Ropa je jednou z mála komodít, pri ktorej je cena predmetom diskusií v najrôznejších prostrediach – od kancelárií ťažiarskych a analytických firiem až po pohostinstvá všetkých kategórií. Je to pochopiteľné, pretože cena ropy sa bleskovo premieta v cene pohonných hmôt, a tie sa zasa veľmi rýchlo premietajú v cenách všetkého ostatného, čo potrebuje byť prepravované.

Cena ropy v posledných týždňoch závratne stúpa, láme dlhoročné rekordy a nebezpečne sa blíži k úrovni, na akej bola v časoch takzvaných veľkých ropných kríz. Ani tí najrenomovanejší experti dnes nevedia, či a dokedy bude cena ďalej stúpať. Aktuálne prognózy však veľa radosti nenúkajú.

Cena ropy v najbližšom čase klesať zrejme nebude. V jednom čase sa zbehlo hneď niekoľko faktorov – politická neistota na Blízkom východe, priblíženie sa k hranici súčasných produkčných schopností a prudko rastúci dopyt – ktoré naopak môžu mať ešte vážnejšie následky. Od podobných situácií z minulosti tú dnešnú odlišuje niekoľko dôležitých vecí, čo robí celú vec ešte zamotanejšou.

Iracký paradox

Predchádzajúce krízy boli najmä výsledkom taktiky najväčších producentov ropy, ktorí tým sledovali politické (potrestať Západ) aj ekonomické (zvýšia sa ich príjmy z ropy) ciele. Podarilo sa im jedno i druhé, ale iba krátkodobo. Ropné krízy – teda náhly nedostatok ropy na trhu – viedli najmä k prudkej reštrukturalizácii ekonomík, ktoré spotrebujú najviac ropy: obrovské investície do nových technológií, úspornejších riešení a alternatívnych zdrojov zrazu totiž boli efektívne. Aj preto sa šejkovia od osemdesiatych rokov minulého storočia k tejto taktike už nevracali – dlhodobo na ňu totiž najviac doplatili práve oni. Druhou príčinou boli vojny na Blízkom východe, napríklad operácia Púštna búrka v roku 1991. Lenže dnešné čoraz vyššie ceny ropy nie sú dôsledkom kartelovej dohody producentov a ani aktuálne prebiehajúcej vojny. Dnešok je vlastne paradoxom – po zrútení Husajnovho režimu v Iraku sa všeobecne čakalo, že uvoľnenie obchodu s irackou ropou ceny stačí smerom nadol.

Pravdu asi mali experti, upozorňujúci na ohromnú zastaranosť irackej ťažiarskej technológie, ktorá v dohľadnom čase neumožní výrazné zvýšenie produkcie. A nie je to len problém Iraku, podobne je na tom Líbya či Venezuela. Rusko zasa hlási, že ak sa nepostavia nové ropovody, tiež nebude môcť ťažiť a predávať viac. Zrejme bude trvať roky, kým tieto krajiny budú schopné výraznejšie zvýšiť svoju produkciu.

Keď sa k tomu pridá politická neistota v týchto krajinách a teroristické úroky na neustrážiteľnú ropnú infraštruktúru v Iraku (týka sa to aj najväčšieho svetového producenta, Saudskej Arábie), vyhliadky sú neradostné. Vyzerá to tak, že okamžité citeľné zvýšenie ťažby nie je možné. A keď je niečoho málo, respektíve sa nedostatok niečoho očakáva a v zálohe nie je alternatívny produkt, cena letí nahor.

Cenu ropy zvyšuje – a ak sa výrazne nezvýši ťažba, ešte viac zvýši – aj prudko rastúci dopyt v Číne, Indii a Južnej Amerike, teda v oblastiach, ktoré v priebehu posledných rokov prudko ekonomicky rastú. K tomu sa pridáva aj Japonsko, ktoré po desaťročí útlmu opäť ekonomicky ožíva.

Ako z ropy von?

Ekonómovia už predbežne vyčíslili, čo bude stáť dlhodobé zvýšenie ceny ropy z úrovne okolo 25 na približne 35 dolárov za barel (v súčasnosti už v USA stojí barel ropy cez 40 dolárov). Najviac na to doplatia krajiny, ktoré sú na dovezenej rope veľmi závislé – napríklad krajiny západnej Európy by to podľa prognóz mali pocítiť znížením svojho ročného HDP o 0,5 percenta, ekonomickému rastu USA, ktoré môžu zvýšiť ťažbu aj doma, by to malo ubrať 0,3 percenta HDP.

Pomerne zúfalé vyhliadky majú niekoľko riešení – rozdeľme ich na krátkodobé a dlhodobé.

Krátkodobo môže vláda znížiť daňové zaťaženie uhľovodíkových palív, ktorá tvorí väčšinu ich ceny. Má to dva háčiky. Jednak je úsmevné, že po znížení tejto veľmi výnosnej dane spravidla volajú tí, ktorí

inak bránia každej redukcii verejných výdavkov – ale proti znižovaniu daní sa inak z princípu nedá nič namietať. Lenže je tu ešte EÚ, ktorá z nejakého dôvodu členských štátom určuje minimálne sadzby spotrebných daní. Slovensko ich síce veľmi mierne prekračuje, výrazný pohyb nadol však z tohto – akokoľvek nerozumného – dôvodu nie je možný.

Dlhodobé riešenie spočíva v tom, že privysoké ceny ropy povedú k ďalším veľkým investíciám do alternatívnych zdrojov, napríklad do vodíkových technológií. Lenže to bude trvať roky. Dnes známe alternatívy nie sú riešením – slnečné, veterné či vodné zdroje nemôžu ropu nahradiť.

Teoreticky môže prísť aj prekvapenie: vysoká cena ropy povedie k takému intenzívnemu investovaniu do ťažby a hľadania nových nálezísk, že v krátkom čase sa výrazne zvýši produkcia a klesne cena. Lenže v tom okamihu by každý takýto investor prinajmenšom strednodobo na svoju investíciu doplácal. Práve to zrejme bude brzdiť podobné úvahy potenciálnych ropných magnátov.

Či sa svet ocitne na pokraji energetickej katastrofy, záleží od toho, či sa budú už dnes nepriaznivé okolnosti ešte ďalej zhoršovať. Môže sa to stať, skôr však nastane dlhšie obdobie vysokých, ale nie extrémnych cien. Postupné oživovanie ťažby v Iraku (ak Američania neodídu) a schopnosť dnešných producentov počítať povedú k tomu, že radšej oželejú svoje zisky, len aby udržali svet v chode. Jeho zastavenie by bolo katastrofou pre všetkých.