Jedna z ciest k ekonomickému marazmu vedie cez nadmernú korporativizáciu hospodárstva, teda cez neúmerný vplyv zoskupení, slúžiacich na kolektívne presadzovanie záujmov svojich clenov. Je právom každého indivídua spájat sa v záujme presadzovania svojich ekonomických záujmov a je na pravidlách hry v spolocnosti, aby formálne alebo neformálne zoskupovanie ekonomických subjektov udržali v medziach, ktoré neodporujú podmienkam slobodného sútažného trhu.

Spomínané zoskupenia – nech sa volajú komory, združenia, asociácie, odbory alebo lobistické skupiny – dokážu v porovnaní s jednotlivcom ovela úspešnejšie presviedcat verejnost aj politikov o tom, že práve na ekonomické aktivity ich clenov sa nemôžu vztahovat tie podmienky, ktoré platia pre každého iného, že práve produkcia ich clenov potrebuje špeciálnu ochranu pred „likvidacným“ dovozom, že ich clenovia predstavujú akurát dostatocný pocet subjektov na trhu a vstup nového subjektu by znamenal hospodársku katastrofu a podobne. Výsledkom bývajú pochybné dovozné kvóty, clá, dotácie, danové úlavy. Ich spolocným prejavom je to, že domácnosti (najmenej korporativizované a najmenej lobisticky cinné) zaplatia viac ako by museli, prípadne sa danami poskladajú na nieco, na co by sa inak skladat nemuseli. Napríklad korporativizovaní polnohospodári v celej Európe s neuveritelnou úspešnostou presviedcajú politikov, že pri pestovaní zeleniny neplatia tie isté trhové zákonitosti ponuky a dopytu ako pri produkcii cohokolvek iného, ale že tam platia úplne „logické“ pravidlá dotácií, garancií, kompenzácií, regulácií a dalších -cií, v ktorých sa už nik nevyzná. Domácnost v úlohe rukojemníka to zaplatí. Úplne „dokonalý“ model korporativizácie je ten, kde nejaké zoskupenie dokáže vlastnými silami regulovat pocet a štruktúru subjektov na trhu (lekári, právnici) a má páky na to, aby skrotilo príliš nadaných a príliš ambicióznych jednotlivcov, ktorí by chceli svojou podnikavostou „škodit“ kolegom.

V súcasnosti je nápadná snaha odborov, najviditelnejších korporatívnych štruktúr, o suplovanie právomoci volicov v rozhodovaní o ideologickom smerovaní spolocnosti a o jej hodnotovej orientácii. Je to predsa len pohodlnejšie ako sa natahovat na úrovni konkrétneho podniku s tiežpodnikatelom, ktorý zavádza nevolnícke pomery voci svojim zamestnancom. Slovenské odbory majú pritom fascinujúcu crtu v nejasnej motivácii ich clenov: velká cast odborárov totiž nevie, že je v odboroch, respektíve im nie je celkom jasné, preco tam sú. Silný je tu prvok tradícií – za socializmu tam boli všetci a v mysliach pracujúcich patria odbory akosi samozrejme k práci. Pre odborárskych predstavitelov je to pohodlné – „tradicne“ odborovo organizovaných pracujúcich zriedkavo napadne kriticky analyzovat prácu svojich odborov. Možno by im pomohlo jedno primitívne, ale aj pre jednoduchého pracujúceho cloveka pochopitelné kritérium – podla štatistík je mesacná mzda v podnikoch s vytvorenými odbormi iba o 200 korún vyššia ako v podnikoch bez odborov. Táto suma však približne zodpovedá mesacnej výške príspevku zamestnanca na odbory.

V extrémnom prípade nadmerný vplyv korporácií oslabuje individuálnu aktivitu, inovacnost a dravost, ktoré sú hybnými silami trhovej ekonomiky. Slobodné sútažné prostredie sa pretavuje do zákopovej vojny, v ktorej nevyhráva inovatívnejší, ale rafinovanejšie korporativizovaný. Je len samozrejmé, že takéto prostredie vykazuje vyššiu mieru rezistentnosti voci liberálnym ekonomickým reformám.

Autor je analytik spolocnosti M.E.S.A. 10.

Domino Fórum c. 10