Na slovenských súdoch sa vlečie niekoľko reštitučných sporov. Ten o terajšiu budovu Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici trvá jedenásť rokov. Ide o jeden z najkrajších domov na tamojšom námestí. Spor o vlastníctvo je výnimočný aj tým, že ho terajší neodbytní reštituenti chceli dvakrát zbúrať. Po desaťročí ťahaníc v polovici septembra tohto roku povedal Okresný súd v Banskej Bystrici konečný verdikt: budova patrí štátu, teraz už samospráve, čiže Stredoslovenskému múzeu.

Stredoveké sídlo

Poslední vlastníci Beniačovci kúpili objekt od Tatrabanky v roku 1938 ako dom so skladmi a obytnými priestormi na poschodí. Nikdy v ňom však nebývali a v roku 1941 už bol v takom stave, že ho žiadali zbúrať. Na jeho mieste mal vyrásť obchodný dom, ale keďže už v tom čase bol evidovaný ako pamiatka, bol to trochu problém. Po roku 1944, keď naň padla letecká bomba, mal k svojmu úplnému zrúteniu najbližšie.

Od stredoveku túto budovu s nádhernou fasádou volajú Thurzov dom. V roku 1495 ho kúpil krakovský a levočský obchodník Ján Thurzo a až do roku 1525 bol sídlom vtedajšej najmodernejšej hospodárskej thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti.

Táto ťažiarska spoločnosť ovládala stredovekú ťažbu drahých kovov. Thurzovci a Fuggerovci sa stali silnou lobistickou finančnou skupinou, ktorá podporovala habsburský trón. A budova na námestí bola vyjadrením tohto postavenia.

Reštitúcia trosky?

Takmer do roka a do dňa po jedenástich rokoch ukončil súdny verdikt spor, ktorý sa začal v septembri 1991. Vtedy bratia Karol a Jozef Beniačovci požiadali o reštitúciu Thurzovho domu, ktorý ich rodičia kúpili na začiatku druhej svetovej vojny, hoci budova už viac než tridsať rokov slúži ako múzeum stredoslovenského, dnes Banskobystrického kraja.

Na jeseň 1944 však bola jeho cena takmer nulová a sami manželia Beniačovci ju v roku 1948 ohodnotili iba na jednu vtedajšiu československú korunu. Objekt so zničenou strechou a prepadnutými poschodiami ohrozoval po vojne chodcov i susedné domy. Príslušné orgány vydali dve demolačné rozhodnutia. Ani jedno sa však nesplnilo, a v roku 1952 sa vtedajšie povereníctvo školstva, vied a umení, ktoré malo dohľad aj nad historickými pamiatkami, rozhodlo pre jeho záchranu.

V tom čase už Beniačovci žili v Austrálii. Odtiaľ sa ohlásili ich synovia v pokročilom veku a žiadali spravodlivosť.

Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách č. 87/1991 Zb. § 8 hovorí o tom, že „stavby, ktoré zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter, sa nevydávajú“. Práve preto bol nevyhnutný znalecký posudok, či sa tak stalo aj v prípade Thurzovho domu.

Päť znaleckých posudkov

To znamenalo najmä množstvo prepočtov a ich percentuálnych vyjadrení, nakoľko v ňom boli a sú zmenené najmä prvky dlhodobej životnosti stavby – schody, krovy, stropy. Prvky krátkodobej životnosti – okná, dvere, podlahy, pokrytie strechy či inžinierske siete nie sú pre tento zákon určujúce. Prvý znalecký posudok dalo vypracovať Stredoslovenské múzeum. Hovorí sa v ňom: „Objekt stratil v zmysle § 8 prestavbou svoj pôvodný charakter. Z nefunkčného a nevyužiteľného objektu sa stal objekt funkčný pre muzeálne účely.“ Okresný súd však rozhodol v prospech Beniačovcov. V ďalšom stavebno-technickom posudku sa uvádza: „Po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností zaujímame technicko-odborné stanovisko k danej problematike vyjadrením, že stavba svojou zásadnou prestavbou zmenila svoj stavebno-technický charakter.“ V decembri 1992 Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol v prospech múzea. Beniačovci sa odvolali a Najvyšší súd SR zrušil toto rozhodnutie a vrátil vec okresnému súdu. Ten si vyžiadal tretí odborný posudok, ktorý sa vyslovil v intenciách dvoch predchádzajúcich, a Beniačovci sa opäť odvolali. Preto súd požiadal Ústav súdneho inžinierstva, dnes súčasť Žilinskej univerzity, o stanovisko. Známe bolo až v polovici roku 1996: „V čase odňatia bol objekt určený na demoláciu a bol značne poškodený leteckou bombou a v danom stave nebol schopný užívania (prevádzkovania) pre žiadny účel. V čase uplatnenia reštitučného nároku ide o funkčný objekt bez závad, ktoré by obmedzovali užívanie objektu, resp. inak bránili prevádzkovaniu.“

Nechránili pamiatku

Okrem štvrtého odborného stanoviska, ktoré bolo znovu potvrdením, že štát zachránil trosku, a nie objekt, ktorý treba vrátiť vlastníkom, skúmal sa aj trvalý pobyt oboch bratov na Slovensku. Aj to, či štát mal právo objekt Thurzovho domu znárodniť. Podľa dokladov z obdobia počas vojny a tesne po nej sa skúmalo, či Thurzov dom patril k fabrike na modrotlač, ktorú vlastnili Beniačovci.

Zákon o reštitúciách neurčuje presne, kedy vec – teda aj dom – nemožno vrátiť majiteľom. Dlhodobo zmenená by mala byť viac ako jedna tretina prvkov dlhodobej životnosti a aspoň jeden z nich o viac ako o polovicu. Konkrétne rozhodnutie napriek stanovisku odborníkov u nás prináleží súdu.

„Neexistuje jednoznačné znenie zákona, a to nám roky komplikovalo život,“ tvrdí riaditeľ Stredoslovenského múzea Milan Šoka. “ Myslím si, že bratia Beniačovci si nárokovali na Thurzov dom neprávom. Ich rodičia nechali dom chátrať, dvakrát ho chceli zbúrať. Už vtedy išlo o chránenú pamiatku a zákon hovoril o tom, že ak sa majiteľ o ňu nestaral, mohla sa vyvlastniť.“ Náklady na rekonštrukciu domu boli podľa dokladov v rokoch 1952 – 1958 takmer 7,5 milióna korún. A to po menovej reforme. Náklady na opravu za posledných desať rokov museli byť obmedzené: nevedelo sa, či bude ďalej patriť múzeu.

Múzeum – pre všetkých

„Konečne sa paragrafy pokrútili v prospech verejnosti,“ uviedol bezprostredne po skončení pojednávania na Okresnom súde v Banskej Bystrici riaditeľ Stredoslovenského múzea. Rozhodnutie súdu o tom, že zmeny stavby boli zásadné a budovu nemožno vydať majiteľom, podporil aj piaty znalecký posudok z Technickej univerzity v Košiciach.

Reštituenti voči jeho záverom (boli rovnaké ako všetky dovtedajšie odborné stanoviská) síce namietali, ale ani pokuta ich nedonútila predložiť hodnoverné argumenty. Zavážil aj fakt, že nešlo o budovu, ktorá bola súčasťou fabriky na modrotlač, aj to, že bratia Beniačovci mali v roku 1991 len veľmi sporný pobyt na Slovensku.

Hodnota Thurzovho domu sa bez historickej ceny jedného z posledných pamätníkov stredovekej slávy Banskej Bystrice nedá vyčísliť. Rovnako ani bez hodnoty historických predmetov (odhaduje sa asi na 20 mil. Sk), ktorými je expozícia i depozit Stredoslovenského múzea zaplnený. Jeho vlastníctvo by však už nemalo byť spochybnené. Záujem verejnosti by sa mal potvrdiť prostredníctvom samosprávy predovšetkým jeho obnovou. Tá je po jedenástich rokoch sporov naozaj žiaduca.