Všeobecná zdravotná poisťovňa nedávno zastavila exekúciu voči dlžníkovi 133 miliónov korún. Nie, že by nevedela čo s peniazmi a zdravotníctvo by bolo korunami prepchaté. Dôvod bol iný. Dlh 133 miliónov je veľký, až taký veľký, že jeho nevymáhanie sa dá obaliť do viet o snahe zachovať výrobu, zamestnanosť…v princípe tak zvíťazila logika, že keď dlhovať, tak veľa, lebo len to sa oplatí. Zdravotná poisťovňa sa pustila do práce, ktorá jej neprináleží. O výrobu, zamestnanosť či platy zamestnancov sa má starať niekto celkom iný. Zdravotná poisťovňa by sa mala starať o chorých, aj o tých, ktorí ešte nevedia, že takými budú. Súdiac podľa hlasov z nemocníc a ambulancií, práve to sa poisťovni nedarí.

V televíznom spravodajstve exekútor pripustil, že „isté tlaky“ na zastavenie exekúcie pocítil. Možno je len špekulácia, ak sa hovorí, že naliehala štátna správa a politici. Akokoľvek to je, poisťovňa, ktorá podlieha iným tlakom ako od svojich poistencov, si názov poisťovňa asi nezaslúži, keďže sa nevie postarať ani o seba.

Existuje protiargument. Poisťovňa sa o seba postarať vie, veď len vlani mala v správnom fonde vyše 800 miliónov korún. Práve toľko – plus, mínus nejaké „drobné“ – stojí život poisťovne. Všetky peniaze má inštitúcia od poistencov, ktorým sa nemusia páčiť honosné budovy úradu, ale nepomôžu si. Keby ich nezaplatili, hrozila by im exekúcia. Museli by dlhovať veľa, aby sa nemuseli báť. Dlhovať veľa nie je na Slovensku žiaden problém. Dokázali to už mnohí.

Na nevymáhanie veľkých dlhov majú zdravotné poisťovne dobrý dôvod. Zdravie je hodnota, pred ktorou cúvajú aj vlády a parlamenty. Neriskujú a radšej sa postarajú.

Zdravotné poisťovne tak žijú v stave morálneho hazardu. V ekonómii sa takto označuje situácia, keď dlžník vie, že zasiahne vyššia moc a zachráni ho. „Protislužbou“ je potom zhovievavosť poisťovní. Aj voči štátu.

Zdá sa, že tlakov, ktorým Všeobecná zdravotná poisťovňa podlieha je veľa. Podľa vysvetlenia riaditeľa aj nákup dvoch stolov za 1 milión 720 tisíc korún v košickej pobočke poisťovni vnútili. „Zmluva upravovala aj dodávku interiéru, pretože šlo o stavbu na kľúč. Keďže ide o pamiatkovo chránenú stavbu, projektovú dokumentáciu schvaľoval aj útvar pamiatkovej starostlivosti mesta Košice. Cenu interiéru zhotoviteľ odôvodnil cenou prírodného materiálu, atypickou výrobou a dizajnom zodpovedajúcim reprezentačným priestorom historickej budovy…“ Stalo sa ešte za predchádzajúceho vedenia. Nové sa nezmyslu nezbavilo. A tak sa zdá, že peňazí je dosť, ibaže inde ako ich naozaj treba.