Ešte sa to poriadne nezačalo, a už je veselo. Návrh štátneho rozpočtu na rok 2005 sa ešte len rodí, zato ministerstvá už vedia, že dokážu minúť o 25 miliárd korún viac ako môžu dostať. Nie je to nijako mimoriadna situácia, opakuje sa každý rok. A rovnako často aj prekvapuje. V pravidelných intervaloch sa ministerskí úradníci dušujú, že robia čo môžu.

V súvislosti s výdavkami štátu sa paradoxne hovorí o znižovaní v čase, keď sa zvyšujú. Obe tvrdenia sú pravdivé. V absolútnych číslach sa výdavky zvyšujú. Podiel výdavkov na hrubom domácom produkte sa znižuje.

Štátny rozpočet je deficitný, štát už 11 rokov míňa viac ako má, teda sa zadlžuje. Zdá sa, že kým je dlh abstraktný, nikoho nebolí. Dlh štátu však nie je abstraktný, hoci zabalený do úradníckej rétoriky, tak vyzerá. Dlh štátu splácajú občania, a pravdepodobne by s tým nemali problém, keby si boli istý, že dlh mal aj iný zmysel ako uspokojenie ambícií niektorých spoluobčanov – ministrov.

Skutočnosť, že klesá podiel výdavkov štátu na hrubom domácom produkte (teda na súčte hodnôt, ktoré v krajine za rok vyprodukujeme) neznamená, že nežijeme na dlh. Záťaž je iba zdanlivo ľahšia, keď ju nesie silnejší človek alebo štát. Všetky druhy relativizácie sú márne, kilo železa váži presne toľko ako kilo peria.

Dnes úrady vystačia s nehlasnými protestami. Krik sa spustí. keď sa návrh rozpočtu dostane na jeseň do parlamentu. Poslanci sú schopní urobiť z neho kôpku čísel len preto, že „bojujú za oprávnené požiadavky“. Napokon aj tak rozpočet schvália v podobe, s ktorou nie je spokojný nikto.

Ešte sa to poriadne nezačalo a už poznáme výsledok: Z peňazí sa stane politika, a naopak. Vieme aj to, kto bude platiť.