Už niekoľko dní Slovensko v plnej miere znáša dôsledky náročného konkurenčného prostredia EÚ. Aké reálne procesy v praktickom ekonomickom vývoji po nadobudnutí riadneho členstva môžeme očakávať?

Fakty v tomto smere nie sú vôbec naružovo. V konkurencieschopnosti sa pohybujeme na chvoste pelotónu a – čo je horšie – v ostatných rokoch sa prepadávame ešte nižšie. Najhoršie však je, že ani Únia sama na tom nie je najlepšie a v globálnych dimenziách sa tiež prepadá nižšie oproti minulému postaveniu vo svetovom hospodárstve. Paradoxne, práve EÚ pred štyrmi rokmi v Lisabone vyšla s ambicióznou koncepciou dosiahnutia najvyššej úrovne konkurenčnej spôsobilosti v globalizovanom svete, čo je v zjavnom protiklade s jej reálnym vývojom. Samozrejme, ak hovoríme o konkurencii, máme na mysli medzinárodnú konkurenciu a v konkrétnom prípade Slovenska jej konkurenčnú spôsobilosť v prostredí: jednak v rámci rozšírenej EÚ, ako aj vo svetovom hospodárstve ako celku.

Konkurenčná spôsobilosť štátu má veľmi komplexnú povahu a štruktúru. Nejde pritom len o početnosť činiteľov, ktoré spolupôsobia pri utváraní konkurenčného potenciálu a schopnosti odvetví, odborov a inštitúcií, prípadne ekonomického celku. Korektný prístup vyžaduje predovšetkým brať do úvahy vývojovú premenlivosť štruktúry týchto činiteľov – a tá je podriadená výberu priam darvinovského typu. Aj to je dôvod, prečo sa musí prísnejšie rozlišovať medzi potenciálom, konkurenčnou schopnosťou a reálnym konkurenčným výkonom.

Jedna vec je konkurovať nízkymi cenami (teda aj cenami práce, mzdami) a úplne iné je konkurovať vysokou kvalitou produktov a služieb. Aj presné vyčíslenie všemožných veličín a zohľadnenie všetkých skresľujúcich faktorov by sotva stačilo na presné porovnávanie konkurenčnej spôsobilosti.

Vzdelanie ako hlavná výhoda

Pre lepšie ozrejmenie miesta Slovenska v rebríčku konkurenčnej spôsobilosti krajín v globalizovanom svete uvediem niekoľko príkladov na porovnanie. V predmetnom kontexte považujem za veľmi dôležitý index HDI (Human Development Indicators – Indikátory ľudského rozvoja). Napríklad v roku 2001 bolo podľa tohto indexu na prvom mieste Nórsko s hodnotou HDI 0,944. Slovensko bolo na 39. mieste s HDI 0,836. Naše vysoké skóre v tomto ukazovateli pozitívne ovplyvnila, okrem iného, 100-percentná gramotnosť dospelej populácie a vysoká úroveň indexu vzdelanosti (na porovnanie: Nórsko 0,99, Slovensko 0,9). To naznačuje, že úroveň gramotnosti a vzdelanosti dospelej populácie je kľúčovým konkurenčným potenciálom každej krajiny. O vysokú úroveň tohto potenciálu však Slovensko v ostatných pätnástich rokoch postupne prichádza vinou nesprávne stanovenej hierarchie strategických cieľov rozvoja. O tom, že to tak nie je, nemôžu presvedčiť rečnícke a slohové cvičenia politikov na danú tému, ale fakty z objektívnej reality – tie sú, žiaľ, na zaplakanie (týka sa to všetkých stupňov nášho vzdelávacieho systému, ktorým sme sa v minulosti oprávnene hrdili). Aby to bolo ešte jasnejšie, stačí si porovnať HDI s desiatkou krajín, vstupujúcou spolu s nami do EÚ: jednoznačne vedie Cyprus so skóre 0,891 (25. miesto vo svetovom poradí), my sme na siedmom mieste. Z terajšej pätnástky je na tom najlepšie Švédsko s indexom 0,941 (3. miesto na svete) a najhoršie Grécko 0,892 (24. miesto na svete). V uvedenej súvislosti je odvodzovanie konkurenčnej spôsobilosti našej krajiny od nízkych miezd nielen hlúpe, ale priam nezodpovedné a voči našej budúcnosti úplne trestuhodné.

Keďže spomínaný hlavný konkurenčný potenciál Slovenska sa už pätnásť rokov devastuje, ak sa nestane zázrak, v krátkom čase sa úplne rozsype. Ešte horšie je, že z toho mála, čo náš vzdelávací systém vyprodukuje, najlepší odídu do zahraničia a už sa sotva vrátia späť. Krátkozrakosť, ak už nie nevidomosť politikov a štátnych orgánov pri nedoceňovaní konkurenčného prínosu vzdelania je zarážajúca.

Zo socializmu do socializmu

Pre lepšiu predstavu o našej konkurenčnej spôsobilosti sa pozrime na ukazovateľ celostného svetového skóre konkurenčnej spôsobilosti: z krajín s populáciou nižšou ako 20 miliónov sa na prvé miesto vypracovalo Fínsko – skóre 100. V rámci krajín s populáciou nad 20 miliónov si roky udržiava nedostižné prvé miesto USA – skóre 100. Hlavný rozdiel medzi USA a EÚ je zrejmý, najmä keď si uvedomíme vysoký stupeň byrokratizácie všetkých sfér spoločenského života v EÚ. Ak sa s tým niečo v najbližšej budúcnosti nespraví (a ukazuje sa, že k tomu nie je ochota, politická vôľa a už vôbec nie nástroje), tak Lisabonské predsavzatia sú iba chiméry. Pre Slovensko je smutnou skutočnosťou, že po pätnástich rokoch unikania z byrokratického centralizmu sovietskeho (komunistického) typu, ktorý bol hlavnou príčinou historického zaostávania za svetom v konkurenčnej výkonnosti, teraz kráčame k takmer rovnakému typu byrokratického (euro) centralizmu socialistického typu. Mimochodom, Slovensko sa prepadlo medzi malými krajinami z 22. miesta (2001) na 27. miesto (2003) – aktuálne skóre 30,3. Nemecko je medzi veľkými krajinami na 5. (skóre 69,8), Veľká Británia na 7. (66,5), Francúzsko na 8. (66,4), Španielsko na 9. (59,8) a Taliansko až na 17. mieste – prepadlo sa z 13. miesta – so skóre 44,3 (všetky 2003). Jednoduchý aritmetický priemer týchto piatich najväčších krajín EÚ (61,36) jasne ukazuje zaostávanie za USA o 38,64 percenta.

Hlavná príčina je v prílišnom byrokratickom centralizme. Zaujímavé však je, že malé krajiny EÚ hrajú vo svete poprednú úlohu: ich priemerné skóre je 69,15 (11 krajín), pričom prvých päť má skóre: Fínsko 100 – Dánsko 92,4 – Luxembursko 88,7 – Švédsko 87,1 – Holandsko 86,5, čiže v priemere 90,94. Zaostávanie veľkých štátov Únie však potvrdzuje nevhodnosť smerovania EÚ v oblasti zvyšovania svojej konkurenčnej spôsobilosti. Menšie krajiny Únie to sotva môžu prevážiť, pristupujúca desiatka ešte menej. Napríklad Slovensko má skóre len 28,95 oproti najlepšiemu Fínsku s 92,36 bodmi.

Beda slepým!

Nielen slovenskí politici, ale aj bruselská byrokracia hrubo podceňuje nevyhnutnosť aktívnej politiky zvyšovania konkurenčnej spôsobilosti v strednom a dlhodobom horizonte. Nemožno sa totiž spoliehať na prirodzené konkurenčné potenciály jednotlivých členských štátov či Únie ako celku. Najmä sa však nemožno spoliehať na to, že nápravu môžu priniesť aktivity podobné Lisabonskému vyhláseniu, rečnícke a slohové cvičenia štátnikov a politikov, ak za nimi nebudú nasledovať činy. Globalizácia, presnejšie globálne vedomostná spoločnosť, ktorá sa už bezprostredne črtá na horizonte pred nami, je veľkou výzvou predovšetkým v tom, že rozpútava neľútostnú súťaž v ekonomickej výkonnosti. Beda tým, čo sa ocitli na chvoste vývoja a dvakrát beda tým, čo sa tvária, že sa vlastne nič nedeje.

Autor je vedúci katedry ekonómie a manažmentu

FEI STU Bratislava.