Predpokladám, že vo svornom, pevnom a širokom zväzku liberálov, kresťanskodemokratických unionistov i ľudových demokratov budú obetaví slovenskí poslanci aj naďalej pevne bdieť, aby občania neboli nikdy šikanovaní preukazovaním pôvodu svojho majetku podľa zákona, o ktorý sa usiloval ambiciózny, ale neskúsený minister Lipšic spolu s KDH. Aspoň tak som pochopil vyjadrenia poslancov Malchárka (ANO), Rusnáka (SDKÚ) i Mečiara (HZDS).

No mohli by nielen bdieť, ale aj tiahnuť ďalej do boja proti šikanovaniu občanov. Ako? Napríklad by mohli navrhnúť zrušenie súčasných paragrafov, podľa ktorých firmy musia spätne až za 5 či 10 rokov preukazovať štátnemu orgánu – daňovému úradu – či pri nadobúdaní svojho majetku nepoškodili štát. A to sa netýka len súčasného majetku, ale aj toho, čo mali pred rokmi a možno ho už ani nemajú. Veď firmy sú v podstate formou spoločenstva občanov. Prečo teda sú „firemní občania“ takto diskriminovaní pred zákonom? Prečo daňový úrad sám od seba, alebo možno aj na „udanie“ niekoho, vtrhne do firmy a ty – podnikateľ, účtovník – predkladaj stovky dokumentov, dokazuj, presvedčuj, preukazuj, lebo litera zákona si to vyžaduje?

Právo a zodpovednosť

Ale vážne. Dojemná starostlivosť poslancov o nešikanovanie občanov vo veci preukazovania pôvodu majetku je trápna. Právo občanov nadobúdať majetok nie je iba jednostrannou záležitosťou individuálnej občianskej slobody, ale aj osobnej zodpovednosti voči spoločnosti, morálke, voči zákonom. Zodpovednosti, že spôsob nadobúdania majetku je v súlade s požadovanými spoločenskými normami. Že neprekročí hranicu, za ktorou by došlo k obmedzeniu práva iných občanov získať majetok alebo k zmenšeniu ich majetku. Že občan pri nadobúdaní majetku nevynechá daň ako príspevok do spoločenských zdrojov, z ktorých štát financuje verejné statky. Ak sa teda žiada od jednotlivca preukázanie pôvodu majetku, tak nejde o útok na slobodu jednotlivca alebo o jeho šikanovanie, o spochybňovanie práva na vlastníctvo ako jedno zo základných ľudských práv. Nie je to nijaká zvrátená filozofia zo strany štátu. Je to spôsob ochrany práv iných občanov, aby sa neobmedzoval ich prístup k majetku alebo aby sa priamo neohrozoval ich majetok. Ide o spôsob preukázania, či si občan splnil povinnosť používať len legálne a zdanené príjmy pri nadobudnutí majetku. Ide o spôsob ochrany majetku tých občanov, ktorí riadne nadobúdajú svoje príjmy a riadne ich zdaňujú, pred občanmi, ktorí majú nelegálne a nezdanené príjmy. A retroaktivita? Zjednodušene asi taká, ako keď súčasnú kvalifikáciu preukazujete maturitným vysvedčením spred tridsiatich rokov. Alebo taká, ako keď súčasné vlastníctvo pozemku dokladáte napríklad darovacou zmluvou spred dvadsiatich rokov.

Povinnosť preukazovania pôvodu majetku by nebola ani prívalom závisti na bohatstvo občanov. Napokon, štát môže bohatnúť len vďaka bohatstvu občanov. Ale ak napríklad niekto má tisíc a viac násobok minimálnej mzdy zhmotnený na slovenských „beverlyhillsoch“ alebo kdekoľvek inde a ak chápe vlastníctvo a majetok nielen ako vec honoru, ale aj zodpovednosti, tak prijme ako záležitosť spoločenskej normy, že takto veľký majetok môže byť predmetom preukázania jeho nadobudnutia. Možno by taký zákon bol aj v jeho záujme. Možno by sa tak vytrácala aj plejáda živnostníkov, firiem, čiernych robotníkov, ktorí sa aj na takýchto stavbách teraz priživujú, aby si aj oni – bez faktúr, bez daní, bez dokladov – nahonobili tisícnásobky minimálnej mzdy, premieňali ich provokatívne na hrady a zámky, aby sa pritom bez výčitiek svedomia podieľali na verejných statkoch, platených z daní iných, alebo dokonca brali rôzne podpory.

A ešte k šikanovaniu

Domácnosť, či už ako jednotlivec, alebo početnejšia rodina, je aj ekonomickou jednotkou v spoločnosti. Podobne ako firma. Má svoje príjmy, výdavky, majetok. Nemusí účtovať, no pár dokladov a papierov k svojej ekonomike má alebo musí mať. Zdedený dom vlastní len vtedy, ak má list vlastníctva na základe dedičského konania. Bez neho nemá nijaký dom. Darovaný pozemok vlastní len vtedy, ak je k nemu darovacia zmluva. Bez nej nemá nijaký pozemok. Daň si vysporiada len na základe ročného zúčtovania. A tak ďalej. Bez ohľadu na to, či existuje zákon o preukazovaní pôvodu nadobudnutia majetku, alebo nie, a bez ohľadu na to, či má občan čas počítať svoj majetok, alebo nie, tých niekoľko základných dokumentov musí mať. Bez nich by nemal nijaký majetok. Nad čím teda bedákajú bdelí odporcovia šikanovania? Je síce pravda, že napríklad taký Kanis, bývalý minister, by možno musel mať veľa papierov o výhrach v tipovaní, keby chcel preukázať nadobudnutie niekoľkomiliónovej vily, ale to sú skôr výnimky. Napríklad Mečiarovi by asi stačil jeden doklad o pôžičke zo zahraničia.

Preukazovaním spôsobu nadobudnutia majetku by nedokazoval občan štátu, že nekradol, tak ako sa to pejoratívne pripisuje návrhu takéhoto zákona. Preukazoval by len to, že si splnil svoje povinnosti voči všetkým ostatným občanom v spoločnosti – pri získaní príjmov, pri zdanení, pri odvodoch – a že má teda aj rovnaké právo primerane sa podieľať na užití verejných statkov, ako sú napríklad ochrana životného prostredia, komunikácie, zdravotníctvo, školstvo.

Príbeh jednej kanvice

Snaha presadiť zákon o preukazovaní nadobudnutia majetku nie je ani náhradou za údajnú neschopnosť štátu chytať ľudí pri nadobúdaní nelegálnych príjmov a majetku. To si vážne niekto myslí, že by sme mali napríklad zdvojnásobiť svoje dane, aby štát vydržiaval tisícky ďalších policajtov a kontrolórov, naháňajúcich ľudí, čo vedia vymýšľať ďalšie tisíce ciest a metód získania nelegálnych príjmov a majetku? Navyše v štáte, v ktorom sa získanie „peňazí bokom“ v širokej verejnosti navonok síce odsudzuje, ale ak sa to týka blízkeho okruhu osôb, tak sa ešte stále považuje za znak schopnosti a šikovnosti ich nadobúdateľov? Koncept preukazovania nadobudnutia majetku je oproti tomu jednoduchý, efektívny a lacný: Ak máš pochybné zdroje príjmov, potom peniaze môžeš schovávať do pančuchy. Ak ich dáš do majetku, riskuješ, že tvoja niekoľkoročná „vynaliezavosť“ vyjde nazmar.

Margaret Thatcher vo svojich pamätiach z Downing Street 10 spomína, ako jej írsky ministerský predseda daroval gregoriánsku striebornú kanvicu. Píše: „Jej hodnota presahovala limit povolený na oficiálne dary, takže som ju po odstúpení nechala v čísle 10.“ Mnohí slovenskí politici, poslanci, ich kamaráti, príbuzní a sponzori si zrejme úzkostlivo strážia najrozmanitejšie podoby svojich „kanvíc“, aby im, alebo ich dietkam bez akéhokoľvek spochybňovania ostali aj po skončení funkčného obdobia. Morálka britských konzervatívcov je v nedohľadne a tú ich dnešnú morálku predsa nebude demoralizovať mladý, neskúsený minister Lipšic nejakým zákonom o preukazovaní pôvodu nadobudnutia majetku. Kanvice predsa treba napĺňať ďalej.

Autor je bývalý podpredseda vlády SR pre ekonomickú reformu.