Keď s nápadom vyplatiť dôchodcom jednorazovú reformnú „kompenzáciu“ prišla na konci januára poslankyňa SMK Edit Bauer, dalo sa to ešte chápať ako úsmevný pokus socialistického krídla jej strany o zviditeľnenie. To bola v hre suma „okolo tisíc“ korún. O necelé dva týždne sa ozvala poslankyňa Slobodného fóra Ľubica Navrátilová, ukrivdená pocitom, že kolegyňa Bauerová jej ten úžasný nápad ukradla. V úsilí tromfnúť „zlodejku“ poslankyňa Navrátilová navrhla vyplatiť dôchodcom rovných 2400 korún. Vláda na to vtedy reagovala konštatovaním, že problémy dôchodcov sa nemajú a nebudú riešiť neštandardnými spôsobmi, čo je na jednorazový finančný darček z verejných rozpočtov pomerne silný eufemizmus. Nie, že by mnohí dôchodcovia a mnohí iní občania skutočne nečelili vážnym problémom, vláda však vtedy konala správne. Dlho jej to však nevydržalo.

Minulý týždeň totiž minister financií Ivan Mikloš ohlásil, že dôchodcovia nakoniec tú tisícku dostanú. Má to byť kompenzácia za dosahy reforiem na túto sociálnu skupinu. K poslankyniam Bauerovej a Navrátilovej sa pridala celá koalícia – nielenže nikto nevzniesol nijakú vecnú výhradu, v skutočnosti bolo toto rozhodnutie výsledkom tlaku koaličných poslancov.

Populistické woodoo

Okrem prvoplánového populizmu je toto rozhodnutie opovrhnutiahodné aj z mnohých iných dôvodov. Predovšetkým, je absurdné riešiť nejaký problém, navyše bez zmapovania jeho skutočného rozsahu a naliehavosti, ad hoc rozdávaním peňazí daňových poplatníkov.

Aj keby sa verejné financie vyvíjali dvakrát lepšie, než sa čakalo, kupovanie záujmových skupín to nijako neospravedlňuje – ešte stále je tu okrem iného permanentný život štátu na dlh. Tisícka každému dôchodcovi (v súčte približne 1,2 miliardy) síce celkové čísla zásadne nezmení, ide však o principiálny problém so zvoleným spôsobom.

Ak majú dostať po tisíckorune všetci dôchodcovia bez rozdielu, potom to bude výsmech základného princípu celej sociálnej reformy – adresnosti. Aj medzi dôchodcami sú veľké rozdiely: Sú dôchodcovia, pre ktorých tisícka môže byť doslova požehnaním, sú však aj takí, ktorí sa bez nej hravo zaobídu. Kto by však nechcel, keď sa rozdáva?

Okrem toho nie je celkom jasné, čo chce vláda onou jednorazovou tisíckorunáčkou povedať – ak sú dôchodcovia skutočne postihnutí reformami tak, že ich treba odškodňovať (a asi by mali byť, keď to koalícia svorne tvrdí), potom im jednorazová dávka pomôže nanajvýš v niekoľkotýždňovom horizonte. Čo potom? Zmena dôchodkového systému tak, že každoročné parlamentné preteky v populizme pri valorizácii starobných dôchodkov nahradí automatický (a naozaj štedrý) valorizačný vzorec, je jednou zo skutočných predností penzijnej reformy. Lenže teraz hrozí, že z vyplácania peňažných darčekov sa stane ďalšia slovenská tradícia. Ak nie sú verejné financie imúnne ani voči tomu najprízemnejšiemu populizmu, je to pre krajinu pohroma. A presne takúto pohromu koalícia tisícovým precedensom doslova privoláva.

Premárnená šanca

Neprekvapí, že v motívoch politikov (koaličných i opozičných) hrá súcit s dôchodcami okrajovú rolu. Koalícii v skutočnosti ide o úsilie zmierniť stiesňujúci pocit spoločenského napätia, ktorý s reformami naozaj súvisí: spravidla však nie pre dosahy samotných reforiem, ale pre inštinktívny strach ľudí z obrovského množstva vážnych a všadeprítomných zmien. Opozícia, ktorá zmienený strach výdatne a s nečakanou agresivitou živí, zasa chce preukázať svoje „sociálne cítenie“. Po slovensky povedané – za každú cenu sa chce dostať k moci a predpokladá, že toto je najlepší spôsob.

Tento pokles mravov je tým škodlivejší, že mnoho ľudí je skutočne vo vážnych problémoch a náhla premena dlhoročne deformovaného systému ich dnes – pri množstve drobných nedostatkov, ktoré pre týchto ľudí drobné vôbec nie sú – privádza do zúfalstva. Najchudobnejší dôchodcovia, rodiny, starajúce sa o postihnutého alebo bezvládneho blízkeho človeka, osamelé matky s malými deťmi, mnohé mladé rodiny – to všetko sú sociálne skupiny, zasluhujúce si zvýšenú pozornosť spoločnosti. Chce to kombináciu súcitu, zdravého rozumu, veľkej flexibility, prísnej adresnosti a návratu k prirodzenému poriadku, kde je na prvom mieste rodina, potom komunita, obec a nakoniec štát. Tým, ktorí si pomôcť nemôžu, treba pomáhať, aby prežili a podľa možnosti sa zo svojej situácie mali motiváciu a šancu vymaniť. Pomáhať ostatným je však zhubné – vedie to k degenerácii, vytvára to pascu chudoby, je to nehorázne plytvanie peniazmi, alebo všetko dovedna. Rozum to má v poslednom čase ťažké. Rozhodnutie koalície mu to veľmi neuľahčilo.