Slovenská koruna posilnuje svoj kurz voci volne zamenitelným menám odvtedy co sa na úcet Národnej banky Slovenska dostali príjmy z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu. Euro a dolár stoja menej korún. Tento fakt sa casto vyzdvihuje ako dôkaz historického vítazstva myšlienky Európskej únie. Privatizované banky nie sú na tom zle. Dosiahujú zisky vdaka výmene dlhopisov za zlé úvery a postupnému rozpúštaniu opravných položiek. Zisky môžu investovat do nákupu dlhopisov podnikov, ktoré kontroluje materská banka napríklad v Taliansku. Posilnovanie koruny je pre banky výhodné. Za menej korún nakúpia viac euro a môžu lahšie podporovat ekonomiku v štáte, kde sídli materská spolocnost.

Coraz lepšie sú na tom skupiny podnikatelov, ktoré odsávajú z podnikov zisky a vyvážajú ich pod rúškom dovozu služieb rôzneho druhu. Firmy, ktoré im poskytujú tieto služby väcšinou sídlia v danových rajoch. Nie najhoršie sú na tom ani tí, ktorí zarábajú na manipuláciách s cenami akcií najrozmanitejších slovenských spolocností. Nie zle sú na tom aj obyvatelia, ktorí za zahranicnú dovolenku zaplatia menej korún.

V ekonomike však nemôže byt dobre úplne všetkým. Je to ako v tom vtipe o peniazoch v komunizme. Niektorí ich budú mat a iní nebudú. Podniky, ktoré vyváža svoju produkciu do zahranicia sú na tom zo dna na den horšie a horšie. Ak nieco vyrobia majú urcité náklady a pocítajú s výnosmi. Ak sa kurz koruny posilní, za utržené eurá majú coraz menej korún. V prvom štvrtroku sa v niektorých podnikoch exportujúcich produkciu prepúštalo, v iných stagnujú, alebo sa znižujú mzdy a pocty pracovníkov.

Výsledkom posilnovania môžu byt vážne niektorých podnikov. Ak prestanú vyrábat kvôli tomu, že vývoz ich výrobkov nebude rentabilný, štátny rozpocet od nich automaticky nedostane dane. Rozpocet nedostane financné prostriedky, nielen od podnikov, ale aj od zamestnancov a navyše im bude musiet platit podporu v nezamestnanosti. Preto je nacase zamysliet sa nad tým, že nízka miera inflácie, alebo neznižovanie základnej úrokovej miery nemôžu byt jediným kritériom pre menovú politiku, najmä vtedy ak nie sú známe žiadne prepocty, ktoré by hovorili v prospech tohto prístupu pre reálnu ekonomiku.

Silná koruna môže znamenat aj prehlbovanie deficitu obchodnej bilancie. Za menej korún sa dá kúpit viac zahranicných výrobkov. Obchodná bilancia sa automaticky premieta do zhoršujúceho sa stavu platobnej bilancie.

Menová politika by sa snád nemala robit len preto, aby prinášala zisky pre bankový sektor, alebo obskurné postavicky na kapitálovom trhu. Za cias Vladimíra Masára sa robila politika extrémne vysokých úrokov z pevným kurzom koruny. Nedá sa povedat, že by to bolo výhodné pre reálnu ekonomiku. Úvery boli nedostupné a na úrokoch zarábali len vkladatelia.

Paradoxom doby Vladimíra Masára a korifeja slovenského bankovníctva Jozefa Mudríka bolo to, že komercné banky banky aj vdaka výnimkám kvôli nízkemu kapitálu, meranému indikátorom kapitálovej primeranosti, vysokým stratám dokázali vyplácat vkladatelom vysoké úroky.

Odkedy Národná banka Slovenska sídli v presklennej výškovej budove, vzniká dojem, že jej osadenstvo žije v akváriu s uzavretým cyklom obehu meny, vzduchu a potravín. K nemu chýbajú už len obrazovky namiesto okien, v ktorých sa dialkovým ovládacom dá zmenit realita. Všetko podla pocasia.