Občanovi A za zapáčil kus zeme ako stvorený na stavbu nehnuteľnosti. Pozval dychovku a príbuzných a položil základný kameň. Občan B sa čudoval, lebo na pozemku chcel pestovať hnuteľnú reďkovku. Ozval sa a dostal odpoveď, že chalúpka občana A vyrastá vo verejnom záujme. Veď inak by tam nehral orchester.

Ostatní občania sa nečudovali, lebo niektorí spoluobčania nemajú problém považovať vlastný záujem za spoločný. „Načo je človeku reďkovka, keď ju nemá kde zjesť,“ pýtajú sa celkom vážne a pod vlastnou strechou sú odhodlaní pojedať iné potraviny, aby dokázeli nezmyselnosť pestovnia červených nezmyslov.

Občan B má pocit, že je v práve a domáha sa spravodlivosti. Dozvie sa, že je nenásytný nezbedník neprajúci skvelej investícii. Mal smolu, nedokázal presvedčiť, že reďkovka rastie vo verejnom záujme.

V realite to vyzerá veľmi podobne, ak nie rovnako. Súkromný zahraničný investor za aktívnej účasti orgánov štátnej správy a ministrov položil základný kameň svojej fabriky na súkromné, nevyvlastnené pozemky. Len Charta 77 si myslí, že súkromná investícia akéhokoľvek významu nezakladá právny nárok na aplikáciu inštitútu vyvlastnenia vo verejnom záujme, pretože taká investícia nebude nikdy vlastníctvom štátu.

Logika napovedá, že štát bude za verejný záujem považovať záujem vlastných občanov. Výstavba fabriky je dobrá vec a nespochybniteľne občanom pomôže. Problém je tak iba vo forme a v slovníku. Možno stačilo pomenovať súkromný záujem súkromným. Štát by sa nemusel oháňať veľkými slovami, aby zakryl malú schopnosť podnikať. Asi by sa ani nemal snažiť predstierať, že rozozná reďkovku od chalupy.

(Písané pre týždenník Domino Fórum)