pustiť.“

Čo hovorí NBS na otázku, prečo jej vedenie nevenuje väčšiu pozornosť kvalitnému výskumu či pritiahnutiu a udržaniu najschopnejších ľudí? Podľa Ivana Pašku NBS „pri tvorbe svojich analytických prác a prognóz využíva poznatky z iných centrálnych bánk a skúsenosti a poznatky pracovníkov odborných útvarov NBS“. Vskutku vyčerpávajúca odpoveď.

Priehľadnosť chýba aj rozhodovaniu najvyššieho riadiaceho orgánu NBS, Bankovej rady, ktorá schvaľuje napríklad zmeny úrokových sadzieb či iné zásadné rozhodnutia. Už v roku 2000 upozornil v Súhrnnej správe o stave spoločnosti (IVO, 2000) ekonóm Miroslav Beblavý na fakt, že NBS sa pre nedoplnenie členov Bankovej rady do zákonom predpokladaného počtu osem nachádza v období „zvýšenej politickej krehkosti“ a pohybuje sa na hranici uznášaniaschopnosti (v tom čase mala iba päť, dnes šesť ľudí). Beblavého slová, že „dlhé obdobie politickej krehkosti môže mať výrazne negatívne dôsledky na jej prácu a kredibilitu“ platia doteraz. Členov rady pritom schvaľuje vláda na návrh guvernéra.

Okrem toho záznamy z rokovaní Bankovej rady nie sú (na rozdiel napríklad od ČNB) verejné, banka zverejňuje len krátke komuniké. To posledné z 13. júna napríklad obsahuje sedem riadkov o tom, že rada schválila emisný plán pamätných mincí na rok 2005. Keď sa poprední ekonómovia pred časom guvernéra pýtali, prečo banka tieto záznamy nezverejňuje, pred všetkými odpovedal: „Tento národ nie je pripravený počúvať debaty o nákupe nových mercedesov.“

Úspešní lobisti?

Podľa zákona je hlavnou úlohou NBS udržiavanie cenovej stability. Tento cieľ však potichu opustila a nepochopiteľne sa sústreďuje na výmenný kurz, hovoria ekonómovia. Aj to však robí rozporuplne, o čom svedčia napríklad nekonzistentné Juskove výroky: Prvého apríla tohto roka sa pri kurze koruny, ktorý bol voči euru blízko svojmu maximu, vyjadril, že ak bude priaznivý ekonomický vývoj pokračovať, centrálna banka vidí priestor na určité posilnenie koruny. Trh logicky usúdil, že NBS neprekáža postupné posilňovanie kurzu koruny a zariadil sa podľa toho. Už o deň neskôr podľa Juska „trh reagoval neprimerane“. Takéto slovné obraty – a toto zďaleka nebol prvý – si však guvernér centrálnej banky nemôže dovoliť. „Vyhlásenie guvernéra sa všade pokladá za určujúci signál pre finančné trhy. Určite by malo byť do dôsledkov premyslené, čo môže vyvolať,“ povedal vtedy pre SME ekonóm Ján Tóth. Menej diplomatickým slovníkom: guvernér prejavil nekompetentnosť.

NBS zvýšený záujem o kurz vysvetľuje naozaj zvláštne: podľa šéfa tlačového odboru NBS tak centrálna banka sleduje svoj hlavný cieľ cenovej stability. Výmenný kurz „zohráva významnú úlohu pri cenovom vývoji. Preto nadmerné znehodnocovanie koruny by mohlo mať negatívny dosah na ceny, pretože by zdraželi dovážané výrobky a služby.“ Tlačový odbor NBS asi nepostrehol, že koruna je už viac než pol roka vystavená úplne opačnému tlaku. Vplyvom úspešnej integrácie, pozitívneho vývoja ekonomiky a očakávaní hlbokých reforiem má koruna tendenciu zhodnocovať sa, čo by naopak viedlo k zníženiu cien dovozov, a teda aj k nižšej inflácii. Práve tomu NBS bráni, hoci tlak na zhodnocovanie koruny nie je nijako extrémny. Už aj predstavitelia medzinárodných inštitúcií nediplomaticky hovoria: veríme, že NBS nebude prirodzenému posilňovaniu meny naďalej brániť. Prečo to NBS robí? „Vyzerá to, ako keby konala v prospech loby domácich exportérov, ktorým silná koruna nevyhovuje, pretože potom strácajú cenovú konkurencieschopnosť,“ tvrdia niektorí ekonómovia. Podozreniu z uprednostňovania záujmu niektorých investorov NBS čelí už dlhší čas. Sám guvernér pre SME ešte v decembri minulého roka pripustil: „Je pravda, že sme dostali viaceré podnety od firiem, že posilnenie koruny ohrozuje ich export.“ Hoci podľa guvernéra „vydávať politiku NBS za ochranu exportérov je príliš zúžené“, ďalšie kroky centrálnej banky toto podozrenie len umocňujú.

Čo bude po Juskovi

Aj bankový dohľad NBS kauzou Devín banky prispel do zbierky škandálov vedenia banky. Napriek preukázateľnému zlyhaniu vedenia NBS, ktoré disponovalo otrasnými zisteniami svojho bankového dohľadu o stave Devín banky viac ako rok predtým, než rozhodlo o uvalení nútenej správy (Domino 46/2001), zostal tento škandál takmer bez následkov. Jedinou „padnutou hlavou“, aj to až po silnom mediálnom a politickom tlaku, bol vrchný riaditeľ bankového dohľadu Tibor Kašiak a niekoľko ľudí z dohľadu, hoci tí paradoxne odviedli svoju prácu dobre. Otázniky nad nevyvodením zodpovednosti voči najvyššiemu vedeniu NBS zostávajú dodnes.

Bývalý guvernér Masár svojho nástupcu Juska hodnotiť nechce, hoci na otázku, či je so svojím nástupcom spokojný, odpovedá pomerne veľavravne: „Keď som mal šancu niečo tam urobiť, robil som to najlepšie, ako som vedel. Teraz má šancu môj nástupca. Nech ho zhodnotia iní.“ Súčasnému guvernérovi sa končí mandát približne o dva roky. Niektorí ekonómovia síce potichu hovoria, že „najlepšie by bolo, keby odišiel“, jeho prešľapy však na odvolanie zatiaľ nie sú. V jednom sa však komunita ekonómov takmer zhodne. Nasledujúci guvernér nesmie byť zvnútra banky: „Musia tam prísť špičkoví ľudia zvonka a urobiť v centrálnej banke poriadnu reformu.“

Vyzerá to tak, že s Juskom to už nepôjde.