Utajovanie sa v posledných rokoch skutočne rozmohlo. Utajené sú pred verejnosťou zmluvy o privatizácii bánk, Telekomu, SPP, energetických rozvodných závodov, o investičných stimuloch pre množstvo firiem, o podmienkach príchodu veľkých investorov…

Táto utajovacia mánia nie je normálna z množstva dôvodov. Tie hlavné sú: protiprávnosť takéhoto konania (porušovanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám v tejto súvislosti nedávno konštatovala aj vláda) a neslušnosť voči daňovým poplatníkom/občanom/voličom. V drvivej väčšine utajovaných dokumentov totiž ide práve o to, koľko z peňazí, ktoré občania platia na daniach, získajú súkromní investori.

Prečo tajiť?

Obchodné tajomstvo je najobľúbenejšou výhovorkou pred zverejnením. Lenže tu možno oprávnene namietať:

1. Obchodné tajomstvo nie je čokoľvek, čo sa tak niekto rozhodne označiť. Aby išlo o skutočné zákonom chránené informácie, musia spĺňať zákonom stanovené kritériá. Vládou utajované informácie tieto zákonné kritériá v absolútnej väčšine nespĺňajú.

2. Zmluvy medzi vládou a investormi nemajú prečo obsahovať informácie, ktoré pod zákonnú definíciu obchodného tajomstva spadajú. Ide v nich (alebo by malo ísť) o vyjasnenie podmienok a vzájomných záväzkov, ktoré sa s konkrétnym prípadom spájajú a know-how či detailné technické špecifikácie pokojne môžu mať podobu samostatných dokumentov, ktorými sa už len napĺňa konkrétny obsah zmlúv.

3. Keď firma žiada o poskytnutie výhod a peňazí od daňových poplatníkov, nemôže argumentovať tým, že zo štruktúry a objemu štátnej pomoci sa konkurencia môže dovtípiť, aké má investor zámery. Ak sa toho obáva, existuje jednoduché riešenie – nech si od nás nepýta peniaze. Pri pohľade na investorov, ktorí boli stimulmi poctení, je zrejmé, že by nič dramatické nenastalo – väčšinou ide o úspešné a bohaté firmy (ktoré len využívajú možnosti, ktoré im štedro núka tunajšia vláda).

Politici majú ešte jeden dobrý motív, vyplývajúci z obavy, že verejnosť dohodnuté podmienky „nepochopí“ a v niektorých prípadoch ich môže považovať za škandalózne. Pri istej empatii voči politikom sa to v niektorých prípadoch dá pochopiť: verejnosť by zrejme nebola „odviazaná“ pri zistení, že napríklad 49-percentný podiel v SPP investorovi dáva manažérsku kontrolu nad firmou (hoci aj tak to už každý vie a nič dramatické na tom nie je). Do istej miery oprávnené obavy v politikoch môže vzbudzovať aj úroveň slovenskej ekonomickej (a akejkoľvek inej) žurnalistiky, ktorej ani zverejnenie dokumentov spravidla nebráni, aby ich ostreľovala bez prečítania.

Dosť však tejto empatie: zo správanie sa politikov je očividné, že v prípade väčšiny utajených zmlúv majú iný motív než obavy z nespravodlivého škandalizovania. Sami cítia, že zmluvy nie sú ktoviečo – a ich úplné znenie by si asi ani oni sami nezarámovali a nevyvesili vo svojej pracovni. Osobitne sa to týka dvoch prípadov: privatizácie Slovenských telekomunikácií a investičnej zmluvy s automobilkou KIA.

Dva utajené príbehy

Prípad Telekomu nie je spoločensky veľmi zaujímavý, pokiaľ ide o jeho správanie po príchode súkromného investora. Pravidelne síce svojím počínaním vyvoláva negatívny rozruch, na druhej strane zasa čistí firmu, ktorú našiel vo fáze socialistického úpadku. Všetko by bolo v poriadku, keby počínanie Telekomu mohlo byť posudzované slobodným rozhodovaním komunikáciechtivej verejnosti – lenže nie je. Parlament už niekoľkokrát oddialil liberalizáciu trhu hlasovej služby v pevnej sieti a dnes už nik nepochybuje o tom, že politici tak činia na základe záväzku v privatizačnej zmluve (Slovensko sa v nej údajne zaviazalo, že niekoľko rokov nepodnikne kroky, ktoré by mohli spôsobiť Telekomu škodu, napríklad ohrozením jeho monopolu). Nik to síce nepriznal, nik to však ani nedementoval a vyjadrenia niektorých politikov (napríklad, že na tom nástojila SDKÚ) hovoria samy za seba. Zmluva ostáva utajená, hoci ministerstvo dopravy podniklo platonický pokus odtajniť aspoň jej časť. Investor je podľa ministerstva proti – a to je zaujímavý detail. Ak totiž zmluvu chce tajiť sám investor, zrejme sa obáva, že by ho zverejnenie mohlo poškodiť. A čo iné v zmluve by Telekom mohlo poškodiť než očakávateľná reakcia zákazníkov na zistenie, že jeho monopol (a z toho vyplývajúce ceny a kvalita služieb) je chránený zmluvou.

Prípad KIA je iný – a už notoricky známy. Realita však nezodpovedá rečiam hlavného vyjednávača s automobilkou, ministra Pavla Ruska, že zverejnenie zmluvy by mohlo viesť až k odchodu investora zo Slovenska. Podľa britského The Financial Times síce predstaviteľ automobilky vyjadril nespokojnosť so zverejnením detailov zmluvy na internete, vyslovil však presvedčenie o pokračovaní investície. Je to logické – obsah onej zmluvy spoločnosť KIA poškodiť nemôže (do pozornosti: PSA s podobným zverejnením nemá nijaký problém), čo však neplatí o ministrovi Ruskovi. Jeho okaté úsilie vystavať na príchode investora svoj imidž sa mu vypomstilo.

Zverejnenie zmluvy s KIA a jej následné stiahnutie zo stránky ministerstva hospodárstva je zábavné – každý, kto chce, už tú zmluvu videl. Vláda by však mala ctiť zákon, ktorý – ako sama pripustila – utajovaním porušuje. A tak by sa znenie zmluvy malo objaviť medzi vládou prerokovanými materiálmi. Zatiaľ sa to nestalo (pozri rámček).

Dôvera

Politici majú tendenciu zavrieť zmluvy, ktoré v mene občanov vyjednali, do trezoru a vlastným telom ten trezor chrániť. Tu však platí to, čo platí aj o samotných zmluvách. Dá sa spoliehať na dobrú vôľu a dobré úmysly politikov (investorov), ale táto dôvera nie je nekonečná a už vôbec nie automatická. Nedá sa povedať, že by si slovenskí politici – osobitne tí, ktorí tie zmluvy dohadujú – nejakú veľkú dôveru (pokiaľ ide o peniaze) zaslúžili. Občas to dokonca vyzerá tak, že o ňu ani nestoja.

K tomu trezoru sa treba prekopať – vyjasní to zaslúženosť onej dôvery či nedôvery a prispeje to k vyčisteniu verejného života.